Stopy   lásky

  V nedeľu – 23.júna 2024 sme si pripomenuli nedožité 95-te narodeniny Jána Midriaka, farára, seniora a biskupa VD. Narodil sa v Môťovej pri Zvolene –  celý svoj život prežil v aktívnej službe v našej cirkvi na viacerých postoch. Nedá sa vymenovať všetko, to ani nie je mojím cieľom. Chcem mu venovať vďačnú spomienku pri tejto príležitosti. Bol to môj a náš brat farár, mňa osobne konfirmoval a sobášil v chráme sv. Trojice v Prešove. A veľmi aktívne motivoval aj pre štúdium teológie. Na Prešov a život v cirkevnom zbore mám nezabudnuteľné spomienky. Tak, ako spomíname na svojich učiteľov, ktorí nás formovali v škole, tak spomíname aj na našich duchovných vodcov a učiteľov. Nabáda nás k tomu aj Božie slovo: „Spomínajte na svojich vodcov, ktorí vám zvestovali slovo Božie. Pozorujte, aký bol koniec ich obcovania a napodobňujte ich vieru.“ (Žid 13,7) A tak spomíname – aj na záver ich zemského putovania. A ten, v prípade  brata Jána Midriaka bol pozoruhodný aj spomienky aj na stránkach Evanjelického posla spod Tatier. Pozorne si čítal aj moje články, v tom mi bol ozaj učiteľom a stále mi pripomínal: „Píš dobre a aktuálne – zo života a do života.“ A tak píšem a zároveň spomínam na jeho poslednú návštevu v našom cirkevnom zbore vo Vysokých Tatrách. Bol to vtedy mimoriadny duchovný zážitok nielen pre mňa, ale aj pre ostatných.

    Posledná návšteva brata emeritného biskupa VD Jána Midriaka v cirkevnom zbore vo Vysokých Tatrách bola v nedeľu 12. októbra 2014. Pred takmer 10-mi rokmi sme vtedy spomínali na 115. výročie úmrtia zakladateľa Nového Smokovca MUDr. Mikuláša Szontagha (1843-1899) a tiež na 60. výročie úmrtia lekárnika PhMr. Samuela Búľovského (1880-1954), ktorý stál pri vzniku samostatného zboru v najmenších veľhorách sveta. Menovaného osobne poznal, tak sme si mysleli, že to bude v rámci ďakovných služieb Božích mať aj „osobný rozmer“. Samozrejme, bola to „dobrá voľba.“ Ako vždy predtým. Za posledných 25 rokov, do roku 2014  pomerne aj často. Bola to nedeľa zaliata slnkom, nedeľa v znamení babieho leta. Brat biskup vystúpil z auta už s paličkou. Ťažko sa mu kráčalo na faru, telo mdlé, ale duch pripravený slúžiť. „Brat biskup môžete kázať aj spred oltára a sedieť na stoličke“, navrhol som mu to tak decentne. Jeho odpoveď bola v znamení slov: „Uvidíme, uvidíme.“ Keď prišiel čas na kázeň, v kostole v Novom Smokovci vystúpil na kazateľnicu. Je to skôr pult, ktorý sa bezprostredne nachádza pred kostolnými lavicami. Prečítal kázňový text o Nóachovi (Gn 6, 9-22). Priznávam, že som prežíval vnútorné napätie, ako to všetko skončí. A brat biskup začal kázať. O Nóachovi, staviteľovi korábu. Kázal sviežo a čerstvo, vždy aktuálne. Telo poznačené už  nemocou, ale horlivý duch vždy pripravený zvestovať Božie slovo. Zapísal som si aj propozíciu: „Nóach chodil s Bohom a zanechal nám príklad a svedectvo: 1 / bohumilého života viery, 2/ prejavu – ako pomôcť svetu, 3/ byť svedkom Božieho súdu a milosti, 4/ úsiliu po novom počiatku.“  Kázeň znela, jeho slová v malom kostolíku rezonovali celým priestorom. Kvalitný výklad s aktuálnymi aplikáciami do súčasnosti a neraz aj humornými. Bola to kázeň pre mňa osobne nezabudnuteľná. Myslím, že aj pre viacerých. Vtedy sme ešte netušili, že už vlastne posledná „naživo“. Tú zapísanú propozíciu si pamätám dodnes. Kázal iba na propozície, ktoré si vždy starostlivo pripravoval. Napriek telesnému handicapu kázal a na zdravotné ťažkosti aj akosi pozabudol.. A po spoločnom obede nás všetkých pozval na svoj vlastný pohreb. Všetkých nás šokoval!   Zvláštne a netradičné, že? Už tušil, že je to jeho posledná návšteva zboru, ku ktorému mal tak blízky vzťah. Nebola jeho služba v cirkvi priam až „do zodrania?“ Svoj luterák nezavesil do skrine a neodložil. Nie každý mal také porozumenie a ochotu pre službu aj na dôchodku. Zažili sme aj celkom protichodné reakcie, keď niekto razantne odmietol zastupovať  po zboroch aj v našom Tatranskom senioráte slovami: „Nebudem farárom na vešiaku!“  Brat Midriak sa nešetril. A  trochu aj mohol, keďže už bol „po biblickej záruke“, ako to sám o sebe s úsmevom aj vravel. Ukázal nám, ako vyzerá služba priam až do posledného dychu.  Jeho heslom, ale aj snažením bolo, aby sme sa na službách Božích aspoň raz zasmiali. Tomu jeho odkazu sa snažím byť verný až doteraz! Aj my v našom cirkevnom zbore to takto praktizujeme – minimálne aspoň raz sa pousmiať na službách Božích!   Vtedy v októbri 2014, takmer pred 10-timi rokmi,  tých úsmevov bolo viac. Bolo to vlastne na rozlúčku. Po bohoslužbách sme si urobili skvelé zábery spred szontaghovského kostolíka. Počuli sme z jeho úst dobré a vážne slovo, ale vedeli sme sa pritom aj zasmiať. Naučil nás, aby sme neboli príliš „zošnurovaní“, aj keď sme v sakrálnom priestore. V kostole sa často tvárime veľmi vážne, neraz priam až so strnulým výrazom tváre. Pomerne často to vídavať pri priamych prenosoch našich služieb Božích v televízii. A pritom je to veľmi vhodná príležitosť svoju tvár vyjasniť –  práve v priestore, kde uctievame nášho Pána. Vo vianočnej piesni spievame: „Vyjasnime svoju tvár, nikto nech nesmúti.“ (ES 58,1). A niekedy aj vážnu tému je potrebné občas „odľahčiť!“  Umne, vkusne a so šarmom. Brat biskup to naozaj vedel. Veľa nám zanechal. Aj nám, v  našom zbore vysokotranskom. Nám, svojím žiakom, veľa dal a priam „testamentárne“ nám všetkým  odkázal: mal nás všetkých rád! Z prešovskej fary, počas jeho pôsobenia, sme vyšli takmer pätnásti, ktorí sme odišli do Bratislavy študovať teológiu. Viacerí sme pocítili vnútorné povolanie, tzv. „vocatio interna.“ Nemožno tu všetkých vymenovať, aby som naozaj na niekoho nezabudol. Aj mňa podchytil, oslovil a v mnohom motivoval – aj na mnohých osobných stretnutiach – aj počas leta, pri vode. 

     Nemôžem obísť myšlienku nositeľa Nobelovej ceny, Dr. Alberta Schweitzera, ktorý povedal: „Každý z nás musí z vďačnosti spomínať na tých, ktorí v nás vznietili iskru ohňa.“ Myslím, že píšem za všetkých jeho žiakov, nielen za seba. Mali sme dobrého a múdreho učiteľa. Zapálil nás pre službu v cirkvi! A vždy vedľa neho veľmi milá naša sestra farárka Helena Midriaková.. Začiatkom mája 2024 sme sa s ňou stretli v Makotřasoch (pri Lidiciach), kde býva u dcéry Rút a zaťa Láďu. Poďakovanie patrí bratovi Mariánovi Čopovi z Prahy, ktorý toto stretnutie starostlivo naplánoval a pripravil.  Na prešovskej fare sme ako vtedajší mládežníci zažili mnoho a mnoho požehnaných chvíľ na biblických hodinách mládeže, kde v čase predrevolučných bolo aktívnych viac, ako 50 mládežníkov. Ak sme neboli doma, tak naši rodičia nemali o nás obavy – vedeli, že sme na fare. Veľmi pamätné boli naše nedeľné večierky vždy v prvú nedeľu v mesiaci. Ani sme v tom čase nijako necítili, že je socializmus, že sa niečo nedá. Mnoho toho sa dalo aj vtedy. My sme to v Prešove zažili. Dnes sa toho dá nepomerne aj viac. A dosť málo tú pestrú paletu možnosti dnes využívame.  Takmer všetci jeho 15-sti konfirmandi a žiaci slúžime v našej cirkvi. Vystupujeme pravidelne na naše kazateľnice. Kážeme evanjelium v rôznych zboroch na Slovensku, aj za jeho hranicami. Ale ako? Brat emeritný biskup bol veľký kritik, bol na nás veľmi  náročný. Nás, svojich žiakov a študentov teológie priam „tlačil“, aby sme začali čím skôr prakticky vykonávať služby Božie. A veľmi mu záležalo, aby sme začali čím skôr slúžiť „slovom“.  Nezabudnuteľnou je pre mňa pôstna večiereň v Rokycanoch pri Prešove v roku 1986. Mal som veľkú trému, chvelo sa moje telo i hlas, ale nedalo sa povedať: „Brat farár – trochu neskôr!“ Bola to pre mňa veľmi dobrá praktická škola. Keď si  píšem kázeň dnes, tak si niekedy položím aj otázku sám pre seba: ako by povedal brat biskup? Tie jeho slovné kázňové zvraty a propozície sú priam nenahraditeľné, nenapodobiteľné a mnohé nezabudnuteľné!  On odišiel, ale jeho kázne a svedectvo viery života zostali. Veľa sme stratili jeho odchodom, ale nestratili sme úplne všetko. Zostáva nám to troje, ale najväčšia z  nich je láska (1 K 13,13). Tá naša láska k Pánovi, tiež k Jeho cirkvi i k tým, ktorí sú nám zverení. Pôsobenie brata Jána Midriaka v Prešove, v senioráte, v dištrikte a v celej našej cirkvi i mimo nej zanechalo stopu v nás všetkých. Zanechal nám príklad. Vedel strhnúť, aj nadchnúť. Zanechal stopu. Stopu veľmi výraznú. Stopu lásky. Albert Schweitzer pri jednej  príležitosti povedal: „Jediné, čo bude dôležité, keď raz odídeme z tohto sveta budú stopy lásky, ktoré po sebe zanecháme.“ Čo po nás raz zostane, keď odídeme? Akú stopu zanecháme v tomto svete, v našej cirkvi, v spoločnosti, v mojej vlastnej rodine? Záleží len a len na stopách lásky.. Všetko ostatné je pominuteľné.. Nad všetkým ostatným môžeme mávnuť rukou.. Len láska je nadčasová.. Len láska nikdy neprestane.. (1 K 13, 8). Stopy lásky po bratovi farárovi, seniorovi, biskupovi. Je hodno do nich vstúpiť..