Čoho sa nám z milosti Božej dostalo?
Vianoce zvykneme nazývať najkrajšie sviatky v roku. Ako by sme pomenovali sviatky veľkonočné? Už ste niekedy nad tým uvažovali? Patril by im tiež hodnotný prívlastok. Aký by sme im priradili? Ja by som navrhoval, že sú to sviatky: najhlbšie. Pri nich je potrebné preniknúť do podstaty, do ich hĺbky (Lk 5,4). Iste, tak je to aj s Vianocami. Ale o niečo možno viac práve pri sviatkoch, ktoré prichádzajú. Ich posolstvo by sa dalo aj takto vyjadriť: po každej noci príde nový deň, aj po tej najtmavšej – svitne nové ráno. Od čoho sa to odvodzuje? No predsa z pašijného príbehu nášho Pána Ježiša Krista. Po každom Veľkom piatku predsa príde veľkonočné ráno! To, čo vyzeralo ako totálna prehra, to je absolútne nový začiatok! To, čo vyzeralo ako koniec, je úplne nový štart. Nám ľuďom sa to tak neraz javí! Pán Boh má predsa ešte aj iné možnosti. Do Jeho výbavy možností aj tej zdanlivej prehry – prichádzajú úplne nové – a nám nevídané možnosti a celkom nové riešenia. Prehra je iba zdanlivá! Pašijný príbeh je toho jasným dôkazom. A on sa v istých obmenách aj opakuje. My ľudia to vidíme po svojom – a náš Boh je predsa Bohom nových možností, napr. slovami proroka starej zmluvy: aj púšť zakvitne (Iz 35,1)! Možno sami ste sa o tom už neraz doteraz presvedčili – to, čo vyzeralo na totálny krach, to takto vôbec neskončilo. Aj z toho dôvodu je to jedinečný motivačný príbeh! Často sa stáva, že spravodlivosť prehráva, víťazí zlo na úkor dobra. Dejiny sú toho plné. Nielen minulosť, ale aj prítomnosť! A práve tu je tá zvesť – nad tým všetkým je Boh. Nezúfajte! Boh to všetko vidí. To nám pripomínalo aj heslo roku 2023: „Ty si silný Boh, ktorý ma vidí.“ (1 M 16,13)
V tomto kontexte ma veľmi oslovil verš, v ktorom ale niet žiadnej zmienky o smrti, ani o vzkriesení Pána Ježiša Krista. Ale dá sa to tam všetko nájsť! Apoštol Pavel napísal do Korintu kresťanom tam žijúcim: „My sme však neprijali ducha sveta, ale Ducha, ktorý je z Boha, aby sme vedeli, čoho sa nám z milosti Božej ostalo.“ (1 K 2,12) Táto veta sa mi dostala pod kožu, dotkla sa najmä môjho srdca a povedal som si, tak toto by bolo dobré slovo do týchto dní. Je to verš, ktorý ľahko prehliadnete. Kresťanom napísal a pripomenul, čoho sa aj jemu, ale aj tým v Korinte dostalo! Jemu sa to toho veľmi mnoho dostalo pred bránami Damasku, keď ho živý a vzkriesený Kristus zastavil. A aj svojim čitateľom, ktorých má pred sebou pripomína, aby aj oni vedeli, čoho sa im z milosti Božej dostalo. Nie je to samozrejmosť, ale je to veľká Božia milosť. Tej sa dostalo Pavlovi – a on sám sa stal básnikom tejto milosti. A aj nám chce pripomenúť – čoho sa nám dostalo? A čo to teda je? Mnoho z mnohého! To najdôležitejšie, to najpodstatnejšie! To, o čo sme vôbec nestáli, o čo sme sa vôbec nezaujímali. Ako to napísal na inom mieste: „Kristus umrel za nás, keď sme boli ešte hriešni“. (R 5,8) A teraz nie sme? Sme! Ale tým slovám rozumiem tak, že Kristus obetoval svoj život ešte vtedy, keď sme sa o to vôbec nezaujímali a keď sme o to vôbec nestáli. Sú tu veľké dni našej spásy. Čo sa všetko počas nich udialo – dáva nám to znať a vedieť Duch Svätý, ktorý je Duchom pravdy. Čoho veľkého sme sa stali my všetci účastní. Je to dráma dejín, niet väčšej v dejinách tohto sveta. Tá je poznateľná len v moci Božieho Ducha! Ducha sveta nám to nezjaví. Áno, aj svet má svojho ducha – ten je duch sveta, ale od Boha vychádza Duch svätý. A ten nám to dáva poznať. Nech prehovoria za nás tieto citáty (už som ich niekde uvádzal, ale sú tak mocné, že ich zopakujem):
1) „Naša minulosť je prikrytá krvou Krista, naša budúcnosť je v Jeho rukách, naše starosti sú na Jeho pleciach a naše prosby v jeho srdci. To nás uspokojuje a robí nás tichými a radostnými.“ (Dora Rappard Gobat)
2) „Ach, Otče, zmiera srdce, duša ohromená, prepáč, že sa pýtam, no chcem vedieť, naozaj si toto všetko spravil pre mňa?“ (Max Lucado)
3) „Veľká noc je ako ľudská cesta. Nikoho na nej neminú: Veľké piatky smútku, veľké soboty nádeje.. Veľké nedele radosti.. Veľká noc je chválou života, ktorý sa rodí, aby vydržal, odpúšťal, plnil si sny a miloval.“ (neznámy autor)
Toho najmä (a ešte mnoho iného) sa nám z milosti Božej dostalo. To je to najhlavnejšie! To ostatné, s tým súvisiace – radosť, pokoj a vďačnosť pokoj v srdci, úsmev na perách. Z milosti Božej nás toho veľmi veľa postretlo! Opísať to všetko, nie je jednoduché. Ľudské slová na to nestačia! Ale vždy je o to potrebné sa pokúšať. Hriech nás uniesol ďaleko od Boha preč. Na Veľký piatok však prišla Božia „reštitúcia“, Pán Ježiš nás vykúpil, patríme už Bohu, nepatríme už tomuto svetu! Duch sveta nám to nebude pripomínať, ten nás chce od Pána Boha iba odstrihnúť. Ten sa teší, keď niekto má k Bohu veľmi ďaleko. Duch sveta je duchom otroctva, duchom strachu a úzkostí. O tom píše apoštol na inom mieste: „Neprijali ste predsa ducha otroctva, aby ste sa zase báli, ale prijali ste ducha synovstva, ktorým voláme: Abba Otče! A ten istý Duch spolu s naším duchom osvedčuje, že sme dietky Božie. Ale ak sme dietky, sme aj dedičia, a to dedičia Boží a spoludedičia Kristovi, ak s Ním trpíme, aby sme s ním boli aj oslávení.“ (R 8,15-17)
Duch sveta a Duch svätý. Blízke a podobné pomenovania, ale so zásadným rozdielom. To nie je len hra slov. Je tu potrebné odlíšenie – o čo ide tomu prvému a potom tomu druhému! Ich orientácia a naviazanosť je veľmi odlišná. Duch sveta a jeho vplyv je zo sveta v sekularizácii, ktorá svižne napreduje. My však nie sme z tohto sveta, ako ani Pán Ježiš nie je zo sveta. Tak to On sám vyznáva vo svojej arcipastierskej modlitbe: „Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich zbavil zlého. Nie sú zo sveta, ako ja nie som z toho sveta“ (J 17,15.16)
Duch sveta nás od Boha oddeľuje, Duch svätý nás vťahuje do mora Božej lásky. Dáva nám poznať aktuálnosť toho všetkého. Máte určite skúsenosť návštevy hradov počas leta, či múzeí. Dovoľte príklad zo sveta – pre oblasť duchovnú. Šikovní lektori a sprievodcovia vám to tak priblížia, že to všetko priam ožije pred vašimi očami. Ak na takého natrafíte, máte skvelý zážitok z prehliadky. Veľmi na nich záleží, aby boli kvalifikovaní, s darom reči a pútavosti – cítiac sa do toho všetkého vtiahnutí. To je ono, poviete si. Cítite sa súčasťou diania práve na danom mieste. Zažil som takú prehliadku pred časom na Karlštejne. Nedalo mi to a išiel som sa poďakovať – viem, čoho sa mi dostalo pri prehliadke hradu. Ocenil som to, nie je to samozrejmosť. Presne taký je Duch svätý (ak to môžem takto priblížiť týmto príkladom), vždy pod jeho účinkom ožijete, nájdete sa v tom. To je Boží lektor – ten nám dáva poznať, čoho sa nám z Božej milosti dostalo. To nie je z nás, to z nás ani byť nemôže – lebo to nie je zo sveta. Pri výklade slova – na službách Božích, či na biblických hodinách a pri iných príležitostiach – je to práve On, ktorý to všetko umocňuje svojim pôsobením a vy to cítite, že ste sa v tom našli.
Pred rokmi som hovoril práve počas Veľkej noci o tom, ako si ženy robili úplne zbytočné starosti s kameňom, prišli k hrobu a našli ho už odvalený. Pri východe z chrámu mi jedna sestra povedala: „Pán farár, dnes ste kázali o mne. To ja som tá, čo si robí zbytočné starosti – tak častokrát.“ Čoho sa nám dostalo? Aj to, že sa v tom nájdeme – lebo je to o nás a pre nás. Ale stáva sa to, že niekto sa v tom nenájde. Sestra z nášho zboru chodila pravidelne s manželom na služby Božie, potom sa z neho vytratil. Pýtal som sa po čase: čo sa stalo? Povedala mi: „Vieš, on sa v tom nenašiel.“ A tým bolo povedané úplne všetko! Išlo to pomimo všetko. Neotvoril pre to srdce. Duch Boží vial, ale.. Ten nepôsobí na silu.. Nedostalo sa to do jeho srdca, čoho sa aj jemu z milosti Božej dostalo. Duch sveta mu to v jeho srdci zatajil. Prajeme si navzájom, aby sme sa do toho všetkého, aj do bohatstva pašií nanovo zahĺbili, pretože prichádzajú najhlbšie sviatky v roku – sviatky víťazstva života nad smrťou. Nanovo nás pozývajú k prežitiu hlbín posolstva našej spásy pre večnosť.