Obeť Bohu prijemnej vône

Láska nikdy neprestane VII

    Pôst pokračuje ďalším týždňom a my pokračujeme ďalej v  našej téme: Láska nikdy neprestane.  Sprítomňujeme si všetky doterajšie texty, ktorými sme už doteraz prešli od začiatku tohto roka 2024. Opäť podotýkam, že je to k heslu roka: „Všetko nech sa deje medzi vami v láske.“ (1 K 16,4) O Božej láske máme mnohé nádherné state, verše a vyznania od autorov a pisateľov, ktorí do svojho života prijali základné poznanie, axiomu – Boh je láska! Sprítomňujeme si všetky skutky Božej lásky oprosti nám –  za doterajšie roky nášho života. Bolo ich doteraz nemálo! Kto by ich spočítal? Pri láske medzi dvoma ľuďmi sa často zvykne hovoriť o dokazovaní lásky. Často to aj takto býva: „Miluješ ma?“ Po kladnej odpovedi príde veta:  „Tak mi to aj dokáž!“  V tomto pozemskom žijeme vo vzťahoch, ktoré majú rozličnú podobu a formu Medzi dvoma ľuďmi ide o vzťah, ale o ten ide aj medzi Bohom a človekom! A Pán Boh nám svoju lásku dokázal na Golgote! A robí to v každom novom dni nášho života.  Boh nám túto svoju lásku  už dávno dokázal na dreve golgotského kríža.  Bravúrne to napísal  ap. Pavel: „Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus umrel za nás, keď sme boli ešte hriešni.“ (R 5,8) A hneď vás napadne myšlienka: a teraz už nie sme? Ako týmto slovám môžeme  rozumieť?  Tieto slová sú časťou väčšieho odseku s nadpisom: Istota spasenia veriacich (R 5,1-11). Nachádzame v ňom mnohé nádherné myšlienky a vyznania samotného apoštola: „Ospravedlnení teda z viery máme pokoj s Bohom skrze nášho pána Ježiša Krista. Skrze Neho dostalo sa nám prístupu k milosti, v ktorej stojíme.“ Nie sme teda ničím blokovaní, ale pre dielo Pána Ježiša máme prístup k milosti. K prístupu nepotrebujeme špeciálny pin kód. Tým heslom, prístupom k milosti je sám  Ježiš a Jeho kríž. Pred Bohom sú stále  aktívne  platné a   nemenné zásluhy Pána Ježiša Krista.  V našom odseku čítame  aj ďalšiu krásnu vetu a vyznanie: „Láska Božia je nám rozliata v srdciach skrze Ducha Svätého, ktorý je nám daný.“  Tak to cítil, tak to prežíval a určite aj písal sám za seba! Platí to aj o nás? Ak sa niečo „rozleje“, môže dôjsť k zbytočnej strate. Poznáme to aj z kuchyne, aj pri iných príležitostiach. A príde nám to neraz aj ľúto, keď sa niečo zbytočne rozleje. O Božej láske, keď je rozliata v našich srdciach, to však vôbec neplatí! 

     Vráťme sa k nášmu odseku. Od Pána Boha očakávame neraz  mnoho konkrétnych vecí. Bolo by zaujímavé počúvať modlitby mnohých modlitebníkov, aj nás samotných, o čo všetko – a všeličo prosíme: „Bože, ak ma naozaj miluješ, urob pre mňa, pre našu rodinu, pre našu cirkev, pre náš národ to, o čo Ťa prosím.“  Problémom občas bývajú aj naše časté  nevypočuté modlitby. Pán Boh aj často neurobí to, o čo Ho prosíme, je to nakoniec k nášmu dobru. Vtedy si  namýšľame všeličo – napríklad, že asi nie sme toho hodní, že si to nezaslúžime, že nie sme dosť dobrí,  dosť zbožní, že málo chodíme do kostola a tak podobne. Že asi nás nemá rád atď atď.  Pavel aj o tom píše kresťanom v Ríme, u ktorých sa pravdepodobne objavili podobné veci.  Predovšetkým – Pavel vysvetľuje, že Boh urobil pre nás to najdôležitejšie a to ešte prv, ako sme Ho o to prosili. Už vieme, že platí: „Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal…“ (J 3,16) To je ten najväčší prejav lásky a jej dôkaz nám všetkým. To je to najdôležitejšie, to je ten nový rebríček hodnôt.  Apoštol Pavel nás zároveň  učí rozlišovať medzi tým čo je viac a čo menej dôležité. Náš reformátor Martin  Luther hovoril o veciach pod nami, ktoré sú v našej moci, ktoré si vieme urobiť sami a On aj chce, aby sme ich robili my sami. Nikto za nás ich neurobí. To sú také  veci, ako napr.  postaviť dom, obrábať pole, vymyslieť a vyrábať mnoho techniky a užívať to, čo vyrobíme. To sú veci, ktoré dokážu robiť aj neveriaci. Ale veci, ktoré sú nad nami nie sú v našej moci. Tam sme  bezmocní  –  jedná sa o spásu a večný život, jedná sa o vieru, lásku nádej. Jedná sa o naše vlastné  srdce. Tam v boji dobra so zlom často prehrávame. Tam potrebujeme pomoc zvonku a to úplne všetci rovnako. Ježiš to  často zdôrazňoval, vysvetľoval napríklad aj slovami: „Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: Čo budeme jesť?, alebo: Čo budeme piť?, alebo: Čím sa budeme odievať.. Veď váš Otec nebeský vie, že to všetko potrebujete.Ale hľadajte  najprv kráľovstvo nebeské a Jeho spravodlivosť a všetko toto vám bude pridané.“ (Mt 6,31-33)

    Božiu lásku vyjadril Pavel aj slovami: „Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus umrel za nás, keď sme boli ešte hriešni.“ Ján píše v prvom liste, že: On prv miloval nás, ako my Jeho (1 J 4,19). To je to to najdôležitejšie. To je oblasť, ktorá je nad nami. Tam Boh v Kristovi ide pred nami, tam už urobil všetko to, čo bolo potrebné. Urobil to tak, že je to zjavné celému svetu,  každému človeku. Tam je to najhlavnejšie. Narodili sme sa do „smrteľného“ sveta, každý musí umrieť, skôr, neskôr. To dôležité je, že  večný život je realitou a faktom, nie snom. .To je to, kde potrebujeme pomoc zvonku, preto veríme, preto aj priam  „utekáme“ aj v nedeľu do kostola, preto utekáme k Ježišovi každý deň, hneď ráno na úsvite a možno ešte aj pred ním! 

    A z toho vyplýva aj tá druhá vec – keď Boh urobil pre nás tú najdôležitejšiu vec už predtým, ako sme Ho prosili – to je pre nás dôkazom a zárukou, že nás miluje aj dnes, že vie aj dnes o našich starostiach a problémoch a berie ich na seba. Peter píše: „Pokorte sa teda pod mocnú Božiu ruku, aby vás časom povýšil.  Na Neho uvaľte všetky svoje starosti, lebo On sa o vás stará… (1 Pt 5.6)  Nemusíme pochybovať o Božej láske, o Jeho dobrote. Keď často pochybujeme o sebe, nepochybujme o Božej láske. Nemusíme sa obávať ani toho, že by sme v boji dobra so zlom prehrali – v Bohu je záruka nášho víťazstva. Nemusíme byť ani utrápení z udalosti vo svete.  Na nás je len jedno, aby sme uverili, aby sme sa vložili každý deň do Jeho rúk, aby sme s ním rozprávali o všetkom, čo nás trápi  a bolí.

    Práve dnes mi prišiel zaujímavý text od sestry Ľubice zo Skalice:

„Úbohý Boh – ten Ukrižovaný! A hoci má nohy nehybné – stále k nám prichádza.. A  hoci má ruky pribité – všetkých nás objíma. A hoci má srdce zranené – neprestáva nás milovať.. To je ten Boh, ktorý Ťa človeče chce zachrániť.“ 

Oslovujúce, že?  Nemusíme pochybovať o Božej láske. Práve naopak – môžeme  napodobňovať Pána  Boha – napodobňovať Ho v láske je prípustné a vlastne aj veľmi žiadané – a žiť v láske (Ef 5,1-2). Púšťať do obehu viac lásky, ako peňazí podľa nasledovného citátu: „Boli by sme omnoho šťastnejší, keby sme do obehu dávali menej peňazí, ale viac lásky.“ (neznámy autor) Jeho obeť na dreve golgotského kríža bola obeťou Bohu prijemnej vône –  a dala do obehu kresťanom toľko lásky a pozitívnej energie.  A ešte mnohého iného! A koluje stáročiami, už vlastne dvetisíc rokov. Nevyčerpateľná studňa Božej lásky, dobroty, milosti, odpustenia a požehnania.

     Už prví ľudia Adam a Eva obetovali Pánu Bohu  a priniesli Mu obete. Kain priniesol obeť z plodín poľa a Ábel obetoval z prvorodeniat svojho stáda – a to z najtučnejších (1 M 4,1-5). Na obeť Ábela priaznivo zhliadol, na obeť Kaina nie. Nedal Pánu Bohu to najlepšie? No nečítame o tom! Ábelova obeť bola Bohu obeťou príjemnej vône. Taká rozhodne bola obeť Pána Ježiša Krista na dreve golgotského kríža. Autor listu židom píše, že: „Kristus mocou večného Ducha samého seba obetoval v bezvadnú obeť.“ (9,14) A o tej prijemnej vôni čítame aj v 2 M 29,18: „Celého barana  spáľ na dym na oltári, to je spaľovaná obeť Hospodinu, príjemnej vône, to je ohňová obeť Hospodinu.“

     V závere listu Židom čítame jeho posledné verše: „Skrze Neho prinášajme Bohu obeť chvály, to jest ovocie pier, vyznávajúci jeho meno.“ (13,15) Nech aj naše všetky pôstne chvály sú nášmu Pánovi obete prijemnej vône na oslavu Božieho mena a diela Pána Ježiša Krista. Veď práve cez toto dielo  nad nami dostalo sa nám vierou prístupu k milosti. A to nie je žiadna maličkosť. Je to milosť, v ktorej môže stáť aj dnes. Nie mimo nej, ale priamo v nej.