Evanjelium v kocke – J 3, 16
Láska nikdy neprestane V
V našom Zborovom dome Eben Ézer v Novom Smokovci visí biblický verš J 3,16 na čestnom mieste – a vlastne až na dvoch miestach. Ten jeden je v peknom štýlovom ráme a nie jedno oko ho zbadá a zazrie. Ten druhý je o niečo menší a je ho možné prehliadnuť – je pripevnený na kazateľnici v zborovej miestnosti, kde sa počas zimy schádzame na služby Božie, ale aj na biblické hodiny. Tejto jedinečnej biblickej vete plným právom patrí naša pozornosť. Je tak tomu určite z viacerých dôvodov. Určite sa k nim dostaneme! Čo si práve človek pomyslí, keď jeho oči čítajú tieto slová? Je zaujímavé pozorovať reakcie ľudí. Rozhodne toto slovo nám má vždy čo povedať ! Jeho výpovedná hodnota je takmer nevyčerpateľná. Aj z tohto dôvodu si tento biblický verš môžeme dať do „rámu“ svojho vlastného srdca. Táto známa veta z Biblie prestála dve tisícročia mnohých búrok a množstva otázok. Z tohto dôvodu je hodno ju takto doma „zarámovať“ – či prežívame advent, či fašiangy, alebo či prichádza pôst. Či je leto, či je zima – vždy táto veta osloví a podoprie naše vnútro. Ak by sme vôbec nič nevedeli z Biblie, tak treba začať práve touto vetou. Ak by sme z Biblie vedeli aj všetko, k tomu evanjeliu v kocke sa vždy hodno vrátiť. Keby sme vôbec nič z Biblie nevedeli, tak táto veta úplne postačí! Srdcom ľudského problému je ľudské srdce samotné. A Boží medikament je predpísaný v Jánovi 3,16: „Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale život večný mal každý, kto verí v Neho.“ V danom verši je viac, než len Božia medicína. V danom verši je nám ponúkaná záchrana pre večnosť. Obrazne povedané: Boh nám v tomto verši ponúka záchrannú vestu, aby sme sa v mori tohto sveta neutopili.
Koľko utečencov na lodičkách, bárkach a člnoch sa nedostalo na druhý breh. Utopili sa. Tak často sme ich videli na televíznych obrazovkách počas minulých rokov. Túžili po tom pozemskom „druhom brehu“ – na našom starom kontinente, kde je snom žiť pre mnohých, ktorí také podmienky pre život, ako my, nemajú. A my sa neraz tak často sťažujeme.. Ako je ľahké utopiť sa aj v mori tohto sveta. J. Foster, írsky filozof povedal: „Všetci sme cestujúcimi na Titanicu!“ My všetci sme naozaj na jednej lodi. Pandémia nás veľmi rozdelila, náš spoločný nepriateľ nás (doteraz) nezjednotil, ale úplne rozbil. Pandémia sa stala nástrojom politického boja a prenieslo sa to aj na vakcínu a očkovanie. A v iných formách to pokračuje aj naďalej. Úplne sme zabudli, že sme všetci naozaj na jednej lodi.
Plavíme sa životom a naším spoločným cieľom je ten druhý breh – vo večnosti. Doplávame? Budú nám stačiť sily? Nestiahnu nás nejaké podmorské prúdy? A čo keď príde nejaká nečakaná katastrofa v živote? Kapitán Titanicu Edward Smith neskoro v noci 14.04.1912 po náraze do ľadovca povedal: „Nedokázal som si predstaviť žiadnu zásadnú katastrofu, ktorá by sa mohla stať tejto lodi, moderné lodiarstvo ich už prekonalo.“ A predsa sa stalo! Mnohí sa utopili. Záchrana neprišla, či nestihla prísť. Dokonca z doteraz nám neznámych dôvodov bol na Titanicu zrušený nácvik záchrannej akcie. A katastrofa ozaj prišla. Postihla loď, ktorá bola nepotopiteľná. Traduje sa, že pod ponorom boli napísané slová „No God“ (Nepotrebujeme Boha). Napriek tomuto opakovanému pechoreniu sa človeka v minulosti a prítomnosti – Boh dáva svojho Syna pre tento svet. Prichádza k záchrane človeka aj dnes.. V advente si to všetko nanovo pripomínali. Aj pôst je časom, keď môžeme „oprášiť“ silu a moc Božích sľubov vyrieknutých prorokmi v dávnej minulosti. Parabolou adventu a jeho oblúkom sa spájame s dobou tak veľmi dávnou. Ten oblúk sa dotýka aj môjho srdca a smeruje až do Betlehema. „Tam v jasličkách na slame… “ Nie nikde inde na svete, niekde v obchode, či nebodaj v supermarkete. A čas pokročil a my už ideme v ústrety pôstu. Tak tam nasmerujme náš spoločný pohľad. Pohľad na výrok nášho Spasiteľa a Pána: „Syn človeka, prišiel hľadať a spasiť, čo bolo zahynulo.“ Toto slovo a evanjelium odznelo v dome, v ktorom býval Zacheus (Lk 19,1-10). Ježiš neprišiel zatratiť, ale zachrániť. Pred utopením v mori tohto sveta. Ponúka originálnu „záchrannú vestu“ – aj pre časnosť, najmä však pre večnosť.
J 3,16 – je veľmi mocné slovo. Záleží na nás, akú váhu priložíme týmto slovám. V dnešnej záplave slov a nereálnych, aj pred- aj po-volebných sľubov znejú rôzne slová a vety. Sme im v stave úplne uveriť. Je paradoxom, že skôr uveríme ľuďom, ako veríme Bohu a Jeho slovu a Jeho zasľúbeniam – teda Jeho mocným sľubom. J 3,16 – tieto slová Božieho posolstva z nočného rozhovoru s Nikodémom nemusia splynúť s týmito ostatnými. Sú iné! Na míle vzdialené tým pozemským, mnohokrát prázdnym vetám. J 3,16 – o toto slovo je hodno oprieť sa aj v hodine smrti. Keď ten druhý breh, ako neraz večnosť nazývame sa priblíži a je potrebné naozaj „zabrať!“ Keď zomieral náš reformátor Martin Luther, mal veľmi veľké a prudké bolesti hlavy. Na úľavu mu ponúkli lieky proti bolesti. Odmietol s vysvetlením: „Najlepší recept pre moju hlavu i srdce je to, že: Boh tak miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.“
Je to najlepší recept na hlavu a na srdce. Komu by sa neuľavilo hneď po prvej dávke? Ukázalo sa, že aj Nikodém nakoniec dostal svoj podiel, ako pred časom Mária (Lk 10,38-42). Spočiatku nerozumel, ako sa môže opäť narodiť, keď bol už celkom starý. Keď bol Pán Ježiš ukrižovaný, on ako teológ prišiel spolu s Jozefom z Arimatei (J 19,38.39) za Pilátom a požiadali o Jeho telo. Obidvaja prejavili svoju sústrasť a zúčastnili sa pohrebu. A to nebolo len akési lacné gesto, keď zvážime silnú antikristovskú atmosféru tých dní. Obidvaja sa priznali k mŕtvemu Ježišovi, my sa dnes priznávame k živému, prítomnému a súčasnému Pánovi, ktorý je s nami po všetky dni, až do konca sveta (Mt 28,20). A keď sa začalo už pošuškávať, že Ježiš už nie je v hrobe a znovu kráča po tejto zemi, Nikodém sa iba pousmial a spomenul si na rozhovor v s Ním v noci. Znovu sa narodiť? Znovu zrodený? Áno, už tomu porozumel a všetky tie slová z onoho rozhovoru a snáď aj 3,16 si zarámoval do svojho srdca.. Kto by si bol vtedy pomyslel, že začne sám od seba. To je vždy najlepšie.. Ale pozoruhodné je aj to, že sa Ježiša zastal pred farizejmi a odporúčal vypočuť Ježiša (J 7,50.51). To sú tri veľmi dôležité kroky na jeho ceste k Ježišovi! Posolstvo výroku tzv. „evanjelia v kocke“ vztiahol sám sa seba. Namiesto slovka „každý“ tam doplnil svoje meno. Môžeš tak urobiť aj ty! Každý, všetci, všetkým – to sú rôzne podoby tohto slova preloženého do angličtiny – everyone. Rád sa hrám so slovami. Nie je to samoúčelné. Môže nám to priniesť niečo celkom nové. Mám rád inovácie – aj čo sa týka pohľadu na to pôvodné, možno celkom z nového uhla pohľadu. Keď som pred istým časom počúval jeden výklad v angličtine (s titulkami) – tak mi utkvelo jedno slovo, ktoré je v anglickom jazyku dosť často používame – everyone. A tak som si ho začal pohmkávať. A blížili sa vtedy Vianoce a toto slovo čoraz viac dostávala konkrétnejšiu podobu v mojich úvahách a prípravách. A do toho prišiel biblický citát: „..lebo zjavila sa milosť Božia, spásonosná všetkým ľuďom.“ (Tit 2,11) Ap. Pavel tu konštatuje, že všetkým, bez rozdielu. Niekedy s tým môžeme myť istý menší, či väčší problém. Často tej milosti nerozumieme, že „všetkým“.. Nič na tomto svete totiž nie je pre všetkých. Aj keď by to takto nemalo byť. Niečo je tu pre vyvolených, pre bohatých, pre oligarchov, pre chudobných, pre spodinu. To vieme z doterajších mnohých skúseností – isté vybrané skupiny majú privilégia, prednosti, protekcie, mysliac si, že za peniaze sa všetko dá. Chudobní sú z toho frustrovaní, že na to nemajú, ale zasa majú niečo iné, čo nemajú bohatí. A tí majú neraz viac, ako tí bohatí. Nič na tomto svete nie je pre všetkých. A predsa! Je tu niečo také. Existuje – milosť Božia pre všetkých, bez rozdielu. Nikoho neuprednostňuje, nikto nemá u Neho protekciu. Všetkým rovnako – v Jeho hojnej milosti. A Božia láska – aj podľa J 3,16 aby: každý mal večný život! A predsa je tu niečo ešte pre všetkých! Okrem toho duchovného – Božej milosti a lásky náš Pán na hore v kázni povedal: Jeho nebeský Otec dáva Slnku vychádzať na zlých aj na dobrých a dážď padá na spravodlivých, aj nespravodlivých – teda pre všetkých (Mt 5,45.46). A na záver citát: „Láska je pro svět tím, čím je pro vňější svět slunce. Žádne duše by nemohli dále prospívat, kdyby ze světa zmizela láska.“ (R. Steiner)