Hromnice – slávnosť stretnutia v chráme

Počas januára 2024 sa pápež František – na nedeľu Božieho slova prihovoril veriacim slovami: „Nechajme sa podmaniť krásou, ktorú do života prináša Božie slovo.“ Ozaj krásna, inšpirujúca a motivačná veta, ku ktorej sa často vraciam. Božie slovo má svoju krásu, ktorou sa môžeme nechať ovplyvniť a priamo tou krásou nechať sa aj zajať.  Čo je veľmi potešiteľné, my v našej cirkvi máme nedeľu Božieho slova každú nedeľu. Žijeme život s krásou Božieho slova. Ono má svoju duchovnú krásnu, ktorá nás inšpiruje, očisťuje, dáva nové výhľady a perspektívy.  2. februára tradične, na Hromnice  myslíme na biblickú udalosť predstavenia Pána v jeruzalemskom chráme (Lk 2, 22-40).  Je to sviatok Obetovania Pána, v prenesenom slova zmysle „sviatok stretnutia“.  Je to aj slávnosť stretnutia. Ústredné miesto pri tomto stretnutí zaujíma osoba Ježiša Krista.  Je to stretnutie medzi Ježišom a Jeho ľudom. V tomto príbehu ide o duchovnú  symboliku stretnutia dvoch generácií. Mária a Jozef, ako mladí, ktorí horlivo zachovávajú Pánov zákon, sa stretávajú so starým Simeonom a Annou ako tými, ktorí sú citliví na vnuknutia Ducha Svätého. Stretnutie v chráme tak v sebe spojilo vernosť zachovávaniu zákona s rozmerom proroctva. 

     Sviatok  „Predstavenia Pána“, či Jeho obetovania (očisťovania Márie)  v chráme v Jeruzaleme vo svojom slovníku  nazývam aj sviatkom stretnutia. Pán Ježiš Kristus Ježiš ide v ústrety svojmu ľudu, pre ktorý sa vlastne narodil a stal sa človekom. Je to jedinečné stretnutie medzi Ježišom a Jeho ľudom. Keď Mária a Jozef priniesli dieťa Ježiša do Jeruzalemského chrámu, udialo sa prvé stretnutie Ježiša s Jeho ľudom, ktorý predstavovali dvaja starci: Simeon a Anna. Bolo to aj stretnutie v rámci dejín národa, stretnutia medzi mladými a starými: mladí boli Mária a Jozef so svojím novorodeným; starými boli Simeon a Anna, dve osobnosti, ktoré sa neustále zdržiavali v chráme.

     Spomínam si, ako takto začiatkom februára na služby Božie do Nového Smokovca pravidelne  prichádzal môj profesor z fakulty – ThDr. Karol Gábriš (1919-1998) s manželkou Annou. Po príchode do zboru, v lete 1989 ma to  upozornila nebohá sestra  Jolana Rothová. A tak, keď sa blížili Hromnice (kedy sa narodil), prvá februárová nedeľa, tak som sa o to viac vždy pripravoval (pre úsmev). A pokiaľ žil, tak  skutočne aj prichádzal, sedel vždy v prvej lavici s manželkou a bol veľmi, veľmi pozorným poslucháčom. Pre mňa to bola veľká kapacita, tak si viete predstaviť, akú som mal  veľkú trému. Mal som k nemu vždy veľký rešpekt.  Pozvali nás s manželkou aj na večeru do Bellewue, zažili sme s ním mnohé požehnané chvíle aj v Tatrách.. Aj táto udalosť bola pre mňa sviatkom a slávnosťou stretnutia v chráme v Novom Smokovci. Stretnutím dvoch generácií – profesora a jeho žiaka. Môj profesor vedel aj to, že prvýkrát som sa na fakultu v roku 1983 nedostal.  Mám dokonca  od neho aj odložený list, ktorý mi takto v zime napísal v tom zmysle, že ak som zotrval pri rozhodnutí študovať teológiu, aby som si urýchlene podal prihlášku. Tak sa aj stalo a o rok na to neskôr, v roku 1984 som bol prijatý na denné štúdium. A potom náš kontakt pokračoval päť rokov na fakulte a Bratislave a potom asi  trikrát, či štyrikrát  tu v Novom Smokovci.

     Vráťme sa k nášmu textu a všimnime si, čo o našich hlavných protagonistoch  hovorí evanjelista Lukáš, ako ich opisuje. O Márii a   Jozefovi  sa v ňom štyri krát opakuje, že chceli vykonať to, čo predpisoval Pánov zákon (Lk 2, 22. 23. 24. 27). Možno tu takmer hmatateľne vidieť, že Ježišovi  pozemskí rodičia mali radosť zo zachovávania Božích príkazov, radosť kráčať podľa Pánovho Zákona! Sú to dvaja novomanželia, majú práve narodené dieťa a sú celí nadchnutí túžbou plniť všetko, čo je predpísané. Nie je to z vonkajších dôvodov, aby mali dobrý pocit, že všetko je na poriadku. Nie! Ani nešlo o to, s čím sa dnes pomerne stretávame, že si to prajú starí rodičia – napr. pokrstiť dieťa.  Ide tu o niečo viac! Je to silná, hlboká túžba, plná radosti. Je to presne to, čo hovorí žalm: „Teším sa ceste Tvojich svedectiev..  V Tvojich  sa kochám, na Tvoje slovo nezabúdam … Tvoj zákon je mi rozkošou.“  (Ž 119, 14.77)

    A čo  hovorí  Lukáš o starcoch? Podčiarkuje opakovane, že boli vedení Duchom Svätým. O Simeonovi tvrdí, že bol mužom spravodlivým a zbožným, ktorý očakával potechu Izraela, a že, „Duch Svätý bol v ňom“ (2, 25), hovorí, že „Duch Svätý mu vyjavil“, že prv než zomrie, uvidí Krista, Mesiáša (v. 26) a napokon, že prišiel do chrámu „z vnuknutia Ducha Svätého“ (v. 27). O Anne potom hovorí, že bola „prorokyňou“ (v. 36), teda inšpirovaná Bohom a že stále sa zdržiavala v chráme a „slúžila Bohu pôstom a modlitbami“ (v. 37). Ako vidíme, títo dvaja starci sú plní života! Sú plní života, lebo sú podnecovaní Duchom Svätým, otvorení pre jeho pôsobenie, citliví na jeho výzvy.. Je správne keď starí odovzdávajú múdrosť mladým a je pre mladých dobré, ak príjmu toto dedičstvo skúsenosti a múdrosti aby ho niesli ďalej, nie aby si ho odložili do nejakej obálky, ale aby ho niesli ďalej v ústrety výzvam, ktoré nám život prináša, niesli ho ďalej pre dobro svojich rehoľných rodín a celej cirkvi.

     Starí ľudia – tých máme v cirkvi najviac. Niekto si neraz aj poťažká, že v kostole vidí iba samých starých ľudí. V tej chvíli, na Hromnice – boli iba dvaja starkí, ktorú túžobne očakávali príchod Mesiáša. Ďakujeme za nich, za mnohých iných, ktorých ešte máme.  Indiáni si veľmi ctili starých ľudí. My čítame v Božom slove: „Pred šedinami povstaň, ucti si osobu starca a svojho Boha sa boj.“ (3 M 19,32)  Ich rady pomerne rednú, v ostatných rokoch ozaj mnohí odišli do večnosti. Tak sa stalo aj u nás, v našom zbore, keď odišli mnohí „starkí“, ako kmeňoví členovia nášho zboru.  A moc mladých nepribudlo.  Práve  na Hromnice (2.2.) sme sa pri rannom stíšení modlili za Horný Tisovník. Mám na tento zbor a môj letný pobyt a prax v ňom, veľmi milú spomienku. Bolo to v roku 1987, kedy som tam slúžil počas letných prázdnin a našiel som tam dvoch výnimočných starkých. A dnešná modlitba za Horný Tisovník pri Zvolene mi ich opäť pripomenula. Kostolníčkou bola sestra Zuzana Vrbová a miestny kurátor sa volal Pavel Kluka. Dvaja starkí – v Hornom Tisovníku, ako kedysi Simeon a Anna. Ich služba bola veľmi vzácna. Už sú vo večnosti, ale príde chvíľa, vynorí sa z podvedomia, ako práve teraz – na týchto dvoch nezabudnuteľných ľudí.

     V chráme v  Jeruzaleme sa koná slávnosť stretnutia  stretnutie Pána Ježiša Krista a Jeho rodiny  s týmito dvomi predstaviteľmi svätého Božieho ľudu. Stredobodom je tu Ježiš. Je to On, ktorý dáva všetko do pohybu, ktorý priťahuje jedných aj druhých do chrámu, ktorý je domom Jeho nebeského Otca (viď nasledujúci príbeh Lk 2,41-52, kde sa 12-ročný Ježiš aj stratil a Jozefovi a Márii povedal: „Čože ste ma hľadali, či ste nevedeli, že ja musím byť vo veciach svojho Otca). Je to stretnutie medzi mladými, plnými radosti zo zachovávania Pánovho Zákona a starcami, plnými radosti z pôsobenia Ducha Svätého. Je to osobitné stretnutie medzi vernosťou v zachovávaní a proroctvom, kde mladí sú tí, čo zachovávajú a starí sú tí – prorockí! V skutočnosti, ak sa dobre zamyslíme, zachovávanie Zákona podnecuje ten istý Duch Svätý a proroctvo sa zas hýbe cestou, vyznačenou Zákonom. Ide o stretnutie s Kristom: je to On, čo k nám prichádza, nesený Máriou a Jozefom a sme to my, čo kráčame k Nemu, vedení Duchom Svätým. Avšak uprostred je On. On všetkým hýbe, On nás priťahuje do chrámu, do  cirkvi, kde ho môžeme stretnúť, spoznať, prijať, objať.  Dnes je to Svätý Duch, ktorý  nám Ho prináša vo zvesti Božieho slova, kedykoľvek sa k nemu v cirkvi stretávame -na službách Božích a biblických hodinách. Nepozerajme sa na to, ako na dve protichodné skutočnosti! Skôr dovoľme, aby Duch Svätý oživoval obidve, znamením čoho je radosť: radosť zo zachovávania, z kráčania podľa životnej regule; ale aj radosť, že sme vedení Duchom, nie strohí a uzavretí ale vždy otvorení hlasu Boha, ktorý hovorí, ktorý otvára, ktorý vedie, ktorý nás pozýva kráčať smerom k horizontu.

     Slávnosť stretnutia v chráme na Hromnice je slávnosťou zároveň rôznych vekových skupín, dnes aj názorov, či rôzneho aj politického presvedčenia. Slávnosť stretnutia  slávime vždy v prvý deň po sobote. Stretávame sa okolo Božieho slova, ktoré do nášho života vnáša nielen krásu, ale ak kvalitu. Tam, kde sa dvaja alebo traja schádzajú a stretávajú (Mt 18,20), tam je Pánova cirkev, ktorá zažíva opakovane slávnosť  stretnutia – v pohode leta, či aj v závejoch zimy. Nádejame sa, že tak sa bude diať aj po celý rok 2024 – v našich mierových podmienkach. A zároveň myslíme na tých, ktorí túto možnosť nemajú.. A modlime sa za nich..