„Mám však proti tebe…“

Láska nikdy neprestane  IV

Naše láskyplné zimné, januárovo-februárové  úvahy pokračujú ďalej. Uvažujeme nad témou: „Láska nikdy neprestane.“ Je to 13. kapitola 1. listu do Korintu a v úvode tejto kapitoly sa hneď konštatuje,  že  strata lásky robí všetko bezcenným: „A čo by som ľudskými jazykmi hovoril aj anjelskými a lásky by som nemal, bol by som iba cvendžiacim kovom a zvučiacim zvonom.. a čo by som mal takú vieru, že by som hory prenášal a lásky by som nemal – nič nie som.“  Bez lásky to jednoducho nejde.  Znakom pravosti zlata je punc na obrúčke, ktorú nosíme. Punc nášho kresťanského života je láska. Dietrich Bonhoeffer vyznal: „Život – to je Boží plán s nami. Zmysel života sa naplní tam, kde je láska.“  Láska nikdy neprestane  –  to je axióma, poučka, zásada,  či pravda,  ktorú nie je potrebné nejako  špeciálne dokazovať. Dôvodom našej témy je heslo roku 2024: „Všetko nech sa deje medzi vami v láske.“  (1 K 16,4) Láska sa deje, láska sa realizuje. Láska sa uskutočňuje. S láskou prichádzame do kontaktu, láska mení naše životy, mení aj naše okolie. Zdá sa nám, že je toľko nelásky v tomto svete. Viďme však aj to, aké kvantum  lásky je tu, aj vďaka kresťanstvu, náboženstvu lásky.  Stále platí to, čo konštatuje tento citát:  „Existujú len dva spôsoby, ako môžeš narábať s láskou. Nemôžeš ju zakázať, nemôžeš ju vnucovať, nemôžeš ju predať,, či kúpiť.. Ale môžeš ju prijímať a rozdávať.“ (R.Thákur) A my už vieme, že láska rastie rozdávaním – a  to je paradox! Čím viacej jej rozdáš, tým viacej jej máš a získať. A stále platí najmú to, čo napísal ap. Pavel na inom mieste: Čo človek rozsieva, to bude aj žať.“ (G 6,7b)  Čo sa však stane, keď láska ochladne? Pán Ježiš v odseku o znameniach konca (Mt 24,1-14) hovorí: „Pretože neprávosť vyvrcholí, ochladne láska mnohých.“    Zrejme to bude mať na svedomí práve oná neprávosť. Tej je dosť vo svete, všade navôkol nás.  Hneď za tým slovom Pána o ochladnutí  je však aj ďalšia známa veta: „Ale kto vytrvá až do konca, bude  spasený.“  Neprávosti je mnoho v tomto svete, láska mnohých je na ústupe. Vytrváme?

     My sa dnes chceme zamyslieť nad slovom, ktoré čítame v Zjavení, v liste do Efezu (Zj 2,1-7): „Mám však proti tebe, že si opustil svoju prvú lásku.“  Tieto slová nám nemusia byť neznáme. Všimnime si ich. Čo nám chcú povedať a tlmočiť? Ako sa opúšťa prvá láska? Dá sa to? Ako sa to deje? Prvú lásku si veľmi dobre pamätáme práve preto, že je prvá! Ako by ste okomentovali práve tieto slová z listu Pána Ježiša Krista do Efezu, kde čítame v nadpise, že je to „chladnúci zbor“ ? Ako im rozumiete? Pomôžme si príkladom ohňa.  Oheň sa rozhorí, ak sa neudržiava, potom postupne zhasína. V duchovne jobalsti: spočiatku je nadšenie a potom prichádza útlm. Vieme, akú podobu má, keď muž opustí ženu alebo naopak. Láska sa vytratí. A niekedy veľmi rýchlo, ako tie bublinky zo šampanského. Nemáme čarovný prútik na lásku, nevyrobíme si ju doma, nemáme zázračné laboratórium. Láska sa prijíma a  podáva ďalej,  rozdáva sa. A práve láska rastie oným  rozdávaním a nikdy sa nerozdá úplne a celkom. Láska je živá, pretože Boh je láska! Spomínam si na jeden kresťanský leták, kde som čítam svedectvo ženy, ktorá po krátkom manželstve sa išla rozvádzať s manželom a povedala (tak trochu aj obviňujúc svoje okolie): „Nikto nás nepripravil na to, že môžu prísť problémy!“

     Vráťme sa do knihy Zjavenia Jánovho a potom poďme na exkurziu do Efezu. Listy v poslednej biblickej knihe sú adresované dvojakým adresátom: „Čo vidíš, napíš do knihy a pošli siedmim zborom, ktoré sú v Ázii.. “ (Zj 1,11) Tieto listy sú  vlastne  adresované aj nám všetkým: na konci každého listu počujeme: „Kto má uši, nech počúva, čo Duch hovorí zborom.“ Čo Pán Ježiš  povedal konkrétnemu zboru v 1. storočí, to Jeho Duch hovorí všetkým zborom v našom 21. storočí.  Sú teda nadčasové. V listoch sú modelové situácie – z tohto dôvodu sedem historických zborov symbolizuje všetky zbory všetkých čias. Prvý adresát je skupinový, teda kolektívny, ktorý má množné číslo. Ten druhý je už v jednotnom čísle. Prečo je to tak? Aj z tohto dôvodu, že existuje kolektívna zodpovednosť – napr. zboru pred Bohom. Ten druhý adresát hovorí, že existuje aj individuálna zodpovednosť. Niekedy sme v pokušení skryť sa za kolektívnu zodpovednosť, pred Bohom však bude stáť každý sám za seba – nie ako kolektív. A je to aj preto tak, že napr. výzvu k pokániu prijme naraz celý zbor? Naša skúsenosť hovorí niečo celkom  iné. Aj z tohto dôvodu je tu aj druhý adresát.  List je určený zboru, ale zbor počuje len a len cez uši jednotlivcov.  To sú uši nás všetkých v zbore, uši jednotlivcov. Aj z toho dôvodu je tá výzva na konci celkom individuálna. Nečakajme, že sa naraz zmení celý zbor. Skutočná zmena začína jednotlivcami. Na začiatku listu hovorí Kristus, na jeho konci Svätý Duch. A svätý Duch hovorí to isté, čo sám Kristus.

   Poďme teda  do Efezu!  Čo teda o tom meste vieme? stál tam jeden zo siedmich divov sveta – chrám bohyne Artemis, či Diany (odporúčam čítať príbeh vzbury v Efeze: Sk 19,23-40). Ako prvý tam pôsobil výrečný intelektuál Apollo, po ňom sám apoštol Pavel, potom Timoteus  – a na konci  svojho života Ján. Celá plejáda výrečných misionárov a apoštolov. Výnimočné duchovné autority.  Ako to mohlo vyzerať v zbore s takýmito autoritami? Pán Ježiš  v liste chváli všetky aktivity, čo všetko sa tam dialo a konalo. Ako teda vyzerá predovšetkým duchovný profil zboru, kde pôsobili dvaja známi  apoštolovia?  Na začiatku čítame pochvalu zboru: „Znám tvoje skutky, prácu i trpezlivosť..“ To je duchovná diagnóza zboru v Efeze. Neboli to len sviatoční a nedeľní kresťania, ktorí potom od pondelka do soboty žili len a len  pre svoje potreby, veci a záujmy. Neboli to ani konzumní veriaci. Námaha, úsilie, obetavá práca a služba – to je duchovná charakteristika zboru. Pracovali, robili čo mohli a ako vládali. Ich pracovné duchovné  nasadenie by sme im mohli len závidieť!  A tá vytrvalosť! Kresťania žijúci v Efeze, neboli takí, ktorí sa pre niečo nadchli  a pri prvých prekážkach už odskočili. Boli veľmi  vytrvalí! Je ľahšie začať, ako vytrvať. Kto vytrvá až do konca, bude spasený, hovorí Pán. Boli verní pravde. Pavel im pri odchode povedal: „Po mojom odchode vtrhnú medzi vás pažraví  vlci..“ (Sk 20,29) A už sú tu – Mikulášenci, teda  sektári. Tých je všade dosť aj dnes  a  veľmi mnoho!

     Zbor v Efeze – je príkladom priam učebnicovým. Usilovná služby, vytrvalosť, vernosť a láska k pravde. Len jedna vec hovorí v ich neprospech: „Mám však proti tebe …“   Aj ľudia majú niečo  proti nám, s tým sa často  stretávame. To by nás až tak nemuselo zaujímať. Celkom iné je, keď proti nám má „niečo“ Kristus!   To je už veľmi vážne. To by nás malo najviac zaujímať. Keby Kristus  im v liste nepísal  práve tieto slová, tak sú so sebou veľmi spokojní – mysleli by si, že sú na tej najlepšej ceste, že sú duchovne zdraví. Aj z tohto dôvodu je dôležité prichádzať k Pánovi s otázkou v modlitbe: „Pane, máš niečo aj proti mne? Ak áno, ukáž mi to prosím!“  A čo to je dnes? To isté: „Opustil si voju prvú lásku!“   Na jednej  strane nenávideli falošné učenie – to bolo veľmi dobré! Nenávisť  ku heréze však  nebola vyvážená adekvátnou  láskou ku Kristovi!  Môžeme milovať pravdu a bojovať za pravdu a pritom nemilovať Pravdu, ktorou je sám Kristus! Naša láska má patriť Osobe! Sám osobne som aj ja konfrontovaný otázkou: „Čo sa stalo aj s mojou prvou láskou?“  Prvá láska je láska našich začiatkov chodenia s Pánom, keď nás prijal na milosť ako stratených hriešnikov. Aký nám bol vtedy vzácny! Ako sme sa radovali z Jeho prítomnosti. S akou veľkou radosťou sme napr. otvárali Písmo! A čo sa stalo odvtedy. Bežne sa to stáva v manželstve medzi mužom a ženou.  Prvá láska ochladne, vzájomná pozornosť opadne.  Do vzťahu sa vkradne chlad. Už zostali len manželské povinnosti, z ktorých sa vytratila  láska. Pripomeňme si Pánove slová z úvodu:  „Ochladne láska mnohých!“  Deje sa to aj dnes.  Pán Ježiš  nevyčíta zboru: „Už ma nemiluješ!“  ale: „Už ma nemiluješ tak, ako na začiatku!“  Pán Ježiš nechce v prvom rade našu službu, ale našu lásku! Ona je dôležitá. Pravda je ešte dôležitejšia! Ale láska je najdôležitejšia zo všetkého. Láska práve dáva hodnotu všetkému, čo robíme. A naopak – strata lásky robí všetko bezcenným. Aká je náprava? V tom že sa človek vráti  k  svojej Prvej láske- ku krížu Pána  Ježiša Krista. Tam sa zrodila naša prvá láska k Nemu. Tam sme sa stretli s Jeho láskou k nám celkom po prvýkrát – na začiatku všetkého. Použime opäť príklad ohňa. Keď chcem zapáliť drevo, musím ho priložiť na oheň, lebo drevo sa zapaľuje od ohňa. Keď chcem opäť zapáliť svoje srdce, kde ho mám priložiť? No na stále planúci  oheň Božej lásky!  Ten stále plápolá  na Golgote. Srdce sa zapaľuje láskou len a len od ohňa Božej lásky.  Prijímame výzvu k pokániu: „Kajaj sa – a  čiň prvotné skutky!“  K prvej láske totiž patria aj prvé skutky, konané v láske..