Básnik milosti Božej
Koniec januára, resp. jeho druhá polovica prináša viaceré podnetné udalosti. Od 18. do 25. januára sa konal ekumenický modlitebný týždeň za jednotu kresťanov. Myslí sa tým jednota predovšetkým duchovná. Aj našom prostredí sme mali stretnutie v Novom Smokovci v rímskokatolíckom chráme s našimi „susedmi.“ Sami vieme, že slovné spojenie: „dobrý sused“ je nado všetko. Ak máte dobrého suseda, tak sa nemusíte s ním naťahovať ani nijako inak zápasiť. My s našimi duchovnými susedmi ozaj nijako nezápasíme a nenaťahujeme sa. Po milej ekumenickej slávnosti, dajme tomu večierni, sme mali ešte ekumenickú večeru pri vzájomných rozhovoroch. Na konci tohto modlitebného týždňa si pripomíname Obrátenie Pavla. Je veľmi zaujímavé, že naši predkovia Pavlovo obrátenie dali práve na tento deň. A apoštol Pavel je tým, ktorý nás v ekumenickej spolupráci bytostne prepája. Iné nás rozdeľuje, ale tento veľký apoštol nás spája! V Gerlachove napr. Pavlovia mali svoje meniny nie 29. Júna, ale práve na obrátenie Pavla. Aj podľa pranostiky – ideme do druhej polovice zimy, keď sa medvede v brlohoch otáčajú na druhú stranu. Pre úsmev.. Podľa tohto slova zima ide už dole z kopca. A potom na Gregora (12. marca) už idú ľady do mora. Chceme sa Pavlovi opäť a nanovo venovať koncom januára, pretože príbeh jeho života je jedinečný a priam exemplárny. Svedčí o Božej milosti, ktorú si človek nijako nezasluhuje, ale Pán ju prideľuje človeku. Ako inak – než len s láskou. „Všetko nech sa deje medzi vami v láske“, čo je heslo 2024, tak aj Boh koná všetko s láskou v prospech hriešneho človeka. A chce dať aj tomu poslednému to, čo aj prvému. Je to podobenstvo o robotníkoch na vinici (Mt 20,1-16), ktoré sme počuli práve v nedeľu Deviatnik. Témou tejto nedele bola nezaslúžená milosť. Všetci dostali po denári, Boh viac nedáva. To je maximum toho, čo dáva. A práve ono podobenstvo končí tým slovom Pána, že On aj tomu poslednému chce dať maximum, ktorý išiel pracovať na vinicu v závere dňa. Práve tí, ktorí boli najatí ráno – sa zjednali za denár. A potom reptali, že nedostali viac, ale zjednaní boli práve na denár! To je milosť – všetkým rovnako, bez protekcie, bez zásluh a uprednostňovania – všetkým rovnako z milosti.
Tak to vyznal aj sám ap. Pavel v tej známej kapitole o vzkriesení: „Z milosti Božej som, čo som a Jeho milosť nebola pri mne daromná.“ (1 K 15,9-11) Je celkom možné, že z tejto kapitoly budeme počuť aj deväť týždňov, kedy budeme sláviť Veľkú noc. Chceme si však všimnúť, čo tomu všetkému predchádzalo, že Pavel to takto vyznal. Žil život v nemilosti, žil životom nie podľa správneho poznania. Bol horlivcom Božím, ako to o sebe povedal (Sk 22,3), ale nie podľa správneho poznania, súc veľmi zaslepený. Nepoznal Božiu spravodlivosť, uplatňoval len tú svoju a tá bola pomerne krutá (R 10,1-3). A keď mu bola udelená a prislúžená – pred Damaskom, potom sa stal excelentným básnikom tejto milosti. Ospevoval ju v celom svojom živote v každom novom dni svojho života. Nedal na ňu dopustiť. On ju prijal do svojho života. Prežil konverziu a žil už celkom iný život. Toho, ktorého pred tým prenasledoval, teraz vyznával celým svojím bytím. Takéto divy v živote človeka robí Božia lásky. A tie divy sa dejú aj dnes.. Ľudia sa aj dnes menia pod účinkom Božej milosti. Tá zmena je možná v Božej réžii a moci Jeho mocného Ducha Svätého.
Apoštol Pavel, predtým Saul je právom nazývaný „obor kresťanstva“ , misionár pohanov. V mojom slovníku je to však predovšetkým „básnik milosti“. Už dávno som ho tak nazval a pomenoval. A plným právom mu patrí tento prívlastok. Inak ho ani neviem pomenovať. To, čo píšem o ňom ako o Pavlovi, je to veľmi blízke aj mne – Pavlovi. A nielen vďaka nemu. Už vyše 30-rokov ma oslovuje život nášho prvého zborového dozorcu PhMr. Samuela Búľovského, ktorý mal jedinečné a exkluzívne heslo. Vy už ho poznáte, ale pripomeniem vám ho: „Všetko je milosť Božia, to ostatné je len pechorenie sa.“ Žil plný a hodnotný život v milosti Božej a tiež ju ospevoval a vo svojom živote zveleboval. Uvažujeme spoločne nad životom človeka – Pavla Saula, ktorý prešiel nevídanou konverziou. Tá bola pre bránami Damasku (Sk 9,1-9). To mesto rozdelilo letopočet jeho života na -život pred Damaskom, život po Damasku. Aj vďaka tomu, že do jeho života nečakaným spôsobom vstúpil Kristus. Len On ho mohol v tej falošnej zaslepenosti zastaviť. Jeho život však rozdeľujeme aj takto: život pred Kristom, život po Kristu.. Tak, ako Kristus zmenil letopočet a Jeho narodenie „rozčeslo“ dejiny, tak takú podobu mal aj jeho život. Život pred milosťou, život v milosti. Už nie Saul, ale Pavel. Vo svojom dome mal na stenách prestížne teologické diplomy, ale zároveň aj krv na rukách, ako to píše a konštatuje môj obľúbený autor Max Lucado. Mal podiel na smrti mnohých a mnohých kresťanov. Bol starovekou verziou teroristu, ktorý väznil veriacich a potom prelieval ich krv. Saul nivočil cirkev, chodil po domoch, lapal mužov a ženy a vrhal ich do väzenia.“ (Sk 8,3) A okrem toho bol zákonníkom od kosti. Predtým, ako Krista poznal, snažil sa žiť tak, aby spasil sám seba. Veril, že spása závisí od výkonu a osobnej dokonalosti a aj jeho osobnej angažovanosti. Píše: „Hoci ja by som mohol dúfať v telo. Ak si niekto iný myslí, že môže dúfať v telo, tým skôr ja. Bol som obrezaný ôsmeho dňa, som z rodu Izraela , z kmeňa Benjaminovho, Hebrejec z Hebrejcov, farizej čo do zákona, horlivý prenasledovateľ cirkvi a bez úhony, čo do spravodlivosti podľa zákona.“ (F 3, 4-6)
Na ceste do Damasku však nastal ten bod zlomu, keď sa mu zjavil Ježiš. Len čo Ho Pavel uvidel a aj počul, prestal vidieť. Už nevidel zmysel vo svojom dokonalom životopise. Ani vo vlastných zásluhách a dobrých skutkoch. Už nevidel žiaden dôvod pýšiť sa tým, čo v živote dosiahol. A nevidel inú možnosť, než len úplne a totálne „kapitulovať“ a po zvyšok svojho života hovoriť menej o sebe, ale o to viac o Ježišovi. Z apoštola Pavla sa naozaj stal veľký básnik milosti. To bola nosná os jeho života a všetko ostatné iba „smeti“: „Ale čo mi bolo ziskom, uznal som pre Krista za stratu. A iste aj pokladám všetko za stratu pre nekonečne vzácnu známosť o Kristu Ježiši, svojom Pánovi, pre ktorého som všetko stratil a všetko pokladám za smeti, aby som Krista získal.“ (F 3, 7.8) Úplne kapituloval. Vzdal sa úsilia spasiť sa vlastnými silami, aby mohol spravodlivosť získať od Boha: „ Aby som aj sám bol v ňom ako taký, ktorý nemám vlastnej spravodlivosti zo zákona, ale z viery v Krista, teda spravodlivosť z Boha (založenú na viere).“ (F 3,9)
Všetko považoval za obyčajne smeti pre nekonečne vzácnu milosť o Ježišovi Kristovi. Tá známosť a vedomie, že Ten, ktorého vyznávačov tak kruto prenasledoval, prudko ním otriasla. A potom každá bunka jeho tela nasiakla Kristom. A začal sa veľmi angažovať. Ale už úplne inak. A stále platí nám, potomkom reformácie : „Dobré skutky nekonám preto, aby som bol spasený! Dobré skutky konám preto, že som už spasený.“ A už žiadne teologické diplomy, možno ich aj celkom zvesil. Mali sme v cirkevnom zbore sestru, ktorá sa veľmi angažovala v oblasti školstva – práve za socializmu. Dlho vo svojej obývačke mala plakety a diplomy – aj po zmene režimu. Až raz prišla chvíľa, keď som k nej prišiel a všimol som si, že už boli preč. Niečo sa muselo „udiať“, že ich odstránila a obrazne povedané – dala ich do „šuflíka“. Nikdy sme o tom nedebatovali, proste jednoducho – prišlo rozhodnutie a všetky ceny a vyznamenania išli z dosahu očí. Aj to nej nejaká vnútorná konverzia.
Básnik milosti je podľa mňa apoštol Pavel. Spievame o ňom v našom Spevníku: „Pavlovi si dal milosti dary..“ (ES 482,4) Je mi to veľmi blízke – aj moji rodičia mi dali to meno. Pavla sme nemali dovtedy v rodine – často opakujúcimi menami boli práve tie klasické mená – Jozef a Mária. Tak sa volali aj moji nebohí rodičia, aj starí rodičia. Až potom prišiel Pavol. V puberte som mal problém s týmto menom, dosť mi vadilo. Teraz už nie – teraz som sa už „posunul“, dnes viem, že to bola Božia vôľa, aby som sa tak volal. Som za to dnes veľmi vďačný. A aj ja takým básnikom milosti Božej chcem byť. Iste, prajeme si, aby sme nimi všetci boli. Budeme, ak.. Ak aj nás Kristus uchváti svojou duchovnou krásou, svojím posolstvom evanjelia, všetkým tým, čo nám ponúka a dáva, ako nezaslúžený dar Jeho milosti. Ak nás Kristus skutočne už uchvátil, tak aj my sme praktickí vyznávači tejto jedinečnej a duchovne exkluzívnej milosti Božej, darovanej nám skrze nášho Pána Ježiša Krista. Tak to robil aj sám apoštol, keď svojmu mladému spolupracovníkovi Timoteovi napísal a určite odporúčal aj z vlastnej skúsenosti: „Ty teda, syn môj, posilňuj sa milosťou, ktorá je v Kristu Ježiši.“ (2 Tim 2,1) Posilnime sa ňou nanovo, aj pre dnešný deň..