Ježiš v strede života XI.
Voda zo skaly
Sprítomnime si našu tému a sériu spred času letných prázdnin – Ježiš v strede života. Mala 10. častí a veľmi zaujímavých pokračovaní. Rád sa aj k tejto téme vraciam. Sprevádzala nás počas takmer troch mesiacov – od apríla, cez máj, až po jún 2023. Vyše dva mesiace a naše rôzne úvahy nad touto nanajvýš biblickou témou zo života a do života. Ježiš v strede života nášho – ako výzva pre nás aj naďalej. Videli sme nášho Pána Ježiša Krista v strede života rôznych biblických postáv – najmä jeho učeníkov po Veľkej noci – postavil sa do ich prostriedku. Počuli sme aj o chudobnej vdove, uzdravení človeka s vyschnutou rukou – a mnohých ďalších. Je to výzva, oslovenie a zároveň aj zrkadlo pre nás – akoby to mohlo vyzerať aj v našom živote, keby Boh bol stredom a centrom nášho života. Jeden príbeh sme akosi opomenuli, či možno aj trochu pozabudli. Iste, nie je možné všetko z Biblie postihnúť – to ani nie je cieľom týchto úvah. Je to však dobrá príležitosť vrátiť sa k téme, ktorá v srdciach viacerých zarezonovala. A to ma veľmi teší. A som za to aj veľmi vďačný. Nepreberáme témy kvôli nim samotným, ale vždy istá téma zjednocuje do jedného väčšieho celku viacero biblických príbehov. Príbeh ako „bonus“ k tejto téme je zo Starej zmluvy. V ňom sa priamo Izraelci pýtali a položili si otázku: „Je uprostred nás Hospodin, či nie?“ (Ex 17,1-8) K tomuto textu ma priviedlo aj jedno video zamyslenie v rámci našej cirkvi, ako aj čítanie Božieho slova počas leta. Je v ňom nanovo mnohá inšpirácia pre nás všetkých.
Izraleci putovali púšťou. Ich púť je aj našou púťou. O tejto ceste počujeme často. Táto ich 40-ročná púť je obrazom pre našu púť touto časnosťou. Putujeme touto časnosťou už niekoľko rokov, už aj niekoľko desaťročí. S vďakou Pánovi aj za našu osobnú púť. Preputovali sme aj cez leto, 62 – letných prázdninových dní ubehlo veľmi rýchlo. Prežili sme ich s našimi milovanými a preto nám ten čas tak veľmi rýchlo ubehol. Pravdu má anglický dramatik W. Shakespeare, ktorý napísal: „Čas plynie podľa toho, s kým sme.“ Krátko, múdro a výstižne. Čas plynie podľa toho, s kým ho prežívame. Niekedy sa nám aj päť minút vlečie, niekedy nám ten deň tak rýchlo ubehne. Moja mamička po 90-tke stále vravela a často opakovala, ako jej ten život veľmi rýchlo ubehol. Asi aj preto, že ho strávila s milovaným Pánom Bohom, so svojou rodinou – s nami, jej milovanými. A iste to bola aj neraz usilovná, ale aj veľmi ťažká práca nielen doma, ale aj na družstve. Napriek jej celoživotne podlomenému zdraviu to bola púť v trvaní 91 a takmer pol roka k tomu. Púť a cesta – to sú obrazy a tak časté metafory pre náš život. Izraelci sa na tej ceste sa naučili mnohému – napr. čo cenu má, čo nemá, nad čím sa možno iba pousmiať, nad čím mávnuť rukou. Aj to, čo je nadčasové, trvácne a nepominuteľné.
Cestou púšťou prišla hroziaca vzbura izraelského ľudu proti Mojžišovi a jeho bratovi Áronovi pre nedostatok vody – a tá bola veľmi nebezpečná. Ľud bol smädný. Vieme, čo všetko obnáša ľudský smäd. Vieme, že napr. starší ľudia ho už necítia – naša bývalá najstaršia členka cirkevného zboru Jolana Rothová mala vždy pred sebou pohár s vodou, aby nezabudla piť. Počas leta sme počúvali, aký je dôležitý pitný režim. A to nielen počas horúcich dní leta. Čo by sme dali za dúšok čerstvej vody vo chvíli, keď sme práve veľmi dehydrovaní. My si takto Smokoveckú kyselku vždy vychutnávame – a ešte aj o niečo viac, keď sme pri Jadrane. Jej vôňa nám pripomína vôňu nášho pozemského tatranského domova. A čo sa stalo cestou po púšti? Vysmädli aj Izraelci. Aj na nich to prišlo. Boh vyzval Mojžiša, aby udrel palicou do skaly a skala vydá vodu. To predsa nedokáže žiaden človek bez pomoci Boha, aby po údere palice na skalu vytiekla zo skaly voda! Pre napr. Európana nepochopiteľný Boží zázrak, alebo skutočnou udalosťou nepodložená bájka. A nielen pre Európana. Bol to Boží zázrak aj pre Izraelitov prechádzajúci púšťou z Egypta. Reprodukuje Biblia skutočný príbeh alebo ide o príbeh hodný rozprávky? Ako vysvetliť tento zázrak? Existuje prirodzené vysvetlenie tohto úkazu? Áno, existuje. Ak si na „pomoc“ vezmeme knihu „Biblia má predsa pravdu“ od Wernera Kellera, dočítame sa veľmi zaujímavé veci. Je to síce socialistické vydanie, ale môže nám byť v mnohom prospešné – napr. aj pri našom dnešnom príbehu. Aby sme na správne rozumeli, tým vôbec nechcem zmenšovať veľkosť Božieho jedinečného zázraku. Ale práve tento zázrak má aj možné prirodzené vysvetlenie. Dovoľte, aby som vás s ním zoznámil. Niektoré oblasti Sinajského poloostrova sú tvorené mnohými a často sa vyskytujúcimi vápencovými skalami. Vápencové skaly obsahujú vo vnútri množstvo puklín. V nich sa v období dažďov zhromažďuje voda, ktorá pomaly presakuje vápencovou skalou k povrchu – v nižšie položených častiach skaly. Stačí jeden – dva silné údery do skaly s tvrdším predmetom, hladký povrch, ktorý sa na zvetranom vápenci vytvára, sa rozbije a odpadne, čím sa uvoľní drobné mäkké kamenie a z pórov vyrazí prúd vody. Zo skaly nevytečie príliš veľa vody. Z pukliny vytečie maximálne niekoľko desiatok litrov vody, čo však stačí na napojenie malého počtu zvierat. Pravdepodobne musel Mojžiš na napojenie ľudí a veľkého stáda dobytka opakovane udierať do skaly na rôznych miestach a vytvárať nové pramene. Nie každý kúsok skaly dokáže vydať vodu. Mojžiš musel vedieť, kde udrieť a na to musel vidieť, kde voda presakuje. Je známe, že ešte v prvej polovici dvadsiateho storočia domorodci na Sinaji získavali vodu touto technikou. Pán Boh ich takto „upozornil“, ako môžu prísť pravidelne k vode. Dá sa predpokladať, že tento spôsob získavania vody Mojžiš už dobre poznal. Ostatní členovia izraelského ľudu žili v Egypte, podmienky na Sinajskom poloostrove nepoznali a spôsob získania vody úderom palice do skaly považovali na Boží zázrak. Bol a je to vždy veľký zázrak, keď Skala vydá vodu.
Veľmi pozoruhodný komentár k tejto biblickej udalosti – voda zo skaly – podáva aj ap. Pavel vo svojom 1. Liste Korintským 10,1-4:
„Nechcem však bratia, aby ste nevedeli, že naši otcovia všetci boli pod oblakom, všetci prešli morom, všetci boli pokrstení v Mojžiša v oblaku a mori, všetci jedli ten istý duchovný pokrm a všetci pili ten istý duchovný nápoj, pili totiž z duchovnej skaly, ktorá šla za nimi a tou skalou bol Kristus.“
Kristus stojí v strede jeho výkladu udalosti z dávnej minulosti. Pozoruhodné je, že výklad tejto udalosti apoštol aktualizuje kristocentrickým spôsobom. Tak nás učili naši pedagógovia na našej Bohosloveckej fakulte, , že akýkoľvek text, zo Starej, či aj z Novej zmluvy má obsahovať kristocentrické posolstvo. Tá Skala šla za nimi, nie pred nimi. Akoby ich ani neviedla, keďže tak to vysvetľuje ap. Pavel, ale akoby ich tlačila stále dopredu. Tak to spievame v našej obľúbenej piesni na našich službách Božích, ale aj na pohreboch – Skala vekov (ES 474). To je apoštolov výklad – voda zo skaly, ktorá vytryskla – tou vodou je Kristus sám už vtedy im prítomný na ich dlhoročnej púti – a oni o tom vôbec nevedeli. A tá otázka vyznieva až komicky: „Je uprostred nás Hospodin, či nie?“ Kristus im bol prítomný (prv než sa stal človekom), ale oni o tom vôbec nevedeli a ani netušili.
Pripomeniem iný biblický príbeh. Jákob uteká pred Ézavom, spí v prírode, sníva sa mu sen o rebríku do neba, po ktorom zostupujú a vystupujú anjeli (1 M 28,10-22). Po tomto nevšednom zážitku ráno povedal: „Naozaj Hospodin je na tomto mieste a ja som o tom nevedel.“ Boh je človeku prítomný a on sám to vôbec nemusí registrovať, či postrehnúť. Aj z tohto dôvodu sa pýtajú, aj keď hneď vzápätí nás napadne otázka: nevideli Hospodina uprostred seba? Uprostred putujúceho Božieho ľudu? Všetky tie divy a zázraky.. Mocné prejavy Božej prítomnosti – oblakový a ohnivý stĺp. Aj tento biblický príbeh potvrdzuje, že Boh je nám oveľa bližší, než si myslím, než si to vieme vôbec predstaviť. A môj veľmi obľúbený príklad z histórie – rod Andrassyovcov staval hrad Krásna Hôrka. Mramor dovážali až z ďalekej Afriky a oni ho mali doma, dokonca po ňom chodili – v Ochtinskej aragonitovej jaskyni. Neobjavili ho. Nie je to tak trochu komické, či až tragické? Tak vyznieva časté konštatovanie dnešného človeka: Boh mi je ďaleko, Boh má nemá rád, Boh na mňa zabudol. Ako to? To sa odvažujeme až takto povedať? Či dokonca aj skalopevne to tvrdiť?
Pri návšteve Izraela a Jordánska v marci 2009 nám náš sprievodca pri návšteve skalného mesta Petry tú Skalu priamo ukazoval – ako jedinečný artefakt z tých čias. Tak nám potom v Jerichu ukazoval aj divý figovník, na ktorý vyliezol Zacheus. Môže to byť a nemusí. Voda vytryskla. Pán Boh sa postaral. V prírode existuje mnoho tajomstiev prebádaných a možno ešte aj neznámych. Pán Boh sa vždy postará o svoj ľud. Najviac sa postaral o nás cez svojho Syna. On je tou živou vodou vyvierajúcou z Božieho živého prameňa. On je tou studňou – pre nás. Pre pár dňami boli na službách Božích hostia z Rožnova pod Radhoštěm. Skanzen, ktorý sa tam nachádza dobre poznajú, ale nevedia o tej starej studni, ktorá tam je a na ktorej je nápis:
„Dávať, dávať, dávať – to je celý môj život.“
Tak som im o tom povedal pri východe z chrámu a zároveň poprosil, aby to overili, či je tomu tak – a nabudúce mi to povedia pri návšteve Vysokých Tatier.