Na všetkých svojich cestách Ho poznávaj II.
Pokračovanie prvej časti
Mesiac august nám netradične ponúkol spln až na dvakrát – a na začiatku a na konci mesiaca. Vy, ktorí často sledujete nočnú oblohu viete, dobre viete, že sa tak deje výnimočne. A k tomu sa pridal ešte aj tzv. Modrý mesiac. Od priateľov z Kvetoslavova som dostal ďalekohľad, tak som si spln a samotný Mesiac vychutnával zblízka. Z obývačky som pozoroval nebeské divadlo, dovidel som tak „doďaleka“ vďaka jedinečnej približovacej technike. A pozorovať krátery na Mesiaci „zblízka“ je naozaj jedinečný zážitok. A vždy mi príde myšlienka, že tam bol človek! Mesiaca sa dotkla ľudská noha. Vrchol Božieho stvorenia – človek – koruna tvorstva – sa dotkla toho, čo Boh stvoril pre nás – k nášmu úžitku. Počas júla sme si opäť pripomenuli výročie štartu vesmírnej lode Apollo 11 z mysu Canaveral na Floride. Na Mesiaci pristáli 20.júla 1969, v bývalom Československu bolo už 21.júla. Neil Armstrong prvýkrát vystúpil na Mesiac, chodil po ňom a povedal tú pamätnú vetu: „Je to malý krok pre človeka, ale veľký skok pre ľudstvo.“ Najnovší dokument Apollo 11 z roku 2019, kedy sme si pripomínali 50. výročie tohto letu – vzbudzuje úctu k ľudskému umu a nadchýna k humanite. Režisér si prešiel 11-tisíc hodín záznamov a do filmu zaradil značnú časť záberov, ktoré diváci ešte nikdy nevideli. Ukazuje, o aký gigantický projekt vtedy išlo – financiami, nasadením aj ideálmi na ktorom v tom čase pracovalo 400 tisíc ľudí. Bol to úžasný tímový projekt od dodávateľov papiera až po vesmírnych inžinierov a matematikov.
Zatiaľ posledným mužom na Mesiaci bol kozmonaut československého pôvodu, ku ktorému sa aj hrdo hlásil aj tým, že vlajku zobral aj na mesiac, bol Eugen Cernan (1934-2017). Bol o ňom natočený aj film s názvom: „Posledný muž na Mesiaci.“ Posledná misia bola v čase od 07.-19. decembra 1972 a výprava niesla názov Apollo 17. Odvtedy na Mesiaci nikto nebol. Správa z nie tak dávneho obdobia je tá, že už aj India vyslala vesmírnu loď na mesačný povrch. Stala sa ta štvrtou krajinou – po USA, Rusku, Číne. Tým 8-mym v poradí na Mesiaci bol dobre známy James B. Irwin, ktorý 18. mája 1990 po Prahe a Bratislave navštívil Liptovský Hrádok – stalo sa tak na pozvanie baptistov z neďalekého Vavrišova. Mnohí, ktorí ste sa ho vtedy zúčastnili – máte toto stretnutie stále nielen v pamäti, ale aj v srdci. Aj pre mňa osobne to bol veľmi silný zážitok, na ktorý rás a vďačne spomínam aj po viac, ako 30-tich rokoch. Bolo to pol roka po revolúcii v tom nadšení, čo nám 17. november 1989 priniesol. A J. Irwin vydal o tom mocné svedectvo. Všetko je to zaznamenané v malej veľmi známej brožúrke pod názvom: „Viac, ako pozemšťan.“ V nej vyznáva sa, že na Mesiac išiel ako vlažný kresťan a vrátil sa z neho ako svedok Ježiša Krista. A pre mňa veľmi pamätná veta, ktorú vtedy na stretnutí povedal bola:
„Nie je dôležité, že človek bol na Mesiaci, ale že Boh chodil po tejto zemi. Jeho nohy sa dotýkali tejto zeme, to je to to najdôležitejšie nado všetko.“
Priam sa až chvejem, keď si túto vetu sprítomním v mysli a v srdci. A rezonuje stále v mojom vnútri. Naša modrá planéta, na ktorej žijeme je teda vďaka Božiemu Synovi Ježišovi Kristovi „navštívenou“ planétou. Nie je teda až tak dôležité, že sa človek dostal do vesmíru, ale práve to, že Boh zostúpil dole ku nám všetkým.
Švajčiarsky spisovateľ, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Hermann Hesse (1877-1962) miloval prírodu a horské túry. Z vysokých vrchov hľadel do modrých diaľok. A veľa pri tom aj rozmýšľal. Uvažoval, prečo to, čo má doma, čo je každodenné a všedné, je neraz také chladné a bez tajomstva? A pritom, to, čo je vzdialené, je plné tajomstva. Uvedomil si, že až vtedy človek objaví svoj domov, keď všedným veciam každodenného života ponechá tajomstvo diaľky. Tomu, čo je všedné, je potrebné priniesť pečať a tajomstvo diaľky. Zvykom a stereotypu podľahneme všetci. Ani básnik, kňaz, či spisovateľ nemá vždy inspiráciu. Všednosť a rutina pritlačí každého. Úkony sa opakujú, ráno vstávame, večer unavení líhame. Ľudia, s ktorými žijeme, sú stále tými istými. Nedá sa vyhnúť všednosti. Poznáme však už možný recept! Premeniť všednosť a fádnosť sa dá takým spôsobom, že do nej vnesieme svetlo Božej prítomnosti. Obrazne povedané – napr. tajomstvo modrej diaľky. Božia prítomnosť nám tak prinesie osviežujúci pohľad na veci, udalosti, na ľudí okolo nás. Podľa H. Hesseho recept je asi v tomto znení:
„Tajomstvo je v tebe, keď máš milujúce oči a ten druhý človek je pre teba zaujímavý. Bez milujúcich očí nám všetko a všetci veľmi rýchlo zovšednejú a svet sa nám stane šedivým.. V milujúcich očiach je Božia prítomnosť – sprítomnenie diaľky.“
A túžbu po nekonečných diaľavách a perspektívach nám aktualizuje aj tento citát: „Keď chceš postaviť loď, nesmieš poslať mužov, aby zohnali drevo a pripravili nástroje, ale najprv musíš vo svojich mužoch vzbudiť túžbu po nekonečných diaľavách otvoreného mora.“ (A. de S. Exupéry). Túžba po diaľke a jej zdolávaní bola blízka aj známemu moreplavcovi a objaviteľovi Ameriky (1492) K. Kolumbusovi, ktorý povedal: „More dáva novú nádej tak, ako spánok sny.“ Rád prekonával tieto diaľky (a pri nich pravdepodobne aj sám seba) a objavoval to, čo je za nekonečným morom. More pôsobí tak blahodárne – ukľudňujúco a zároveň mysticky a ponúka to tajomstvo diaľky. Nám to dal nanovo pocítiť náš milovaný Jadran aj počas tohto leta. „Hudba je ako more. Stojíme na jednom brehu a vidíme ďaleko, ale druhý breh zahliadnuť nemôžeme.“ (H. Sienkiewicz) A takýmto spôsobom sa smieme priam zahľadieť aj do večnosti, na ten „druhý breh“, ktorý nám možno ani nie je tak vzdialený.
Pozoruhodná biblická kniha Prísloví nás aj počas leta a prázdnin pozývala k (s)poznávaniu Hospodina na všetkých našich cestách – v horách, pri mori, a aj vo vesmíre. Daný verš aj zasľubuje, že Hospodin urovná náš chodník, našu cestu životom. Aj v tom období, do ktorého teraz vstupujeme – škola a zároveň nové pracovné obdobie v cirkvi. Opakovaný pohľad nielen dopredu, ale aj hore pri všetkej tej našej „zhrbenosti“ používajúc výdobytky modernej technológie 21. storočia je veľmi potrebný! Apropo, v auguste, okrem dvoch výnimočných splnov, sa nám už tradične ponúkli k nášmu pozorovaniu a skúmaniu aj tzv. perzeidy. Hodno „sa vystrieť“ a narovnať a pozorovať tie ohromné a nekonečné diaľky a diaľavy. Teším sa a som zároveň vďačný, že tak budem robiť častejšie aj vďaka darovanému ďalekohľadu – aj v blížiacej sa jeseni. Pozývam k tomu aj vás – milí priatelia. A nezabudnime, že význam slova antropos (človek) je práve v tom, že sa pozerá – smerom hore!