Pohľad do spätného zrkadla
Pre náš šoférov je to takmer každodenná skúsenosť, dokonca niekedy až rutina. Poznáte to z vlastnej skúsenosti. Vždy je však potrebné „merkovať“, čo sa deje okolo nás na rušných cestách tohto sveta. Aj počas leta to boli mnohé naše skúsenosti na všetkých našich dovolenkových a prázdninových cestách. Stačí mala nepozornosť, keď sa nepozrieme do spätného zrkadla – a hneď je z toho vážna dopravná nehoda, či až tragédia. Také sa dejú vždy pri nepozornom predbiehaní, vznikajú z toho nepríjemné kolízie neraz aj s tragickými následkami. A často sa to stáva len kvôli nepozornosti a zabudnutému spätnému zrkadlu a pohľadu do neho. Pri šoférovaní pozeráme cez veľké čelné sklo, cez ktoré sledujeme všetko to, čo sa deje vpredu – pred nami. Neraz si to, istým spôsobom aj užívame (pre úsmev – no nie tak, ako pán doktor v známom českom filme „Vesničko má středisková“, ktorý sa tak často kochal). To čelné sklo je veľké, je priam panoramatické. A máme vďaka nemu skutočne dobrý prehľad o tom, čo sa deje pred nami – napravo a naľavo. A občas musíme „kuknúť“ aj dozadu, aby sme mali dobrý prehľad nielen o tom, čo je vpredu, ale aj čo je vedľa nás, čo je aj za nami. Týmito striedavými pohľadmi mapujeme situáciu všade okolo nás navôkol. To je zároveň dobrý obraz k ceste nášho života na rušnej diaľnici tohto sveta. Pozerať sa máme a musíme predovšetkým dopredu, ale niekedy je potrebné pozrieť sa aj vedľa nás a aj občas aj dozadu.
Ap. Pavel napísal tie známe slová:
„Cieľ mám vždy pred očami..“
F 3,14
Cieľ, ktorý máme dosiahnuť nie je za naším chrbtom, ale je vpredu. Pozeráme s pohľadom upretým dopredu. V tom predchádzajúcom verši ap. Pavel napísal : „..zabúdam na to, čo je za mnou, a snažím sa za tým, čo je pred mnou“ .. Máme teda na všetko zabudnúť, čo bolo v minulosti a vôbec sa do nej nepozrieť? Či ako? To určite nie! Apoštol zabúdal na takú minulosť, ktorá nebola poznačená Ježišom Kristom. Na takú minulosť by radšej zabudol, keďže bola bez Krista, v jeho živote pred Damaskom, keď jeho horlivosť bola podľa nesprávneho poznania (R 10,1-3).
Pohľad do minulosti je dôležitý, nie však preto, aby sme sa v nej pitvali a stále ju riešili, ale v zmysle toho, čo sme od Pána doteraz už prijali. V zjavení Jánovom čítame Pánove slová adresovanému odumierajúcemu sardskému zboru: „Pripomeň si, či si prijal a počul a zachovávaj to a kajaj sa.“ (Zj 3,3) Pripomeňme si, čo sme prijali od nášho krstu, až doteraz – za tie mnohé roky. Bolo toho mnoho, bolo toho od nášho Pána nemálo. Aj ťažkého, aj radostného. Aj veselého, aj smutného. Tak sme to spievali v jednej piesni ešte v starom Spevníku, v Prídavku: „Radosť – slasti, smútky – strasti striedajú sa v živote. Za oboje nesme vďaku Božej dobrote.“ A to mi pripomenulo nedávno sms správu, ako jednej našej členke, sestre Pavlíne pred 72 rokmi blesk usmrtil starých rodičov a bol zasiahnutý a aj jej otec bol zasiahnutý bleskom. Pri spomienke na to vyznala: „Čo je Bohom dané, to je všetko vždy požehnané.“
Náš pohľad je upretý dopredu, v minulosti sa rozhodne nekúpeme, ale nechceme zabudnúť na to, čo sme od Pána Boha dostali. Vedie nás k tomu aj môjmu, aj vášmu srdcu blízky 103. žalm, jeho začiatok. Je to vyznanie kráľa Dávida: „Dobroreč duša moja Hospodinu a celé moje vnútro Jeho svätému menu. Dobroreč, duša moja Hospodinu a nezabúdaj na žiadne Jeho dobrodenia.“ Máme a aj smieme si pripomínať veľké Božie činy a skutky v našom živote. Izraelci počas putovania púšťou akoby zabudli práve na tieto mocné Božie činy, keď po čase začali reptať proti Bohu a byť veľmi nespokojní. To je vlastne záležitosť pochádzajúca zo „Záhrady“, keď pokušiteľ prvých ľudí priviedol k tomu, aby boli vlastne nevďační za to, do akého úžasného prostredia ich Boh umiestnil. Prvý hriech by sme mohli kľudne nazvať – hriechom nevďačnosti, ku ktorému boli privedení a zvedení. A je to dedičný hriech a dedí sa z pokolenia na pokolenie. Pokušiteľ im povedal: „..otvoria sa vám oči..“ (1 M 3,1-7) A ich oči neboli dovtedy otvorené práve pre všetku tú krásu raja, kde boli umiestnení? Mne blízka myšlienka konštatuje: „Tam, kde ťa Pán Boh zasadil – tam máš kvitnúť.“ Adam s Evou mohli v záhrade ozaj prekvitať – duchovne, aj telesne. Mali úžasné a jedinečné možnosti. To, čo im Boh dal k dispozícii prevýšilo mnohonásobne to, čo im aj „máličko“ odoprel – jesť zo stromu poznania dobra a zla (1 M 2,16.17). To bolo vlastne iba jedno nepatrné promile toho, čo im zakázal. A na to diabol upriamil ich pozornosť. Veľmi prefíkane im poukázal na Boha, ktorý človeku nedopraje. A sadli mu na tento jeho lep. Čo sa takto dali obalamutiť? A nedáme sa aj my dnes? Diabol robí svoju kampaň vždy. Teraz už zúri v plnom prúde predvolebná kampaň. Tá diablova beží už oddávna, vlastne od stvorenia sveta – je to jeho pravidelné privádzanie ľudí k nevďačnosti za všetko tom, čo im On sám dáva. A diabol veľmi profituje. A veľmi sa mu darí.
Pohľad do spätného zrkadla je dôležitý na ceste, ale aj v živote – za mnoho prijatého – počas leta, všade tam, kde sme sa ocitli. Za more, za hory, za oddych, relax, regeneráciu tela a duše. Za mnohú Jeho mocnú ochranu pred požiarmi a mnohými dopravnými nehodami na preplnených diaľniciach. (Náš Tadeáš mi položil otázku: „Prečo Pán Boh niekoho ochráni a niekoho nie?“ Mohol som mu odpovedať len tak, že je to tajomstvo života, na ktoré nevieme dostatočne odpovedať.) Nie tak dávno v televízii opisovali, čo sa všetko v tele deje, keď oddychuje. Neopíšem vám to nanovo, len pripomeniem, že toto telo potrebuje vypnúť – a vydýchnuť a aj nanovo sa nadýchnuť na ďalšie pomerne náročné obdobie, ktoré septembrom prichádza. A nie je to len a len škola.
Počas augusta sme sa ocitli pri dcére Alžbetke v Dánsku, tentoraz v Kodani. Po 4 rokoch sme sa vrátili do tejto severskej krajiny (článok na našom webe: Po stopách H.Ch. Andresena) Všetko nás tam opäť zaujalo – ten náš protestantský sever, ktorý nezažil ani rekatolizáciu, ani „bolševika“. Známy dánsky teológ Soren Kiekegaard, ktorému som nie vždy rozumel, povedal, či napísal jednu úžasnú, v jednoduchosti krásnu myšlienku: „Život možno pochopiť iba spätne, ale žiť ho musíme dopredu.“ Na dánskeho filozofa a teológa a jeho cennú myšlienku sa mnohí odvolávajú, robíme tak aj my touto úvahou. Nič nepochopiteľné je v tejto myšlienke. Žijeme s pohľadom upretým dopredu, bežíme za odmenou nebeského povolania Božieho v Ježiši Kristu – povedané slovami apoštola Pavla (F 3,14). Pochopiť ho môžeme iba spätne, keď občas kukneme do spätného zrkadla. Je to iba okamih, ale veľmi dôležitý. A v aute máme dokonca až tri spätné zrkadlá – kúsok vyššie od našich očí, vpravo, aj vľavo. Porovnajme ich veľkosť – oproti čelnému oknu, či sklu – sú veľmi nepatrné, ale veľmi potrebné. My všetci sme na rušnej diaľnici života. Je mnoho nehôd, tragédii – úplne zbytočných nielen na cestách. Pán Ježiš nikdy žiadnu tragédiu nevysvetlil, len dodal:
„Ak sa nebudete kajať, všetci podobne zahyniete.“
Lk 13,1-10
Mnohé nehody a tragédie sú len kvôli tomu, že zabudneme na pohľad do spätného zrkadla. Keď pociťujeme únavu, zájdime na odpočívadlo, kde sa vystrieme, natiahneme všetky svoje kosti. To „odpočívadlo“ je úžasným darom – slúži na „odmor“ – po chorvátsky je to aj odpočinok – má však ešte aj veľa iných významov. Odpočívadlo je odmorište. Počujeme v ňom koreň nášho slova – more, za ktorým precestujeme aj tisícky km. Boli ste, boli sme. Ďakujeme! Aj chorvátske diaľnice boli počas leta preplnené. Musíme si dávať na nich veľký pozor. Aj na tej rušnej autostráde svojho života. Nevďačnosť je prvotný hriech, z ktorého potom pramenia všetky tie ostatné. Diabol vie, prečo práve tento hriech zasial ako prvý do ľudského srdca a života. Keď ti bude v septembri ťažko, keď sa to všetko opäť rozbehne, škola a povinnosti – domáce úlohy, krúžky.. Možno nebudeš stíhať to všetko – zájdi na „odpočívadlo“ – na odmorište. To je nedeľa a všetko to, čo ona pravidelne ponúka – na konci alebo na začiatku nového týždňa (závisí to od tvojho uhla pohľadu). Doma to už poznáš – a veľmi dobre. Mrkni do spätného zrkadla svojho života na to všetko prijaté a Bohom darované. Prídeš na iné myšlienky, tvoje srdce zaplaví radosť a vďačnosť. Božie slovo v spoločenstve zboru ti to opäť a s láskou pripomenie. Túžime po tom, aby všetky naše pohľady boli vyvážené, v rovnováhe. Dopredu, aj dozadu. Harmonicky zladené by bolo ideálne – na každú stranu a každým smerom. S vďakou, že máme otvorené oči pre všetko to, čo je navôkol nás – čím všetkým nás Boh obklopil. V súčasnej kampani nepodľahnime klamným sľubom: .. „otvoria sa vám oči..“ My ich už máme dávno otvorené. Malý princ nám už veľmi dávno odkázal: „..dobre vidíme všetko okolo nás najmä naším srdcom.“