Vďačnosť je pamäť srdca

21. augusta 2023 Zamyslenia

Leto sa naplno rozbehlo začiatkom letných prázdnin. Prišlo akosi rýchlo. Nie tak dávno bol ešte máj, keď sme si povedali, že máme ešte pár dní do konca školského roku. Škola sa skončila, leto vrcholí, pomaly budú začínať ďalšie školské povinnosti. Pri nedávnej návšteve Dánska sme školákov, vracajúcich sa domov videli už aj v auguste. Dosť dobre si to nevieme predstaviť u nás. A už je to takmer tu! Škola volá, ale leto a prázdniny, dovolenky a všetko ostatné s tým spojené sa ešte celkom neskončili. Rozbehli sme sa v ústrety letu a všetkým jeho bohatým ponukám, na ktoré sme tak túžobne čakali. A keď pomaly už vrcholí, majme na pamäti to jedno tak dôležité – nezabudnime sa poďakovať za to všetko predchádzajúce a nedávno prežité. Aj za čas školy v tom roku uplynulom. Veď bez školy by sme nevedeli ani čítať, ani písať. Škola je predsa základ nášho života. Aj z tohto dôvodu tak radi spomíname na študentské časy, na našich učiteľov, pedagógov a spolužiakov. Keď sa skončí, vydýchneme si. Na leto máme svoje plány, pripravený program, kúpené letenky atď atď.. Prv, než sa leto skončí a opäť sa rozbehneme do školy, zastavme sa – a vráťme sa k Pánu Bohu. Je to dôležité, bez toho to nepôjde. Vďačnosť nám uľahčí onen prelom od voľna – ku mnohým povinnostiam. V Biblii máme manuál, ako na to.. Vďačnosť je na mieste. Je nepostrádateľná v našom živote! V Písme svätom máme príbeh u uzdravení 10 malomocných (Lk 17,11-19). Mám ho veľmi rád. Je mi veľmi blízky. Často si ho čítam a chcem vždy nanovo objaviť to, čo sa skrýva aj medzi tými riadkami. Nie je ich až tak veľa. Príbeh je stručný a výstižný. No medzi riadkami a písmenami je mnoho ukrytého. Mnoho cenného posolstva, len sa k nemu prekopať. Je o vďake – práve na pozadí nevďaky. Všetci uzdravení sa rozbehli k svojim, pravdepodobne. Tak dlho sa nemohli objímať. Chýbalo im to. Spomeňme si na čas korony, ako nám tie objatia veľmi chýbali. Niet sa čo čudovať, že sa rozbehli k svojim. Niet sa čo čudovať, keď je leto tu – rozbehneme sa, idúc mu v ústrety. Môžeme, určite! Nikto nás nebude predsa zdržovať. Ten čas júla a augusta však ubehol tak rýchlo. Čas nie je samozrejmosť. Čas je milosť.

Pán Ježiš Kristus prechádzal cez samaritánsku dedinu. Neobišiel ju, mohol si nájsť dôvod – vieme aký. Ten sa vždy nájde. Kdesi nablízku bolo 10 malomocných mužov, žili v gete, nemohli sa s nikým stretávať, objatia chýbali. Boli izolovaní „na samotke“, o Ježišovi snáď počuli a preto tak volali: „Ježiši, Majstre zmiluj sa nad nami.“ A zmiloval sa. Ani to netrvalo dlho. Poslal ich ku kňazom. V tom čase to bola tzv. „posudková komisia“. Ak niekoho vyhlásili za čistého, smel sa vrátiť medzi zdravých a užívať si aj napr. také objatia, ktoré mu predtým veľmi chýbali. Až keď šli, boli uzdravení. Uzdravenie je práve v tej poslušnosti. V texte čítame, že až keď išli, boli uzdravení. Až keď urobili prvý krok, telo bolo ešte malomocné – a uzdravenie v tej chvíli prišlo. Dajme tomu, že to bola nejaká „rýchlovka“. Za pár minút sa to udialo. Ten jeden sa však vrátil, vidiac, že je uzdravený. Vrátil sa a Ježišovi poďakoval a bolo to Samaritán – teda nenávidený človek, keďže sa Židia so Samaritáncami nestretávali . Tak o tom čítame v príbehu stretnutia Pána Ježiša pri Jákobovej studni (J 4). Aj on sa rozbehne, ale musí sa vrátiť k Ježišovi. Bez toho to nejde. Neurobí iba gesto, je to viac, ako gesto. Je to vďačnosť. A vďačnosť je pamäťou nášho srdca. Aby mohol ísť ďalej, musí sa vrátiť. Nie je to nič spiatočnícke, je to návrat k Bohu. A napredovanie je vlastne v návrate. Veď stačilo sa „zdržať“ ešte 10-15 minút, nič nezmešká v živote, ak ešte toľko minimálne svojho času venuje Ježišovi. Aj on sa rozbehne v plnej rýchlosti k tým svojim. Vďačnosť je na mieste. Toľko veršov máme v Biblii, ktoré nás k tomu pozývajú. Niektoré sú nám blízke a známe:

„Stále sa radujte, neprestajne sa modlite, za všetko ďakujte.“
1 Tes 5, 16-18

A teraz myslíme aj na školu, na ten čas v nej doteraz strávený. Je to 10 mesiacov, ale ak odpočítame všetky prázdniny, tak ten čistý čas je 9 mesiacov práve, ako tehotenstvo. Aby sa aj v nás niečo „počalo“ v Božej múdrosti. Je to veľmi zaujímavý obraz a ja ho svojím žiakom veľmi rád dávam – najmä v septembri, keď škola začína. Vždy im pripomeniem, že mám pre nich dobrú správu – začína čas „iba“ 9-tich mesiacov povinností a úloh. Čas školy je aj čas, ktorý nazývame pracovné obdobie v cirkvi, ktoré trvá tak, ako práve školský rok. Rozbehnime sa aj jemu v ústrety. Opäť sa mnoho naučíme – aj v tej Božej škole! Isté aktivity počas leta ustanú, resp. bola dvojmesačná pauza. My si dávame prestávku aj s biblickými hodinami. Mali sme čas, na ktorý si rád spomínam, keď sme sa v Tatranskej Lomnici v 90. rokoch minulého storočia, aj počas leta. Bolo to krátko po revolúcii, nadšenie a zápal pre Božie slovo. Tak sme sa stretávali v chráme v Tatranskej Lomnici, inde sme nemali kde. A potom, keď prišlo chladnejšie obdobie, sme sa stretávali aj po domácnostiach. Nezabudnuteľné spomienky na časy duchovného osvieženia (Sk 3,20).

Veľmi zaujímavé pojednanie na túto tému som našiel v knihe indického protestantského teológa menom Johnson Gnanabaranam (1933 – 2008) v knihe „Môj Ježiš dnes“. Náš autor sa opýtal deviatich malomocných, ktorí boli očistení, prečo sa nevrátili poďakovať. Mohli by sme si predstaviť tú situáciu, ako s mikrofónom v ruke ide od jedného k tomu druhému a kladie im otázky, prečo sa k Ježišovi nevrátili.

Odpovedali všetci deviati:

– najskôr som sa chcel ukázať rodine a priateľom;

– nechcel som ísť súčasne s tým Samaritánom;

– nechcel som prísť s prázdnymi rukami, ale s nejakým darom;

– nebol som si istý či to uzdravenie je trvalé;

– musel som vysvetľovať ľuďom okolo, čo sa so mnou stalo a tí ma zdržali;

– spomenul som si, že Ježiš pomohol aj iným a nečakal za to vďaku;

– od veľkej radosti som na vďaku zabudol;

– Ježiša inšpiroval môj poctivý, mravný a verný život, aby ma uzdravil;

– aj som chcel, ale väčšina sa nevrátila a ja vždy držím s väčšinou.

Máme pred očami deväť spôsobov ako sa vyhovoriť pred Bohom, prečo nie som vďačný. V ktorom spôsobe som sa našiel? Nepodobám sa aj ja niektorému z nich? Či? Výhovorky máme vždy po ruke. O nich je vlastne aj podobenstvo o Veľkej večeri (Lk 14,15-24), kde sa pozvaní začali jednomyseľne vyhovárať. Poznáme to. Niečo s láskou a nadšením organizujete, príde menej ľudí. Prežívate neraz sklamanie. A niekto zo zboru vám povie: „Nemohol som, lebo to a to..“ Aj ja som už počul mnoho a mnohé. V tej chvíli vám to príde aj úsmevne, ale pre dotyčného to bol vážny dôvod neúčasti. Videl to úplne inak. Či dal prednosť niečomu celkom inému? Neprináleží nám to ani súdiť, ani hodnotiť. Je potrebné však povedať, že sa vedome pripravujeme o mnoho vzácnych a jedinečných, ak nie exkluzívnych duchovných zborových príležitostí. A náš autor sa opýtal ešte aj samotného Samaritána: „Ty si sa prečo poďakoval?“ Odpovedal pohotovo: „Bez dýchania nemôžem žiť. Nemohol som sa vrátiť domov, kým som Ježišovi nepoďakoval za to, že mi daroval druhý dych.“ To nám chýba neraz – dať to duchovné na prvé miesto a potom určite sa stane to, že ľahšie určíme ďalšie poradie dôležitosti pre veci a javy a udalosti okolo nás.

Ďakujeme Pánu Bohu za náš „druhý“ dych darovaný nám počas leta. Za výdych a jeho nádych, všetky jeho vône, ktoré toto ročné obdobie prináša. Za mnoho a mnohé. Pánu Bohu sa neobraciame chrbtom. Pána Boha veľmi potrebujeme. On nás „vypiplal“ od nášho detstva. A teraz si predstavte tú situáciu, že takto vychováte svoje deti, vložíte do nich maximum lásky, všetkej možnej vašej životnej energie, iste aj nemalé financie. A príde chvíľa, že vaše deti na to všetko zabudnú. Srdce vám ide puknúť, keď niečo také v živote zažijete. Nerobíme to však aj my sami, keď sa Pán Boh nás od nášho detstva nás ujal a my sa mu dnes otočíme chrbtom? Pre rodičov je to to najťažšie, čo môžu zažiť, iste je to aj smrť vlastného dieťaťa. Ale takéto „zabudnutie“ na pokrvných rodičov je veľmi skľučujúce. A my sa tak niekedy správame, keď sa chceme rozbehnúť do sveta a zdá sa nám, že nám v tom rodičia bránia. V podobenstve o márnotratnom synovi otec svojho syna pustil, vôbec mu nebránil mu v tom (Lk 15,11-32). On vedel, že sa k nemu vráti. Otec vie všetko, aj to, kedy zomrie vrabec. Aj to, koľko máme momentálne vlasov na hlave (Mt 10,29-31). Otec to dopredu všetko vedel. Otec to vie, vie to aj jeho Syn. To povedal Peter svojmu Pánovi po Jeho vzkriesení:

„Pane, Ty vieš všetko, Ty vieš, že Ťa milujem
J 21,17

Otec aj to znesie – vo svojej láske, keď mu jeho vlastné dieťa povie: nie! Koľko je takých márnotratných synov a dcér. A Pán Boh čaká. Kedy sa vráti syn z cudziny. Čaká stále s otvorenou náručou. Čaká, kto do tejto Jeho náruče priam skočí.

Nie tak dávno v Českej republike do priepasti Macocha skočila matka s dvoma deťmi. Nemali šancu na prežitie. Je to veľká tragédia, keď človek nevidí východisko a urobí niečo také. Doba je v tomto mimoriadne nepriaznivá a aj neprajná. Niečo také sa pomerne často deje nielen u nás, ale aj v zahraničí. Bezvýchodiskovosť je často na programe dňa v mnohých rodinách. Náš príbeh však ponúka manuál, ako sa vrátiť k Bohu. Napredovanie je v návrate – k Bohu. Vrátiť sa do Jeho milujúcej náruče a skočiť do nej, nie do zahynutia na dne priepasti. Skokom sa zachrániť – pre večnosť. Nielen pre večnosť, ale aj pre túto časnosť, ktorá nás vie v mnohom potrápiť. Tak skočme v dôvere..