Ježiš v strede života VII.

Prví kresťania sa nad týmto príbehom vraj veľmi pohoršovali. Z tohto dôvodu ho údajne preskakovali  a  ani ho nečítali. Niektoré rukopisy ho dokonca aj vynechávali.  Ide o šokujúci príbeh odpustenia žene, ktorá sa dostala do stredu pozornosti, ale aj do epicentra diania, keď ju postavili do prostriedku zhromaždenia. Žena je v strede a všetci sa na ňu pozerajú – a možno aj ukazujú prstom. Zabudli pritom, že tie tri ostatné smerujú k nim.  Tam, kde sa rozhojnil hriech, tam sa veľmi  rozhojnila aj milosť. My to už vieme takto konštatovať, pretože poznáme výrok apoštola Pavla: „Keď sa rozhojnil hriech, ešte väčšmi sa rozhojnila milosť.“ (R 5,20) Ale čo tí prví kresťania? Čo je na tejto udalosti ozaj šokujúce? 

     Na cudzoložstvo sú potrební vždy dvaja. Muž mal však väčšie šťastie. Stihol ujsť? Zákon prikazoval ukameňovať oboch (5 M 22,22-24). On však unikol smrti. Jeho nepristihli pri žene? To vyvoláva do istej miery situácia možného zinscenovania celej udalosti – v snahe priviesť Ježiša do pasce, ako napr. pri platení dane (Mt 22,15-22). Žalobcom  nejde o princíp, ale je to  opäť čas, keď spriadajú svoje ľstivé úklady a plány. Pri tejto udalosti ho chceli „podchytiť v reči“ ale sa to otočilo vlastne proti nim a postupne odišli. Poznáme to: „Kto inému jamu kope, sám do nej padne.“  Tak tomu bolo nakoniec v závere aj tohto príbehu  – žalobcovia postupne odchádzali. A nezostal ani jeden. Tak sa končia všetky príbehy, ktoré sú tzv. pascou pre Ježiša. Otočí sa to proti tým, ktorí robila úklady a majú nečisté úmysly.   Ženu  priviedli bez muža, práve vo chvíli, keď Ježiš aktívne vyučoval ľudí v chráme. Vyučoval možno aj o Božej milosti. To každého vyučovania by sa hodil aj príklad na aplikáciu. Učíme sa a cvičíme sa práve na príkladoch. O tom ale neskôr. Na muža už pozabudli, alebo ho už „nestihli“? Ako onen muž „z miesta činu“ zázračne  unikol?  Ak sa mu  to skutočne aj podarilo  utiecť, tak unikol  aj milosti a odpusteniu, ku ktorému mohol tak ľahko prísť.  Nemohol zažiť to, čo zažila oná žena. Žena mala však oveľa väčšie šťastie, ktoré spočiatku práveže takto vôbec nevyzeralo! Hrozil jej trest smrti, ktorému unikla v poslednej chvíli.  Muž o túto milosť prišiel. Ku svojej vlastnej škode. A ktovie ozaj, či by rozhrešenie boli dostali obidvaja. 

    Oná žena zažila hlboké odpustenie. To prišlo tak nečakane do stredu jej života, keď sa ako obžalovaná ocitla v strede celého zhromaždenia. Čo je to, čo prijala?  No predsa milosť. Súd sa nekoná! M. Twain píše: „Odpustenie je vôňa fialky, ktorú zanechá na opätku, ktorý ju prišliapol do zeme.“  V texte čítame, že Pán Ježiš písal po zemi.  Pán Ježiš Kristus túto „dilemu“ vyrieši s ľahkosťou  Jemu vlastnou – spôsobom, že sa zohne a píše na zem – a to až dvakrát! Čo asi písal!? Kde nie je niečo dopovedané, tam sa fantázii otvárajú úžasné možnosti. A medze sa nekladú. Čo to mohlo byť?  História je plná výkladov toho, čo to mohlo byť.. Hriechy ženy, či hriechy žalobcov..   Boli to dokonca mená žien, s ktorými zhrešili žalobcovia, čo tvrdil vo výklade už dávno  Hieroným.  Či bolo tam iba jedno slovo – cudzoložstvo? Prišiel vietor z púšte, privial piesok a zavial to slovo. Vymazal. Tak sa ocitla žena v strede pred Ježišom. My všetci sme zhrešili. Aj my sme unikli trestu smrti, keď sa Ježiš stal hriechom za nás (2 K 5,1).  „My sme tí hriešnici, veľkí dlžníci..“  spievame v jednej pôstnej piesni (ES 59). Aj nás zachránil Ježiš a omilostil od rozsudku smrti. Ap. Pavel napísal: „Odmena za hriech je smrť, ale Božím darom milosti je večný život v Kristu Ježiši, Pánovi našom.“ (R 6,23) 

      Pôvodne plánovaná pasca, do ktorej sa má dostať vlastne Ježiš sa mení na pascu pre žalobcov.        Je to rébus, kde môže tak trochu zaúčinkovať aj naša fantázia. Možno máme pocit, že Pán akosi „naťahuje čas“ – aby im ukázal, že ani oni – žalobcovia – nie sú dokonalí. A tak odchádzali postupne. Všetko sa končí úplne inak, ako by sme predpokladali na začiatku. Náš Pán je Majster v každej situácii. Hriech zostáva hriechom aj naďalej, Boží Syn rozhodne nespochybnil Mojžišov zákon. Ježišovo vyučovanie je tak aplikované na konkrétnom príklade – ľuďom veľmi dobre zapamätateľné. Učíme sa na príkladoch a to nielen v matematike, ale aj počas leta – a  aj blížiacich sa letných  prázdnin.  Milosť Božia v Kristu je vždy tvorivým elementom nášho Bytia a Žitia. To je tá pointa. Zakúsili to colníci a neviestky, ktorí spravodlivých predchádzajú do Božieho kráľovstva (Mt 21,31) aj dnes. Šokujúca milosť je uzdravujúca. Milosť, ktorá by kládla podmienky, by nebola milosťou. Predpokladám, že táto neodsúdená žena odišla celkom uzdravená zo svojej „diagnózy“.  Cíti v svojom vnútri tie nevyslovené slová Pána: „Odteraz je to už na tebe, ako budeš ďalej kráčať životom.“ Veľmi intenzívne prežíva ponúknutú milosť.  Nie moralizovanie, ale šokujúca  milosť je tou správnou terapiou. Nielen kedysi, ale aj dnes pre nás. Stále platí: „Do neba sa ide vďaka milosti. Keby sa tam išlo za zásluhy, tak sa tam dostane tvoj pes a nie ty.“ (M. Twain)

     Žiť život v Božej milosti je jedinečným darom pre nás. Niet krajšieho života.  Tá milosť je v strede nášho života, patrí do centra našej pozornosti, ale aj do nášho srdca. Bez tejto milosti by sme tu neboli. Milosť velebíme, lebo týmto príbehom prichádza na to centrálne miesto nášho života  – do jeho stredu.  „Milosť mení vlkov na ovce, príšery na ľudí a ľudí na anjelov.“ (Th. Carlyle) Na túto milosť ukazuje nasledovný sumarizujúci príbeh. Istá žena sa rozhodla zavraždiť prvú anglickú kráľovnú Alžbetu I. (1558-1603). Prezliekla sa za chlapca a ukryla sa v jej spálni. Bola však odhalená. Uvedomila si, že nemá nijakú nádej, hodila sa kráľovnej k nohám a žobrala o udelenie milosti. Kráľovná sa na ňu chladnokrvne pozrela a povedala jej: „Ak ti preukážem milosť, čo mi sľúbiš?“ Žena sa na ňu pozrela a povedala: „Milosť, ktorá dáva podmienky a čaká sľuby, nie je milosť!“ Kráľovná sa toho chytila a povedala: „Máš pravdu, udeľujem ti milosť.“ Dejiny hovoria, že od tejto chvíle kráľovná Alžbeta nemal vernejšiu a oddanejšiu slúžku, ktorá ju chcela pôvodne pripraviť o život. Presne tak funguje aj Božia milosť. Ten kto ju od Boha prijal, stáva sa verným a oddaným Božím služobníkom. Takým bol aj Peter, ktorý to odpustenie tiež prijal a my sme si o ňom nie tak dávno čítali aj na našom webe. Smieš byť ním aj ty.  Takto omilostení sme všetci – milosť v strede nášho života prijímaná a rozdávaná naším srdcom.  

     Samotný príbeh Ježiša a odsúdenej ženy to však nemal ľahké. Nedostal sa do niektorých starých rukopisov, pretože bol príliš láskavý a plný odpustenia. Ale veď o to ide! Či nie?  Biblista Francis J. Moloney je presvedčený, že „učitelia zákona sa o túto, značne rozrušenú a napoly vyzlečenú ženu, vedomú si hrozby blížiacej sa smrti, ani nezaujímajú.“ Zaujíma ich iba Mojžišov zákon. Vlastne ani ten nie, iba to, aby získali dôkaz pre Ježišovo obžalovanie.  Ježiša práve naopak primárne nezaujíma zákon. Zaujíma ho konkrétny človek, ktorý je pred ním v tej danej chvíli. A pred Ním stála žena hriešnica. Aké sú napr. sociálne pomery tejto ženy a dôvody, prečo sa musí venovať tomuto „najstaršiemu“ remeslu.. Začne „na zem“ písať nový zákon, ktorý takto Eugen Drewermann zhŕňa: „Čo ľudia potrebujú je skôr láskavosť a sprevádzanie, je to omnoho viac, ak otvorená dlaň než zdvihnutý prst alebo namierený ukazovák, omnoho viac prijatie bez predsudkov a prejav záujmu a náklonnosti než dogmatizmus a konformizmus.  Keby na mieste tejto ženy stáli oni, alebo by aspoň pripustili, že môžu stáť tí, čo ju priviedli, ocenili by Ježišov prístup. A už nikdy na hádzanie kameňmi by už ani nepomysleli.“ 

     V kázni na hore čítame Pánove slová: „Nesúďte, aby ste neboli súdení, lebo akým súdom súdite vy, takým budete súdení a akou mierou meriate vy, takou bude aj vám namerané.“ (Mt 7,1-2)  Za tak málo sa ponúka tak veľa. Veď kto z nás by chcel byť súdený? Všetci by sme sa tomu najradšej vyhli. A vyhneme sa mu, ak.. Ak prestaneme súdiť. Za málo sa ponúka tak veľa. To je excelentná ponuka nášho Pána. Mali by sme sa jej chytiť ako jedinečnej šance. Za málo – mnoho.. Kto nám to dnes ponúkne. To je tá milosť, ktorá nás stavia na nohy, to je tá milosť, ktorá nás opätovne privádza do spoločenstva. To je tá milosť, ktorá patrí do stredu nášho života. Tá žena sa jej potešila a určite ju tá šokujúca milosť zmenila, ako slúžku kráľovnej Alžbety l. na celý ďalší život. Velebíme túto milosť. Staviame ju do stredu nášho života. Táto milosť nás stavia do stredu života s naším Bohom. Ap. Pavel sa stal básnikom milosti. On tej milosti prijal mnoho. Často to aj pripomínal vo svojich listoch. Jemu bolo tak mnoho odpustené, keďže predtým ničil cirkev Božiu. A vyznal to tými známymi slovami: „Z milosti Božej som, čo som a Jeho milosť nebola pri mne daromná.“ (1 K 15,10) A my sme mu v mnohom podobní. Bez tejto milosti Božej by sme boli celkom nemožní..