De profundis
Pútnické žalmy (120-134) sú už oddávna nielen mojou srdcovou záležitosťou. Tieto žalmy, piesne spievali pútnici do Jeruzalema. Oni ju konali v priestore, keď išli na výročné slávnosti. My ju smieme opakovane konať v čase nášho života. My všetci sme pútnici na ceste do večnosti. Ide o púť môjho a tvojho srdca každý deň na ceste viery. Vo všetkej tej pestrosti a rozmanitosti nášho pozemského, aj duchovného života. Púť do Jeruzalema smerovala vždy nahor. Kde však vidíme pútnika, autora 130. žalmu, na ktorý sa dnes chceme zamerať? Vidíme ho úplne dole, na začiatku jeho púte. Vidíme ho ale celkom dole – v hlbine..
„Z hlbokosti k Tebe volám..“
– de profundis – sú to prvé slová latinského prekladu tohto žalmu. Sú to hlbiny fyzického utrpenia. Sú to hlbiny aj duševnej bolesti, žiaľu, opustenosti a zrady.. V žalmoch sú to motívy pomerne časté. Nič z toho, čo sme opísali sa však nevyrovná tomu, v čom sa ocitá pútnik práve teraz. Ako sa tam dostal? Do hlbín sa predsa zostupuje.. Do takej hlbiny, v ktorej sa on ocitol sa padá, ako do pekla.. Dôvod? Je to kvôli hriechu. Je to hlbina ľudského hriechu, hlbina stratenosti. A vari tí, čo idú „hore“, môžu padať aj dole? Áno, určite! Neraz platí, že čím sú vyššie, tým padnú hlbšie – keď k tomu dôjde.. Ako sa tam pútnik, žalmista dostal? Nič konkrétne o jeho situácii nevieme. To, čo však spomína je – neprávosť. Je to pojem pre hriech – je zo všetkých hebrejských slov a pojmov pre hriech najsilnejší. Bytostne poznáva svoju hriešnosť a pokrivenosť. To vyvoláva jeho mučivú trýzeň. Ako obstojí „hore“, keď doputuje do chrámu? Vie, že určite neobstojí! Ale volá! To je dôležité! Hlbiny neraz všetko umlčia. Tieto jeho hlbiny však „nezatvorili“ ústa pútnikovi. Z jeho vnútra vytryskla nádherná pieseň, ktorá sa zrodila práve v hlbine. Tie najsilnejšie modlitby sa rodia vždy v hlbinách. Hlbiny sú tie najúrodnejšie miesta pre najhlbšie modlitby. Náš pútnik vie o Bohu, jeho volanie má svoj zmysel, má svojho adresáta. Volá na Boha. Pozná Ho. Niet takého miesta na tomto svete, kde by sa Pána Boha človek nedovolal. Do hlbiny sa dostaneme vlastnou vinou, ale vlastnou silou z nej nepovstanem. Nie je ľudské riešenie na túto situáciu. Volá a verí. Volá – v žalme spomína „môj hlas“ a „Tvoje uši.“ To úzko patrí k sebe. Jedno patrí k druhému. Ľudské volanie a Božie ucho. A Boh svoje uši otvára, keď počuje kajúce volanie človeka. To nie je len vzdychanie, ale aj vypočutie.
Nie je to však trúfalosť, keď pútnik takto volá? Je na ceste do chrámu. Kto obstojí pred Bohom v Jeho svätyni? Má sa postaviť pred Boha! Je svätý, nemôže nič prehliadnuť v srdci človeka. Kto obstojí pred Bohom? Nikto! Desivé poznanie – ani ja! V zjavení Jánovom, na konci Biblie ešte raz táto otázka zaznie:
„Padnite na nás a skryte nás pred hnevom Baránkovým, lebo prišiel veľký deň Ich hnevu? Kto obstojí?“ (6,16-18)
Náš pútnik však nie je zúfalý. Vie niečo ešte oveľa viac. Vie to, čo zachraňuje – je to Božia milosť, keď vyznáva: „u Teba je odpustenie.“ Ten istý Boh, ktorý môže odsúdiť, ten istý Boh môže aj odpustiť. Hriech má strašnú moc, ale sila a moc odpustenia je ešte väčšia.Sťahuje do hlbiny. Niet však takej hlbiny, kde by nezasiahla a nedosiahla Božia moc odpustenia. Len ten, kto sa takto pýta, môže nájsť odpustenie. K Božiemu odpusteniu nevedú a nie sú žiadne skratky. A rozhodne si nemôžeme na odpustenie robiť žiadny nárok.
Volanie na Boha sa mení na čakanie na Boha. Ide to v správnom poradí – volanie na Boha – a potom čakanie na Boha. V našom žalme sa spomína až 4x. Volanie „zdola“ a čakanie na odpoveď „zhora“, z výšin. Ten istý Boh vie zatratiť, vie a aj chce aj zachrániť. To nie je dôvod utiecť nie pred Ním, ale práve naopak – k Nemu! Ako paradoxne táto veta znie, je však pravdivá – pred Bohom ma zachráni Boh sám. Boh je najväčšou hrozbou pre človeka – je zároveň však jedinou nádejou! Ak toto viem, tak čakám. Ľahšie je však volať na Pána Boha ako čakať na Neho. K viere teda patrí aj volanie, aj čakanie. Náš pútnik nerezignuje. Čakanie sa rodí z jeho dôvery, je opakom rezignácie. Jeho čakanie je akútne. Bytostne – každou bunkou svojho tela. Boh sľúbil, že odpustí – to aj naplní – preto žalmista čaká. Vie, prečo čaká. Čaká tak, ako čakáme napr. my pri osobnom rozhrešení pri Večeri Pánovej na slová: „Dcéra Božia, Boží synu – opúšťajú sa ti hriechy.“ To slovo nám zaznie cez ústa kňaza v tom našom chráme, znie však aj vo zvesti evanjelia. Z tohto dôvodu pútnik túžobne čaká. Kto tak čaká na ráno, ako napr. strážnik, kedy mu skončí jeho služba? Zaujímavý obraz, ktorý nám môže veľmi dobre poslúžiť ako obraz o nástojčivosti. Kto čaká tak naliehavo, ako ten strážnik na ráno? Noc sa rozhodne skrátiť nedá, ani jedna. Po každej noci však príde ráno. Niet však takej noci, po ktorej by neprišlo ráno. To vie pútnik. Kto čaká, ten sa aj dočká. V čakaní sa môžeme oprieť o Jeho slovo. Kto čaká na odpustenie, ten sa ho aj dočká. Príchod rána zaženie tmu noci, tak sa to udeje aj v jeho vnútri – tmu zaženie svetlo rána. Tak sa rozvidní v jeho duši, keď sa dostal tak hlboko – Božie odpustenie začne písať novú kapitolu v jeho živote. Svetlo odpustenia prenikne do tmy jeho hriechov. Z hlbiny sa dostane na „vyvýšené“ miesto.
Volanie a čakanie na Pána Boha je veľmi zaujímavý rozmer a duchovná dimenzia tohto žalmu. Hovorenie s Bohom však vedie aj k hovoreniu o Ňom samom. V 130. žalme zaznie až 8x Božie meno – 4x – v 2. osobe – Ty a 4x v tretej osobe – On . Hovoriť o Pánu Bohu v tretej osobe (ON), môže len ten, kto hovorí s ním v 2. osobe (Ty). Len keď je Boh pre mňa objektom, môže byť aj subjektom, o ktorom hovorím iným a nezamlčím Ho. Len ten môže byť Božím svedkom, kto tak činí a koná. Jeho svedectvo je o vykúpení vlastnom, ale aj o vykúpení iných.. Vykúpenie umožňuje odpustenie. To boli mnohé a mnohé obete Starej zmluvy. V liste Židom čítame: „Bez vyliatia krvi niet odpustenia.“ (9, 22) Náš pútnik mnoho o Bohu vie. Ale nevie ešte o Bohu, ktorý to výkupné zaplatí vo svojom Synovi. Pútnik pozná Boha, u ktorého je vykúpenie skrze obete zvierat, netuší však, že Boh „zaplatí“ až tak veľa, keď na kríž pôjde Jeho vlastný Syn. Náš pútnik ešte nevie o Bohu, ktorý do týchto hlbín aj zostúpi.. Nevie o Bohu, ktorý zostúpi do hlbín, do pekla tak, ako to vyznávame v Créde. Zostúpil do pekiel, aby zakúsil peklo za nás. Iné volanie, nie pútnikovo z nášho žalmu, ale volanie iného trpiaceho je v žalme 22, v. 2:
„Ďaleko si od mojej spásy, od slov môjho kriku! Volám, ale Ty sa neozývaš..“
Náš pútnik a žalmista ešte nevie, že cena za vypočutie jeho volania – ako vinného, je nevypočutie volania toto Jediného nevinného, ktorý na kríži volá: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Odpustenie nás nič nestálo, ale Pána Boha stálo všetko. Za všetky viny? Bude stačiť aj na môj hriech? Zo všetkých neprávosti? Keď zo všetkých, tak zo všetkých! Odpustenie stačí na všetky hriechy. Zaplatí za všetky – bez výnimky. Boh vykupuje nielen z niektorých, ale zo všetkých hriechov. K Božej „výbave“ patrí milosť – hebr. chesed. Tak ťažko preložiteľné je to slovo. Angličania ho prekladajú ako napr. „zmluvná láska“. Pán Boh nám nedáva, čo si zaslúžime, ale to, čo si nezaslúžime, to, čo tak akútne veľmi potrebujeme. Prečo odpúšťa? Pre svoju milosť! K tejto láske sa zaviazal Podľa Martina Luthera platí: „Hriešnik nie je milovaný preto, že je vzácny.. Ale je vzácny preto, že je milovaný.“ Výkupné bolo zaplatené. Izrael čakal na Boha – my ľudia Novej Zmluvy my sme sa už dočkali. Izraelci sa pozerali v nádeji dopredu, my sa pozeráme dozadu s úplnou istotou. Skúsenosť pútnika jednotlivca je skúsenosťou mnohých. Na dne nás nečaká Boh s odsúdením. ale s odpustením. Aké slovo útechy. Cesta nahor vždy začína zdola.
Tento žalm si nemožno nezamilovať nielen pre jeho „hlbinu“, ale aj pre jeho hĺbku.. Má svoju jedinečnú duchovnú krásu – nielen hlbiny, ale aj výšiny. Mne osobne veľmi konvenuje tá naliehavosť a akútnosť potreby Boha a Jeho odpustenia. Či ste zažili niekedy takúto situáciu v akútnej potrebe Božej pomoci, že istá chvíľa aj vášho života bola práve tiež tak naliehavá, ako u pútnika. Ako príklad uvediem možno aj vašu skúsenosť z leta, keď ste akútne potrebovali lekársku pomoc. Prišli ste k svojmu lekárovi, ten neordinoval z dôvodu dovolenky. To sa počas leta často stáva. Utekáte k zastupujúcemu lekárovi, ktorý je uvedený na odkaze na lístku, ten neordinuje tiež. Beháte z jedného miesta na druhé, možno ešte aj ďalšie. Upachtení, frustrovaní, vyčerpaní – stále ale bez pomoci. Prázdniny, leto, či dovolenky sú častým dôvodom k takýmto možným situáciám. To spomínam len ako ilustráciu aj preto, lebo takáto situácia v tej duchovnej oblasti nikdy v našom osobnom živote nenastane. Pán Boh má vždy otvorené. On vždy „ordinuje“ aj v noci.. Iná pútnická pieseň (Ž 121) nám tlmočí: „Nedrieme a nespí ochranca Izraela.“ Naše chrámy sú otvorené už dlho. Vydaj sa teda aj dnes na púť svojho srdca – možno aj smerom hore. U nás v Tatrách ísť do chrámu znamená tiež ísť zdola smerom nahor. A volám – z mojej vlastnej hlbiny. „De profundis…“ Tak, ako to jedinečne vyslovil aj Hviezdoslav vo svojej básni..