Lebo ma neponecháš v ríši smrti..
Lýdia Veselá (1958 – 2026)
V posledný aprílový deň sa konala posledná rozlúčka so sestrou Lýdiou Veselou, najstaršou dcérou farárovcov – Daniela Štefana Veselého a Ľudmily, rodenej Plesníkovej. Aké príznačné na konci apríla, v predvečer 1. mája – v chráme Božom v Žiline. Posledná rozlúčka je vždy pre tých najbližších najťažšia. Na kresťanskom pohrebe sa lúčime predsa v nádeji vzkriesenia a života večného. A v chráme Božom je to tak nám bližšie – pretože je to v priestore, ktorý je nám veľmi blízky. Je to priestor, ktorý pravidelne navštevujeme so svojou duchovnou rodinou. V Dome smútku je to tiež ťažké, zvyknem Domy smútku – v Tatrách (a nielen v nich) nazývať: „Domami nádeje“. Aby to bolo o to viac pre nás všetkých prítomných, najmä pre rodinu radostnejšie – a o „niečo“ aj znesiteľnejšie. Stále platí tá myšlienka: „Nádej je ako obruč – nedovolí nášmu srdcu puknúť.“ (R.Fulghum) Tak sme to prežívali v Žiline, kde sme sa prišli poďakovať za život zosnulej. Posledná rozlúčka je poslednou v zmysle toho pozemského lúčenia, ale my sa tešíme na opätovné stretnutie vo večnosti. Naša nádej nie je klam, ani prejav našej naivity. Naša nádej sa opiera o vzkrieseného Krista. Tá rozlúčka sa konala na vrchole veľkonočného obdobia, medzi nedeľou Jubilate a tou najbližšou – Cantate. Toto radostné veľkonočné obdobie kriesi našu radosť, našu nádej, že život víťazí nad smrťou. Nádej je uistenie, že láska zvíťazí nad nenávisťou, pravda nad lžou, dobro nad zlom, život nad smrťou. To nie príliš naivné, nie je len nejaká ilúzia, či zbožné prianie. Povedzme si to tak, – ak nezvíťazí, tak naša nádej je len a len klam. Je to napevno potvrdené, je to „konfirmované“ veľkonočným požehnaním.
A „posledná cesta“, jej záverečná etapa našej sestry Lýdie sa začala práve na Veľký piatok – keď prišli nečakané zdravotné ťažkosti a komplikácie. A nám sú tie dni blízke v zmysle pašiovej cesty nášho Pána. To bol vrchol tejto Jeho cesty . Posledná etapa pozemskej cesty našej sestry Lýdie začala tiež na Veľký piatok, pokračovala potom na Bielu sobotu – a potom prišlo ticho. Prišli ešte aj ďalšie zdravotné komplikácie, upadla do kómy, potom to bol umelý spánok – a to trvalo až do 24. apríla. Jej telo bojovalo a zápasilo, prišli vysoké horúčky. A bolo v mnohom aj zničené kombináciou viacerých diagnóz. Tak symbolicky – na vrchole pôstneho obdobia, keď sme čítali tie smutné a tragické pašie. V jednej veľkonočnej piesni spievame: „V piatok zvolal prežalostne, že Ho Boh opustil, v nedeľu však vstal radostne, keď Ho z mŕtvych vzkriesil. Z hrobu už otvoreného, zaznieva hlas pravdy jeho, že slávne zvíťazil.“ (ES 141,2) Tak sme to prežívali: Veľká noc – to je vzkriesenie nášho Pána, ale aj vzkriesenie každej našej radosti. A tak to stále v nás rezonuje. Aj pri nás, prítomných, včera na pohrebe. A venovali sme jej úsmev pre večnosť, tak, ako sa ona na nás usmievala v chráme na fotografii vedľa jej truhly.
Dovoľte pár osobných spomienok a niečo z mozaiky jej života. Narodila sa 14.novembra v Martine, meno od svojich nebohých rodičov dostala po prvej kresťanke v Európe (Sk 16,14-15). To miesto mám pred sebou, Filipis, ktoré som navštívil v apríli 2025. Miesto, kde sa dala pokrstiť je veľmi pôsobivé, vedľa rieky. Vďaka tejto Lýdii, jej nadšeniu, máme na starom kontinente evanjelium – ona bola tá prvá. A potom boli a prišli mnohí a mnohí. Dnes sme tu my – bratia a sestry, ktorí sa aj inak voláme. Pán pozná každého z nás po mene. My všetci sme však na jednej lodi – na lodičke Pánovej cirkvi na rozbúrených vlnách tohto sveta. Sme poslami tejto radostnej zvesti – tak, ako aj naša sestra Lýdia. Aj keď nevyštudovala teológiu, bola nositeľkou tejto zvesti v službe, ktorú konala počas rokov svojho života, obdarovaná Pánom mnohými talentami. Začala hrať na službách Božích, bola kantorkou , keď nemala ešte ani 15. rokov. V našom zbore Vysoké Tatry – v štyroch chrámoch slúžila až do času, keď sa presťahovala do Bratislavy za mamičkou, vtedy už vdovou Ľudmilou. Jej obetavú službu si pripomíname v tomto roku, práve v Roku slúžiacej cirkvi. V rokoch 2006-2012 bola zborovou dozorkyňou. Spolu sme stavali faru, náš Zborový dom v Novom Smokovci: „Eben Ezer“ – a vždy sme vyznávali: „Až potiaľ pomáhal nám Hospodin“ (1 S 7,12) – aj nám v Tatrách. A tak to vyznávame v každom novom dni nášho života.
Do Šváboviec sa presťahovala s rodinou vo veku 10 rokov – na tento zbor mala silnú väzbu, na priateľku a sestru kantorku Oľgu Kleinovú, s ktorou bola v pravidelnom telefonickom kontakte. Aj s nami v Tatrách. Vždy ju zaujímalo, čo je nové v našom tatranskom prostredí, v cirkevnom zbore. Od roku 2007 máme „Klub pravidelných prispievateľov“, ktorého bola roky aktívnou členkou. Založili sme ho v roku, keď sme dokončili Zborový dom, takmer pred 20-timi rokmi. A v tomto roku – svoj pravidelný mesačný príspevok dokonca ešte aj zvýšila a znásobila. Ďakujeme Pánovi za mnoho a mnohé, čoho nám z milosti Božej od nej – v jej horlivej a obetavej službe dostalo (1 K 1,12). Naše posledné stretnutie bolo pred necelým rokom (01.06.2025), keď sme ju navštívili v domčeku v Alžbetinom dvore, kde žila so sestrou Danielou, súc obklopená aj ďalšou rodinou a hlavne deťmi od sestier Kataríny a Evy (a už aj ich vnúčat), ktoré tak milovala. Netušili sme, že je to naše posledné stretnutie. Nikdy by sme nič nemali odkladať na neskôr – ani objatie, ani úsmev. A bez objatia by sme nikdy nemali odchádzať z domu, napr. do práce. To potvrdzuje aj nasledovný citát: „Nikdy neodchádzaj z domu bez objatia a pekných slov, pretože nikdy nevieš, kedy to môže byť naposledy. A až potom si uvedomíš hodnotu okamihu, kým sa nestane už iba spomienkou.“ Tak sme opäť všetci dostali „lekciu“ – od nášho Pána. Smrť nás vždy zaskočí, vždy nás dobehne a nájde nás nepripravených. A my sme v šoku! Ale prečo?! Veď vieme, že sme tu na návšteve – keď nám Pán pripraví miesto, tak príde si aj pre nás (J 14,1-3). Smrť má vždy pohotovosť. O tom veľmi dobre vedel aj Dávid, keď svojmu priateľovi Jonatánovi pri jednej príležitosti povedal: „Sotva krok je medzi mnou a smrťou.“ (1 S 20,3) Sotva krok – tak blízko. Takí sme krehkí a zraniteľní – a to potvrdil aj náhly odchod sestry Lýdie Veselej. Smrť aj pri nej vykonala svoje dielo. Ale smrť to nie je to posledné ani pri nej, ani raz pri nás. Mnohí v cirkvi, o mnohých viem, (o mnohých neviem), sa modlili za jej uzdravenie (dokonca aj po telefóne prebiehali modlitby). Naše modlitby však neboli vypočuté! Naozaj? Omyl – boli, ale inak, ako sme si to predstavovali my ľudia. Pán ju uzdravil pre večnosť. Apoštol Peter napísal, citujúc proroka Izaiáša: “Jeho krvavé rany nás uzdravili.“ (1 Pt 2,24) A to je niekedy oveľa viac, ako uzdravenie pre časnosť. Aj takto ešte nad tým uvažujem a premýšľam, keď sa modlíme za uzdravenie ľudí. Sotva krok – no nielen smrť je blízko. Na pohrebnej rozlúčke sme prežívali Božiu blízkosť, ktorá nás blažila (Ž 73,28). No povzbudili sme sa aj slovom Božím, ktoré ap. Pavel povedal v Aténach na Areopágu: „Boh nie je ďaleko od nikoho z nás, lebo Ním žijeme, hýbeme sa a trváme.“ (Sk 17,27-28)
V posledný aprílový deň sme sa s ňou lúčili, ale nie navždy – za účasti mnohých z blízka, aj z ďaleka, brata biskupa VD Petra Mihoča a mnohých – ďalších aj z Liptovsko-Oravského seniorátu, z cirkevného zboru Švábovce (v počte vyše 20). Brat generálny biskup Ivan Eľko kázal na text zo Žalmu (aj s odobierkou), ktorý mala na parte: „Lebo ma neponecháš v ríši smrti a svojmu zbožnému nedáš vidieť jamu. Ty mi dáš poznať cestu života, pred Tvojou tvárou je sýtosť radosti , vo Tvojej pravici je večná blaženosť .“ (Ž 16,10-11) V tomto žalme je vzácne posolstvo, preto aj tento žalm je vzácnym žalmom Dávidovým. Nechajte na seba pôsobiť tento žalm, keď vám niekto blízky odíde. Nechajte ho na seba pôsobiť, keď niekto z vašich blízkych odchádza z tejto časnosti, keď má nevyliečiteľnú diagnózu. Nechajte ho na seba pôsobiť – vo chvíľach smútku, ale aj šťastia a radosti. Opakujte si tieto slová vždy znova a znova. Smrť má vždy pohotovosť – je to posledné, ale nie celkom posledné – aj o tom – a ešte aj o mnohom inom je 16. Žalm. Za cirkevný zbor vo Švábovciach sa rozlúčil brat farár Martin Zaťko, za cirkevný zbor Vysoké Tatry – domáci brat farár P.Kušnír. A po rozlúčke v chráme sme išli na blízky miestny cintorín, kde mala pripravené hrobové miesto na mieste odpočinku jej milovaných starých rodičov Plesníkovcov, ktorých tak milovala. Všetci sme veľmi veľa stratili jej odchodom, aj naša Evanjelická a.v. cirkev na Slovensku. Vždy veľa strácame, keď nás opúšťajú naši blízki. Tie straty sa nedajú celkom popísať. Nestratili sme ale úplne všetko! Aj napriek častým stratám – nám oveľa viac zostáva – a to je to troje, ale najväčšia z nich je láska (1 K 13,13). Čo smrť tu dole rozdelí, to Božia láska navždy vo večnosti spojí. Na cintoríne odzneli slová poďakovania jej švagra, brata farára Jána Kolesára z Bardejova o tom, že sestra Lydka odišla bez rozlúčky, bez „zaopatrenia“ na cestu do večnosti. No pripomenul slová ap. Petra: „..pre Jeho meno dosiahne odpustenie hriechov každý, kto verí v Neho.“ (Sk 10,43)
Zbožný Jób náš učí poďakovať aj za to, čo nám berie: „Hospodin dal, Hospodin vzal, nech je požehnané meno Hospodinovo.“ (1,2) Je to veľmi ťažké, ale nie nemožné. A Jób nám to pripomína, že môžeme ďakovať Bohu vždy a nanovo aj za to, čo nám berie. Veď stále platí tá veta básnika: „S ľudským životom je to ako s básňou, nezáleží na dĺžke, ale na kvalite.“ A kvalitou nášho života je a vždy zostáva láska. Láska k Bohu – aj k nášmu blížnemu. Sú to dve krídla, vďaka ktorým môžeme „lietať“ v našom živote. A vďaka nim žila aj naša sestra Lýdia Veselá, až doletela do večnosti. Tak to počujeme v 90. Žalme o našom živote: „..bo rýchlo prejde a my odletíme..“ Tak ďalej „leťme“ aj my, aby sme doleteli.. Haleluja Amen