Vzkriesenie každej radosti
Pozvanie k radosti X
Stále máme – a stále trvá veľkonočné obdobie – v rámci nášho liturgického roka. Je to to najradostnejšie obdobie, ktoré v cirkevnom roku prežívame. Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych. Už viac nepatrí ani smrti, ani hrobu. Jeho hrob je pre všetky veky prázdny. Všetko prázdne je smutné a tragické, iba prázdny hrob je zdrojom radosti a priam duchovného nadšenia. Máme radosť zo vzkriesenia – to je primárne posolstvo Veľkej noci. V toto obdobie sledujeme zároveň, ako došlo aj ku vzkrieseniu radosti u všetkých učeníkov – to je teda sekundárna – odvodená radosť. Radosť primárna aj sekundárna. Oni prví sa rozutekali – v strachu a obavách (okrem Jána), oni prví plakali, oni prví sa potom radovali. A v žalme 126 počujeme: „Tí, ktorí rozsievajú v slzách, žať budú s plesaním.“ Učeníci boli prví v žalosti, následne prví aj v radosti. Na Veľký piatok prví žalostili, plakali, všetkému je koniec, bola to prehra – je to definitívny koniec. Emauskí učeníci (Lk 24,13-35) sú typickým príkladom toho všetkého – sklamanie, frustrácia – a následne ich smutný odchod z Jeruzalema.. Potom prišiel šok z prázdneho hrobu, ktorý nikto nečakal. A svedectvo ľudí okolo Pána Ježiša Krista a aj žien, ktoré zohrali takú dôležitú úlohu, sa rodí zo šoku.. Veľkonočné ráno bolo v mnohom šokujúce. To, čo bolo predpovedané, nebolo vôbec očakávané. Práve Emauskí učeníci dostávajú napomenutie, že boli leniví srdcom veriť všetkému, čo hovorili proroci. Zabudli, prepočuli. Či boli vnútorne leniví? Tá „lenivosť“ je naša neraz ťarbavosť a komotnosť veriť úžasným Božím veciam. Pozeráme len na to viditeľné – a neraz podceňujeme to duchovné a neviditeľné! Dobre si pamätáme, čo povedali ľudia, ale zabúdame na tom, čo povedal Boh! Ľudí berieme tak často za slovo – pritom by sme takto mali naložiť práve s Božím slovom a Jeho pôvodcom – veriť všetkému, čo hovorili Boží proroci. To by bolo skvelé, keby sme tak Pána Boha „zobrali“ za slovo a postavili sa naň, ako na pevnú skalu. Tak to urobil Ježiš na púšti, keď trikrát po sebe citoval Písmo – a tak vlastne odpovedal na všetky tri pokúšania (Mt 4,1-11). A zvíťazil! Nadarmo to Pán Boh nepovedal, ani Jeho proroci to nehovorili len tak „do vetra“, nadarmo to nezvestovali. No a vo veľkonočné ráno sa rad radom všetci okolo Ježiša dozvedajú správy o vzkriesení Ježiša Krista. Je to ako mozaika rôznych správ – títo vraveli, že je živý, že Ho videli a stretli. A ženy našli prázdny hrob. A Mária Magdaléna, ktorá považovala vzkrieseného Ježiša za záhradníka šla a zvestovala učeníkom, že videla Pána a že je to povedal (J 20,18). A všetko zrazu do seba zapadá, všetko sa postupne ukladá do seba – ako ozubené kolieska. Je to mozaika toho všetkého – až natoľko, že došlo ku vzkrieseniu ich radosti. Malý ohník sa rozrastá, zo sklamania – prichádzajú k šoku a postupne sa rodí a je obživená a vzkriesená ich radosť, ktorá sa medzičasom vytratila.
Radosť zo vzkriesenia. V pôste sme mali na pokračovanie list Filipským, list radosti. Túto sériu sme nazvali – Pozvanie k radosti. Skutočnú radosť do života nám prináša a dá iba Pán Ježiš Kristus. Tak to postupne vidíme po vzkriesení – u učeníkov a aj pri ženách. Dnes by sme mohli aj takto uvažovať: radosť zo vzkriesenia – a vzkriesenie radosti. Pohrajme sa s týmito slovami a týmto slovným spojením. To môže byť užitočná hra, ktorá nám môže privodiť mnoho požehnania a duchovného úžitku. A rozhodne môže byť aj viac, ako len hra so slovami. Učeníci by sa neradovali, keby to bolo inak. Neradovali by sa, keby Ho neboli stretli. Radosť prichádza z osobného stretnutia, radosť prichádza z osobného kontaktu a vzťahu s Ježišom. Inak je to len a len všetko pomimo nás. Nenájdeme sa, ak tam nie je tento osobnostný rozmer toho všetkého. Emauskí učeníci, plní radosti po spoločnej večeri s Ježišom povedali: „Či nehorelo v nás srdce, keď nám hovoril cestou a vysvetľoval Písma?“ (Lk 24,32) A hneď sa z Emaus vrátili do Jeruzalema. Zaradili tak potrebnú spiatočku. Taká je vždy veľmi dôležitá. Návrat k Bohu je vždy – akoby tá spiatočka, v ktorej nie je rozhodne nič spiatočnícke. Radosť z toho, že je živý. On neomdlel iba na kríži, ako sa to často prezentuje. Tí v Jeho blízkosti prežívali tú celú drámu toho všetkého. To neboli len nejaké bližšie nešpecifikované „mdloby“ tela po tom všetkom trpkom a krutom umučení. Bolo to bičovanie, ukrižovanie – mohli by byť z toho iba nejaké mdloby? Aj s tým sa neraz stretávame – mnohí takto dehonestujú kríž Kristov. Prežívali naplno Jeho bolestnú smrť. Tá radosť sa rodí a zrodí z celkom totálneho sklamania, inak sa nezrodí. Aj na to smieme myslieť v tomto veľkonočnom čase. V našom Spevníku máme pieseň: „Nastal nám čas preradostný, kresťania plesajme, nadišiel čas veľkonočný, radostne spievajme: Vyšiel z hrobu náš Spasiteľ, zvíťazil náš Vykupiteľ, chválu Mu vzdávajme.“ (ES 141,1)
Vzkriesenie každej radosti Správu o vzkriesení Pána Ježiša Krista nám podávajú všetci štyria evanjelisti. Tie správy sú vlastne celkom identické, až na malé rozdiely, ktoré nie sú až tak podstatné. Ale iba u Lukáša čítame, ako anjeli napomínajú ženy: „Čo hľadáte živého medzi mŕtvymi. Niet ho tu, ale vstal. Rozpomeňte sa, ako vám hovoril, keď bol ešte v Galilei, že Syna človeka musia vydať hriešnym ľuďom do rúk a ukrižovať a že v tretí deň musí vstať z mŕtvych. I rozpomenuli sa na jeho slová.“ (Lk 24,5 – 8) Žiaden iný evanjelista o tom tak nepíše. Žiaden iný evanjelista to takto nenaformoval a nezoštylizoval slovami, aby sa rozpomenuli, pretože pozabudli. Rozpomínanie – je potrebné pre našu zábudlivosť. Pripomína mi to myšlienku L. Pasteura: „Povedané bolo už všetko, ale málokto počúva, tak je to potrebné opakovať vždy znova a znova.“ Všetci na to zabudli, len Jeho nepriatelia si spomenuli a preto prišli za Pilátom, aby dal postaviť stráž k hrobu: „.. aby azda neprišli v noci Jeho učeníci, neukradli Ho a nepovedali ľudu: Vstal z mŕtvych. A bude posledný blud horší, ako prvý. (Mt 27, 62 – 66) A opäť je to iba Matúš, ktorý spomína stráž pri hrobe. Ak by Ho aj učenci ukradli z hrobu, tak by sa tak neradovali. Prázdny hrob by mohol byť iste aj po krádeži. Ale po krádeži mŕtveho tela (aj keby sme to pripustili) by nebolo toľko radosti, ako ju zažívali učeníci pri osobných stretnutiach s Kristom. On skutočne zomrel – so všetkým, čo k tomu patrí. Bol totálne mŕtvy. Pán Ježiš povedal, že nebude dané iné znamenie: „Ako bol Jonáš v bruchu veľryba tri dni a tri noci, tak aj syn človeka bude v lone zeme tri dni a tri noci.“ (Mt 12,38 – 42) Tým je povedané úplne všetko – v lone zeme. Zlé a cudzoložné pokolenie vyhľadáva znamenie, ale nebude dané iné – len znamenie proroka Jonáša. Tak toto jediné dané znamenie symbolizuje skutočnú smrť Ježiša a Jeho zmŕtvychvstanie – Jonáš vo veľrybe – Syn človeka v srdci zeme. Ninivčania sa obrátili na Jonášovo kázanie, zatiaľ čo Ježiš prináša oveľa viac, ako Jonáš. Jonáš je tak v tom podstatnom predobraz Ježišovej skutočnej, nie zdanlivej smrti a následného vzkriesenia.
Naša pôstna séria – vrcholí v tomto veľkonočnom období. V pôste sme boli pozvaní k radosti listom Filipským. Toto je však to obdobie „preradostné“, ktoré stupňuje našu radosť. Je to radosť na druhú. Je to jej veľkonočné vystupňovanie. Tak sme to aj dnes spievali na našich troch službách Božích po sebe: „V piatok zvolal prežalostne, že Ho Boh opustil, v nedeľu však vstal radostne, keď Ho z mŕtvych vzkriesil. Z hrobu už otvoreného, zaznieva hlas pravdy jeho, že slávne zvíťazil.“ (ES 141,2) Toto obdobie kriesi našu radosť, našu nádej, že život víťazí nad smrťou. Nádej je uistenie, že láska zvíťazí nad nenávisťou, pravda nad lžou, dobro nad zlom, život nad smrťou. To nie príliš naivné, nie je len nejaká ilúzia, či zbožné prianie. Povedzme si to tak, – ak nezvíťazí, tak naša nádej je len a len klam. Je to napevno potvrdené, je to „konfirmované“ veľkonočným požehnaním. Nedajme sa oklamať svetom a tým, čo všetko v ňom vidíme. Náš „vnútorný“ človek vie svoje. Náš „vnútorný“ človek pozná Božie pravdy. On potrebuje posilnenie v tomto prevrátenom svete. A to je aj téma dnešnej nedele – Jubilate – plesajte. Plesajme spoločne! Máme k tomu toľko dôvodov.. Aj v dnešnú nedeľu, ktorou začíname sériu posledných troch nedieľ po Veľkej noci – Jubilate, Cantate, Rogate. Haleluja
V evanjeliu dnešnej nedele (J 16,16 – 22) sme počuli, že „máličko“.. Stačí máličko a zármutok sa premení na radosť. Tak, ako u ženy, ktorá keď rodí má zármutok, ale keď porodila dieťa, už viac nespomína na úzkosť pre radosť, že sa človek narodil na svet. A stačí tak máličko. Verím, že tak tomu bude aj pri nás – stačí máličko a otočí sa to všetko – a nikto nám nevezme našu radosť. Haleluja..