Predivná moc nás tíško obostiera

    Zajtra, v 1. nedeľu po Veľkej noci  sa v Nálepkove  konajú spomienkové služby Božie na Dietricha Bonhoeffera  (4.2.1906 – 9.4.1945) pri príležitosti 120. výročia jeho narodenia a 81. výročia jeho popravy. Organizátorom je Východný dištrikt, za účastí mnohých hostí. Popoludní sa bude konať akadémia s prednáškami. Je to zároveň aj deň Košického seniorátu. Dietrich Bonhoeffer bol výnimočný nemecký luteránsky teológ a odporca nacizmu. Osobne k nemu prechovávam úctu a rešpekt. Nebál sa a nemlčal. Ako mlčia mnohí dnes, ako sa „mlčalo“ za Slovenského štátu. Včera sa konala v podtatranskej obci Štôla pietna spomienka na rodinu Scharfstein, ktorú vyviezli v roku 1942 a zahynuli v Izbici, Sobibore a Majdaneku.  Aj vtedy mnohí mlčali. Bonhoeffer nemlčal.  Ako kľúčová postava Bekenende Kirche – Vyznávačskej cirkvi sa aktívne zapojil do odboja proti Hitlerovmu režimu.  Pred koncom 2. svetovej vojny ho nacisti popravili v koncentračnom tábore Flossenbürg  –  1. apríla 1945. Pred 94. rokmi navštívil dnes už neexistujúce Čiernohorské kúpele pri Nálepkove, kde prednášal v roku 1932 na medzinárodnej  ekumenickej konferencii. Pri tejto príležitosti sa pred 4. rokmi konalo v Nálepkove spomienkové podujatie pod názvom „Verný pravde“.  Pri tejto príležitosti bola odhalená pamätná tabuľa pravdepodobne jedinej návštevy D.Bonhoeffera na Slovensku.  Mal iba 39. rokov, keď bol popravený, ako spoluúčastník sprisahania s cieľom atentátu na Hitlera. Vojna bola prehratá a všetci to vedeli. Boli tam však uväznené osoby, ktoré nesmeli prežiť.

     Vyrastal v luteránsky zbožnej rodine  psychiatra a neurológa, matka bola vnučkou protestantského teológa Karla von Haseho. Ako 14-ročný sa rozhodol pre dráhu bohoslovca  –  aj napriek istým pochybnostiam niektorých rodinných príslušníkov. Po štúdiách v Tübingene a Berlíne promoval v roku 1927. Hoci bol vždy vlastencom, pomerne rýchlo sa začal vyrovnávať a  aj rozchádzať s nacionalistickými tendenciami v prostredí nemeckého protestantizmu. To ho zblížilo so školou Karla Bartha, reformovaného švajčiarskeho teológa a priviedlo ho do „Vyznávajúcej cirkvi“ v Nemecku, ktorá odmietla preberať prvky nacistickej ideológie. 

     Jeho životopis je možné dohľadať na internete, ja sa však chcem  zamerať sa na posledné hodiny života Dietricha Bonhoeffera a na vznik piesne: Predivná moc nás tíško obostiera (ES 637).    Jeho poprava  sa realizovala  v koncentračnom tábore Flossenbürg na priamy rozkaz  Adolfa Hitlera.  Bol jeho osobným väzňom a každý deň z väzenia pozeral na svoju šibenicu. Večer a noc pred popravou   bol Bonhoeffer spolu s ďalšími väzňami držaný v cele. Podľa svedectiev spoluväzňov bol pokojný a sústredený na modlitbu. Dokonca ešte v ten večer viedol krátku pobožnosť pre ostatných väzňov.  Jeho slová mali byť plné nádeje a dôvery v Boha, napriek tomu, že vedel, že sa blíži smrť.  Veľmi skoro ráno prišli dozorcovia a prečítali rozsudok smrti. Bonhoeffera odviedli na dvor tábora, kde bola pripravená šibenica.  Lekár tábora neskôr opísal silný moment, ktorý videl:  „Pred popravou sa Bonhoeffer ešte pokojne pomodlil a potom odvážne vystúpil na šibenicu..“ A  lekár ešte povedal, že za celé roky svojej praxe nikdy nevidel človeka zomierať s takou vierou a pokojom.  Podľa jedného z väzňov Bonhoeffer krátko pred smrťou povedal:  „Toto je koniec  –  pre mňa však začiatok života.“  K jeho poprave došlo len tri týždne pred samovraždou Hitlera a koncom nacistického režimu v Európe.  Aj tieto slová dokazujú, že Bonhoeffer žil to, čo učil  –  vieru, odvahu a vernosť pravde až do smrti.

    Báseň „Von guten Mächten wunderbar geborgen“ napísal Dietrich Bonhoeffer vo väzení koncom roka 1944, keď bol zadržiavaný nacistami v berlínskej väznici Tegel Prison.  Bonhoeffer napísal báseň ako súčasť vianočného listu pre svojich rodičov a súrodencov. Chcel ich povzbudiť, aby nestrácali nádej, aj keď bol vo väzení.  Väzni mohli občas posielať listy, ale všetky boli kontrolované a cenzurované. Bonhoeffer preto písal opatrne, aby list prešiel kontrolou.   List sa skutočne dostal k jeho rodine. Keďže báseň bola veľmi silná a osobná, jeho rodina ju po vojne zverejnila spolu s ďalšími listami z väzenia.   Po roku 1945 boli Bonhoefferove listy a texty vydané v knihe „Love Letters  from Cell 92“.    Práve táto  báseň stala známou po celom svete.   Keď ju písal, Bonhoeffer už tušil, že možno vojnu neprežije. Napriek tomu nepísal o zúfalstve, ale o dôvere v Boha a nádeji.  O niekoľko mesiacov neskôr bol popravený.  Preto je táto báseň dnes často chápaná ako duchovný testament Bonhoeffera  –  posledné posolstvo viery človeka, ktorý vedel, že môže čoskoro zomrieť.

Obklopení dobrými silami verne a ticho,

úžasne chránení a potešení,

tak chceme žiť tieto dni s vami

a s vami vstúpiť do nového roka.

Ešte nás ťaží minulosť a jej bremená

a zlý čas nás stále tlačí;

ach Pane, daj našim vystrašeným dušiam

spásu, ktorú si pre nás pripravil.

A chceš-li nám podať ťažký kalich

utrpenia, plný až po okraj,

prijmeme ho vďačne a bez chvenia

z tvojej dobrej a milujúcej ruky.

No ak nám ešte raz daruješ

radosť z tohto sveta a jeho slnka,

potom budeme pamätať na minulé dni

a náš život bude celý tvoj.

Nech nás obklopia dobré sily

verne a ticho zo všetkých strán;

tak budeme s vami žiť v pokoji

a s dôverou hľadieť do budúcich dní.

Dobrými silami úžasne chránení

čakáme pokojne na to, čo príde.

Boh je s nami večer i ráno

a celkom iste v každom novom dni.  

    Táto báseň sa neskôr stala veľmi známou aj ako kresťanská pieseň „Von guten Mächten wunderbar geborgen“,  ktorú zhudobnil Siegfried Fietz.  V našom Evanjelickom Spevníku ju máme pod číslom  637. Tie texty môžete navzájom aj porovnať.   A zajtra ju budeme spievať na našich službách Božích. Má totiž silné aj veľkonočné posolstvo  – tá predivná moc je tu všade navôkol nás – aj napriek všetkému, čo sa deje v tomto svete.

          V závere tejto vďačnej spomienky sa chcem venovať ešte jeho snúbenici Márii. Boa to jeho konfirmandka. Z väzenia jej písal listy   plné nádeje a nežnosti  – boli veľmi  osobné, úprimné,  hlboké  a láskavé listy. Povzbudzoval ju, aby nestrácala nádej a žila ďalej naplno.  Napríklad jej napísal myšlienku v tomto zmysle:  „Naša láska je silnejšia než múry väzenia.“  Listy prechádzali kontrolou väzenskej správy, preto musel písať opatrne  –  nemohol otvorene  písať  o politike, tak zdieľal  s ňou svoje každodenné  myšlienky.  Písal jej o:  knihách, ktoré čítal,  o viere a modlitbe,  o nádeji na spoločnú budúcnosť po vojne.   Snažil sa, aby ich vzťah žil aj napriek vzdialenosti a neistote.  V týchto listoch mal veľmi zrelý pohľad na lásku.    V jednom z listov vysvetľoval, že skutočná láska znamená aj slobodu pre druhého človeka. Nechcel, aby sa cítila viazaná, ak by sa on z väzenia už nikdy nevrátil. 

    So svojou snúbenicou Máriou von Wedemeyer (23.4.1924  –  16.11.1977) sa však už nikdy nestretol. Jedna zo skutočných viet z listu patrí medzi najznámejšie: „Je dobre, že sa učíme niesť jeden druhého v srdci, pretože tak môže byť jeden  pri druhom aj na veľkú vzdialenosť.“  Táto veta vyjadruje jeho presvedčenie, že láska nie je zničená ani vzdialenosťou.  V inom liste jej tiež napísal: „Čakanie patrí k láske tak, ako dôvera.“  Vedel, že jeho  situácia je neistá, no napriek tomu písal s pokojom, vierou a nežnosťou.

     S vďakou Pánovi, že tieto riadky aj na našom zborovom webe môžem venovať tejto výnimočnej osobnosti. Pri písaní sa chvejem rovnako, ako pri včerajšej  spomienke v Štôle. S Vďakou Pánovi za tak výnimočnú osobnosť v rámci našej Evanjelickej cirkvi a.v.  S vďakou aj milej spolusestre Zorke z Dúbravky, ktorú D.Bohnoeffer v mnohom inšpiroval  a dodala mi množstvo materiálu, na základe ktorého som za hodinu napísal tento článok.

     A na záver citujem opäť moje najobľúbenejšie citáty od Bonhoeffera: „Život je plán, ktorý má Boh s nami. Zmysel života sa naplní tam, kde je láska.“