Veľkonočný zázrak
Veta z Biblie, ktorú bude zakrátko citovať, sa často spája s udalosťou, ktorá presahuje naše ľudské chápanie. Je to citát, ktorý sa spomína v kontexte Božej majestátnosti a Jeho zvrchovanosti. Tak poďme k tomuto pozoruhodnému citátu: „Pochádza to od Hospodina, je to div našich očiach..“ ( Ž 118,23), tak vyznáva žalmista. Je to žalm, ktorý znie aj na Vianoce, ale je to žalm ktorý znie predovšetkým na Veľkú noc. Počas sviatkov víťazstva života nad smrťou ale najčastejšie. Tie sme slávili začiatkom apríla. Tento citát hovorí o Božom majestáte. Na prvú Veľkú noc sa udialo niečo tak veľkolepé a ohromné, že v silách a moci človeka by to nebolo možné realizovať. Aj z tohto dôvodu žalmista vyznáva: „Pochádza to od Hospodina..“ Nie je to od človeka, ani z jeho moci, ani sily. Je to zhora, je to z neba. Tak to platí aj o Vianociach, ktoré sú mocným Božím zásahom do tohto sveta – v jeho beznádejnosti a bezvýchodiskovosti. Ak by nebolo týchto mocných Božích zásahov, už dávno by sme zahynuli. A tak sa stalo aj vo veľkonočné ráno, keď sa všetkým okolo Ježiša zrútil svet a mysleli si, že úplne a totálne prehral na celej čiare. No zdanie klame.
Slovo div, ktoré sa používa v našom citáte sa znamená – zázrak. Div je zázrak. Je to taká nezvyčajná, mimoriadna a výnimočná udalosť, ktorá sa akokoľvek vymyká reálnej udalosti zo života. Slovo zázrak je veľmi pozoruhodné slovenské slovo. Opisuje, že sa niečo stalo „za – zrakom“ – to znamená tak, že to bolo očiam neviditeľné. Čo ľudia nepostrehli zrakom. Čo nemohli spozorovať, keď sa to práve dialo. Boh k tomu nikoho nepripustil. Ľudia, prví svedkovia vzkriesenia mohli vidieť iba samotný výsledok – prázdny hrob. Nikto nebol pritom, keď Ježiš vyšiel z hrobu. Bolo to „za ľudským zrakom“, preto sa sto stalo priamo divom a zázrakom. Nie je z toho žiadna fotografia, nikto to nenatočil. Jednoducho – div a zázrak. A tak sa Ježiš stal „prvotinou“ (1 K 15,20) všetkých zomrelých. A po ňom raz príde vzkriesenie všetkých, ako to vyznávame vo Viere všeobecnej kresťanskej.
Pochádza to od Hospodina. Čo všetko od Neho pochádza. Môj život a všetkých mojich blízkych. Od Neho pochádza celý svet, v ktorom žijeme. Od Neho je aj to, čo sa udialo na Veľkú noc. Keby nebolo Boha, nebolo by ani Veľkej noci, ani vzkriesenia z mŕtvych. Mnohí dnes povedia: „Keby bol Boh, nebolo by toľko vojen, nespravodlivosti a nepokoja.“ Mnohí vo svete kladú Boha na „lavicu obžalovaných“. Refrén mnohým v tejto dobe: „Keby bol Boh, tak by to nedovolil.“ Ja však v Boha verím aj napriek všetkému, čo sa deje v tomto turbulentnom svete. To, keby Boh nebol – to by bolo na úplne zahynutie. Pravdivá je tá myšlienka, ktorá to potvrdzuje: „Keby Boh opustil svet, hneď by nás prešli pochybnosti o Jeho existencii.“ (P.Kosorin)
Žalmista v tom istom žalme píše: „Toto je deň, ktorý učinil Hospodin, jasajme a radujme sa v Ňom.“ (Ž 118,24) Takýto chválospev sme spievali na Veľkú noc 2026. Tak chceme spievať a Pána chváliť v každom novom dni nášho života, ktorý nám bude ešte z milosti Božej pridaný. Pozývam aj vás k tomu počas celého veľkonočného obdobia, ktoré je vlastne pred nami. Aj po jeho skončení. Žalmy sú veľmi vhodným nástrojom tejto našej spoločnej oslavy. Nás prevádzali počas celého obdobia sviatočných dní, ktoré sú už za nami. Veľmi ma oslovil 126. žalm, ktorý je oslavou Božích mnohých mocných činov a divov, ktoré sú zázrakmi, udiali sa teda „za-zrakom“. Niektoré boli aj priamo viditeľné, keď sa Izraelcom otvorilo more a prešli suchou nohou, po morskom dne. Zažili to v priamom prenose. Pán Boh sa staral so svoj ľud aj tak, že to bolo viditeľné. Večer prileteli prepelice, ráno zbierali mannu. Mojžiš udrel palicou po skale a vytryskla voda. Mnohé bolo aj očiam viditeľné a pozorovateľné. A o tom mnohom, aj viditeľnom, aj neviditeľnom vypovedá spomínaný 126. žalm. Začína tak pozoruhodne: „Keď Hospodin zmenil údel Siona, boli sme ako vo sne. Vtedy sme mali ústa plné smiechu a jazyk plesania.“ Tento žalm je pútnickou piesňou, ktorá je piesňou akoby reflektujúcou putovanie Izraelcov do zasľúbenej krajiny. Doba zajatia sa skončila, Hospodin sa rozpomenul na svoj ľud a zmenil jeho údel. Nie osud, ale údel. Mnohí sa ma často pýtajú práve na osud. Mnohí veria v osud – to je tzv. fatalizmus (odvodené od fatum – osud). V Biblii sa však to slovo nevyskytuje, Biblii je blízke slovo – údel. Mohli by sme sa ho učiť aj častejšie používať – a nahradiť slovo osud. Aj keď je pravdou, že Wilhelm Busch napísal to známe dielo: Ježiš náš osud. Táto kniha je preložená do mnohých jazykov a je stále prekladaná a vydávaná – a stále sa teší veľkému záujmu u čitateľov. A predpokladám, že aj vy ste ju už prečítali. To slovo: osud je skôr výnimkou v kontexte toho, čo píšem. Slovo údel aj v kontexte nášho žalmu znie tak krajšie našim ušiam. Hospodin zmenil údel svojho ľudu – a vtedy, keď sa to deje, keď sa to otáča, sme akoby vo sne. Či to neplatilo aj o učeníkoch a všetkých blízkych v okolí Ježiša aj to, čo je napísané v tomto našom žalme: „Tí, ktorí so slzami rozsievajú, žať budú s plesaním.“ (v. 5) Mnohí plakali na veľký piatok, tí pod krížom. Je pravdou, že mnohí sa rozutekali, bojac sa o svoj vlastný a holý žito. Mnohí aj plakali. No vo veľkonočné ráno prišlo plesanie, aj keď je pravdou, že najprv to bol poriadny šok a prekvapenie, či dokonca zdesenie. U Marka o ženách čítame: „I vyšli a utiekli od hrobu, lebo sa ich zmocnila hrôza a boli bez seba a nikomu nič nepovedali.“ (Mk 16,8) Po tomto prvotnom šoku prišlo, aj po ďalších správach – k plesaniu a mnohej radosti. Radosť prevýšila smútok a žiaľ Veľkého piatku. A tak často to prízvukujem aj na pohreboch, citujúc tento žalm: „Tí, ktorí rozsievajú v slzách, žať budú s plesaním.“ Je pravdou, že nie všetci tomu tak správne rozumejú. Kresťanská duša mocou Ducha Svätého Ducha môže tomuto posolstvu porozumieť, že všetko má svoj čas. A príde čas pre radosť a plesanie – aj po mnohých slzách.
V Žalme 126 čítame krásnu vetu, ktorá je v menšej obmene zopakovaná až dvakrát. Táto veta znie: „Veľké veci urobil s nami Hospodin a preto sme sa radovali.“ Tu je tá radosť nad týmto veľkými vecami, ktoré sú divom, zázrakom, aj „za – zrakom.“ Počujeme o nich aj na Vianoce, počuli sme o nich aj na veľkú noc. Práve tento verš nás sprevádzal od Zeleného štvrtku, cez Veľký piatok, priviedol k Veľkonočnej nedeli a zavŕšili sme to Veľkonočným pondelkom. Neboli to žiadne maličkosti, o ktorých sme toľko toho počuli a vždy nanovo počúvali. Aj po 2.000 tisíckach rokov od prvej Veľkej noci chceme vidieť túto „veľkosť“ toho všetkého, pre nás z lásky naším Pánom vykonaného. O týchto veľkých veciach čítame ešte aj na inom mieste v Biblii. Slovné spojenie týchto troch slov sa spomína v spojitosti aj so zoslaním Ducha svätého. V Lukášovej správe máme zaznamenané, že apoštolovia v jazykoch, ktorým sa nikdy neučili v jazykovej škole, hovorili: veľké veci Božie (Sk 2,11). Ekumenický preklad spomína: „..počujeme rozprávať o veľkých veciach Božích svojím jazykom.“ A všetci nad tým žasli. Nad tým, že hovoria neznámymi jazykmi, ktorým sa nikdy predtým neučili. Podľa môjho názoru boli užasnutí aj nad zvesťou o veľkých veciach Božích. Tu možno hneď podčiarknuť, že „Božie veci“ nie sú žiadne maličkosti, ale vždy sú to veľké veci. V Žalme 126 čítame tieto slová, ako zvesť – najprv od pohanov: „Veľké veci urobil s nimi Hospodin.“ To ma v tomto žalme najviac prekvapuje. Pohania to akoby prví videli a zbadali, hovorili si to medzi sebou, a až potom sa k tomu priznali aj samotní Izraelci, oni sami to aj dosvedčili: „Veľké veci urobil s nami Hospodin.“ Akoby im „dodatočne“ dali za pravdu, že je to tomu tak. Pre mňa to poradie nie je náhodné – najprv sa spomínajú pohania a potom Izraelci. Pohania videli to, ako sa Boh postaral o svoj ľud. O nich sa ich bohovia takto „nestarali“.. Iba živý Boh, prítomný, reálny, súčasný a prítomný. A všetci – aj pohania a aj v Božom ľude vyznávaj a – spomínajú veľké veci Božie. Stále ich tak vnímame aj my? Ako veľmi veľké? Či nás v tom nepredbehnú pohania?
Uvažujme nad nimi aj takto – pozývam vás k tomu. Je to dôležité, aby nám zázraky nezovšedneli a príliš sme si na nich nezvykli. Aj na divy si možno zvyknúť, ako na niečo samozrejmé, keď je ich mnoho. Poďakujem za div každého nového dňa, do ktorého povstávame pri brieždení, alebo po ňom. Poďakujme, že každé nové ráno môžeme vidieť slávu Hospodinovu – v priamom prenose. Môžeme vidieť voľným okom, to čo je všetko okolo nás, aj to, čo je za naším zrakom. Ďakujeme za veľkonočný zázrak a div, ktorý pochádza od Hospodina, nie z moci človeka. Duchovne si vychutnajme toto pred nami veľkonočné obdobie – v plnej radosti a v našom plesaní – zo vzkriesenia nášho Pána.. Haleluja