B r i e ž d e n i e
Veľká noc 2026
Veľký piatok bol len zdanlivou prehrou. Tak, ako sme to počuli pri pašiách v ten deň, Ježiš bol len zdanlivo bezmocný. Bol bezmocný len na oko. Ľudia sveta si zakladajú len a len na tom, čo vidia. My môžeme duchovným pohľadom vidieť niečo viac. To, čo svet nevidí. To, čo svet nevidí a preto to nemôže prijať (J 14,17). My vidíme niečo viac. Svet vidí iba katastrofu, my môžeme vidieť niečo viac. Učeníci (ešte pred vyliatím svätého Ducha) k nim tiež patrili. Písmo to konštatuje na ich ospravedlnenie: ..“ešte neznali Písmo..“ (J 20,9) Bola to hotová katastrofa – o tom vypovedajú aj sklamaní Emauskí učeníci (Lk 24,13-35) ktorí sa vracajú z Jeruzalema do Emaus a hovorili tomu neznáme cudzincovi, teda Ježišovi: „..a my sme sa úfali, že On vykúpi Izrael..“ Prežili totálne sklamanie. Ježišov príbeh skončil totálnou prehrou. V Biblii však vidíme aj to, ako sa veci veľmi rýchlo dokážu meniť. A stačia na to tri dni! Nemeníme ich my, ale mení ich sám Boh. Z toho, čo na začiatku vyzerá ako hotová katastrofa, sa nakoniec vykľuje príležitosť pre veľký zázrak. A prišlo to šokujúce ráno, ktoré nikto nečakal. Pán Ježiš im to predpovedal minimálne trikrát, ale nemali pre to uši. Počujete isté veci, ale ľahko ich prepočujete, pretože nemáte pre to uši. Pre čo máme uši? Chceme ozaj počuť tú veľkonočnú radosť a máme pre to všetci – ako uši na stopkách. Oni sa nepripravovali na vzkriesenie – oni ho nečakali, oni pripravovali vonné veci, aby na brieždení dokončili, to, čo nestihli v piatok, po západe slnka. To dokazuje aj tento verš: „V prvý deň po sobote veľmi včas ráno šli k hrobu a niesli vonné veci, ktoré boli pripravili.“ (Lk 24,1) Iste, reč je o ženách. Ale aj učeníci boli na tom podobne, roztratení kdesi po okolí. Oni na brieždení nevyzerali prázdny hrob, podľa Ježišovej predpovede, ale príležitosť dokončiť službu pre mŕtveho Ježiša. A to brieždenie je tak šokujúce, dych vyrážajúce. Našli prázdny hrob. Platí to, čo počujeme často počas týchto sviatočných dní: „Boh s nami urobil veľké veci – a preto sme sa radovali.“ (Ž 126,3) To robí Boh. Tí, ktorí rozsievajú v slzách, žať budú s plesaním. Tak, ako na Veľký piatok rozsievali v slzách, tak na Veľkú noc zožali radosť. Biblia nám opisuje, ako sa isté veci menia veľmi rýchlo. Prehra nie je vždy prehrou. Ale u Boha je všetko možné, to On všetko otáča a mení..
Slovo brieždenie – ma ako slovo veľmi oslovilo. Čo je to brieždenie? Krásne slovenské slovo, ktoré cudzinec tak ľahko nevysloví, ako my niekedy ťažšie vyslovíme – iné, cudzojazyčné slová. Oslovilo ma to, čo už kedysi dávnejšie o brieždení napísal kolega v službe: „Brieždenie, to je vykročenie z noci do dňa, z tmy do svetla. Je to prekročenie významného prahu, začiatok plnenia sľubov, prvá splátka dlhu. Je to položenie základného kameňa, nastúpenie do vlaku. Je to prvý úsmev, moment rozhodnutia, ktoré je schopné v nádeji vziať na seba riziko. Odohráva sa napred v mojom srdci a mysli. Tam sa to musí začať brieždiť a vznikať prvé rozhodnutie. Potom slniečko vyjde vyššie – urobím prvý konkrétny čin, za ktorý už viac nesmiem ísť. Vtedy je brieždenie čosi ako spálený most. Môžeš sa síce nazad túžobne obzrieť, ale potom to znamená, že všetko od začiatku bolo nahlodané, neisté a v takom prípade je to poludnie priam nemožné dotiahnuť do zdarného konca. Obzretie prezrádza, že som viac nepoužiteľný. Vykročiť možno aj za tučnú odmenu. Vtedy je to brieždenie falošné, podozrivé a neisté. Iný ti ponúkne viac a ty vykročíš znova – celkom iným smerom.“ (J.B.Hroboň)
To je prvá časť jeho úvahy, to druhé pokračovanie si prečítate neskôr – na záver v tejto veľkonočnej reflexie. Každá časť dňa má svoju hodnotu. Hodnotu má večer, aj neskorý večer, napr. pri tzv. Ružovom splne, na Veľký piatok. V obývačke mi zneli obľúbené Matúšove pašie od Johana Sebastiana Bacha a pozoroval som spln. Spln bol aj pri exode z Egypta – Mesiac v splne im svietil na cestu. Odchádzali v noci rýchlo a v chvate – a spln bol nad ich hlavami. Večer má svoje čaro – na dovolenke, pri mori, pri západe Slnka. Misia Artemis 2 letí k Mesiacu, plán je ho iba obletieť. Ľudská noha má však na ňom spočinúť až v roku 2027. Ak sa tak stane budúci rok, bude to 55.výročie, ako naposledy ľudská noha spočinula na Mesiaci v roku 1972. Už sú známe a aj zverejnené nové fotografie našej Modrej planéty, ktorá rozhodne nie je plochá. Večer si viete stvárniť, pripraviť, zrežírovať podľa vlastných predstáv. Môžete ho mať ozaj v mnohom pôsobivý.
Ráno – to je už iná časť dňa, to je jeho úplný začiatok – to je ono brieždenie. Páči sa mi stále tá myšlienka, že ráno dáva hodnotu dňu. Aké máte ráno, taký budete mať celý deň. Ráno dá pečať dňu, ktorý začíname žiť, keď sa z milosti nášho Pána do neho zobudíme. A to brieždenie. Ježiš skoro ráno vyhľadával kontakt so svojím nebeským Otcom. Pravidelne chodieval na modlitby: „Zavčasu nad ránom, ešte za tmy vstal a vyšiel, odišiel na osamelé miesto a tam sa modlil.“ (Mt 1,35) Ježiš je nám v tom vzorom a príkladom. Ráno – podľa svedectva aj Starej zmluvy – bol príležitosťou, kedy Izraelci mohli vidieť a uzrieť slávu Hospodinovu. Tak čítame v príbehu putovania púšťou. Po mnohej nespokojnosti Mojžiš s Áronom povedali Izraelcom: „Večer spoznáte, že Hospodin vás vyviedol z Egypta a ráno uvidíte slávu Hospodinovu..“ (2 M 16,6-7) Večer prileteli prepelice a ráno zas Izraelci zbierali mannu. Večer a ráno.. Sú to časti dňa, ktorého začiatok, ale aj záver má svoje špecifické postavenie, svoju hodnotu a kvalitu. Čo všetko môžeme spoznať počas večera a čo všetko je nám dané v každom našom novom ráne.. Vieme si vychutnať ráno, keď sa nemusíme nikde ponáhľať.. Ani do práce, ani za inými povinnosťami. Vieme si vychutnať aj večer. K večeru patrí spytovanie vnútra, či sme urobili všetko tak, ako sme mohli a aj mali. K večeru rozhodne patrí pokánie. K ránu patrí nová odvaha a nadšenie začať a opäť všetko akoby úplne nanovo. K novému ránu patrí nádej kráčať v novej sile. Tá nádej je ako jadrové palivo, ktoré nám dáva silu a kráčať ďalej. Bez nádeje by to nebolo ono. Motivačný môže byť nám aj tento citát: „V okamžiku, keď stratíme nádej, stratíme i poslednú časť samých seba.“ (T. Vrešťal) Ráno a večer.. A ráno vidíme slávu Hospodinovu, ak osme aj dnes o nej spievali v piesni: „Darmo plesá ľudská zlosť.“ (ES 128) Každá spomínaná časť dňa je špecifická niečím konkrétnym. Veľkonočné ráno je ránom slávy nášho Boha, ktorý vykonal veľké veci. V katolíckej liturgii na pohrebe často počujem: „Ty Bože meníš súmrak dňa, na úsvit rána a svetla..“ Jedinečná formulácia!
Vo veľkonočné ráno vidíme Slávu Hospodinovu v priamom prenose. Hrob je už raz a navždy prázdny. To brieždenie je veľmi mocné. A čo k tomu hovorí ešte aj náš už citovaný autor? Ponúkam druhú časť jeho úvahy: „K pravému brieždeniu treba pevné osobné presvedčenie, charakter, čosi, čo správne naplní celú moju bytosť. Takéto vykročenie chce človeka z jedného kusa, nerozpolteného. Potom nemôže byť ani reči o uhnutí na jednu, alebo druhú stranu, či vyberanie si alternatív. Také má byť rozhodnutie viery ako správna odpoveď na Božie oslovenie. Idem radikálne do nového, čo je pri mne Boží stvoriteľský a vykupiteľský čin. Bez toho zostávam starým človekom s úplne inými vyhliadkami. Je to krok poslušnej viery, ktorá si ma podmanila, presahuje ma a je sprevádzaná plným nasadením, zanietením, aj nadšením. Na toto niet „profíkov“. Sú len a len amatéri, z latinského slova, ktoré znamená milovať, robiť čosi z lásky. Ozaj vtedy človek prekračuje seba samého. Ak to nebolo na sto percent, to sa skoro ukáže. S takým človekom by bolo chybou ísť ďalej. Je brzdou. Nech ide preč. Vysvetľovať krok pevného rozhodnutia ako odpovede na Božie povolanie je ťažko. Patrí k nádherným tajomstvám prvej lásky.“
Na Veľkú noc sa začalo nové stvorenie. Brieždi sa, duchovná noc sa raz a navždy skončila. Prichádza jeden celý nový nádejný deň, niekedy celý nový vek. Počas brieždenia ho mám možnosť privítať. Kedysi tak ľudia robili na svitaní pri raňajšej modlitbe. Dnes už tak nerobíme. Ktovie, či nie práve preto nemôžeme dosť dobre pochopiť brieždenie ako vykročenie z tmy do svetla. Ježiš vstal z mŕtvych na svitaní. Nie večer. Iste, je možné, že aj v noci – to nikto s určitosťou nevie povedať, pretože nikto pri tom nebol. My to svedectvo máme iba od tých, ktorí išli k hrobu na svitaní – pri brieždení. Na prvú Veľkú noc sa začalo sa brieždiť pre celý svet. Buď Mu za to vzdávaná česť a sláva. Zdá sa nám, že sa nič nedeje vo svete – ako tá včerajšia Biela sobota. Boh je však vždy pri diele! Zdanie „o nehybnosti“ určite klame. Boh neopustil nás, opustil iba Ježiša na Veľký piatok – aby potom nikdy neopustil nás. Arcibiskup Bezák, ktorý nedávno k Veľkej noci poskytol veľký rozhor skonštatoval: „Mal som pocit, akoby ma Boh opustil. Muselo prejsť 15. rokov, kým som pochopil, že vo chvíľach, keď sa mi zdalo, že nič nemá zmysel, tá pomoc potichu prichádzala.“ A aj on zažil tú „opustenosť“ a nezmyselnosť toho, čo sa dialo v jeho živote. No začalo mu „svitať“. Prišlo brieždenie. To duchovné predovšetkým sa ponúka nám všetkým.. A nielen na túto Veľkú noc..