Tri hlasy na Golgote
Veľký piatok 2026
Pašie dozneli. Dočítali sme ich tretiu časť. Budeme ich čítať takto až na rok – v spoločenstve zboru a cirkvi – v pôste, v marci 2027. Je možno po nich siahnuť však aj individuálne, začítať sa do nich. Stále som toho názoru, že sú v rámci našej cirkvi do istej miery nedocenené. A vždy ich čítať s porozumením. Či aj osobne a individuálne, či v duchovnej rodine svojho zboru. Často sa v rámci čítania používa slovné spojenie: čítanie s porozumením. To je vždy veľmi dôležité – v tom ostatnom čase sa to často aj prízvukuje. V spojitosti s pašiami by sme mohli ešte podčiarknuť – čítanie aj srdcom, čítanie medzi riadkami, čítanie aj medzi slovami. A ideálne by bolo, keby sme ich čítali v moci Ducha Svätého. Aj dnes sme toho prečítali pomerne dosť. Boli to ťažké pašie. Počuli sme sedem pamätných výrokov z dreva golgotského kríža. Zastavme sa pri nich opäť a znova a pripomeňme si z nich tri hlasy. Tá trojka – tu môže byť v istom zmysle aj symbolická. Tretia časť pašií – a tri hlasy z nich – a v nich! V pašiách totiž počujeme rôzne hlasy. Dokonca by sme ich mohli nazvať, že ide o labyrint hlasov. V niektorých cirkevných zboroch (na rozlíšenie) pašie stvárňujú ešte aj tak, že majú aj samotného „rozprávača“ a následne „hlasy“ jednotlivých postáv, ktoré si „zahrali“ v pašiách tak, že sa práve ocitli na Golgote. Započúvajme sa aspoň do troch z nich. Ktorý hlas nám bude bližší? Či dokonca najbližší? Rôzne hlasy zazneli na Golgote na Veľký piatok. My si všimneme len tri z nich. Viac priestoru nemáme. Tri hlasy stačia, keď čítame tretiu časť pašií. Každý je od úplne od iného človeka, každý hlas niečo vypovedá – a to, čo vypovedá – sa to sa týka každého jedného z nás. Tri hlasy v jeden deň od rôznych pašijných postáv.
Ten prvý hlas je hlasom posmechu, pohŕdania a opovrhovania. Je od tých, ktorí sú pod krížom, vidia bezmocného umierajúceho Krista. Výsmech a pohŕdanie bolo v tých známych slovách: „Iných zachraňoval, seba nemôže, nech zostúpi z kríža.“ (Mt 27,42-43) Ten, kto bude len takto sa pozerať na kríž Krista, tak ten nikdy neprijme, nepochopí, že Ježiš Kristus z kríža naozaj aj zostúpiť mohol. Mal na to moc, mal na to aj potrebné „prostriedky“. Len si spomeňte na mnohé Ježišove divy – napr. vzkriesenie Lazára, premena vody na víno a mnohé ďalšie.. Zostup z kríža mohol byť ďalším z Jeho mocných zázrakov. Jeden z ďalších divov, ktorý by bol impozantný a nezabudnuteľný. A ešte by sa o ňom tak dlho hovorilo! V čom bol ten výsmech a pohŕdanie: „Nemôže si pomôcť. Byť dobrým sa neoplatí! Za dobrotu na žobrotu!“ Poznáte vety takéhoto typu. Znejú aj dnes pomerne často! Pán Ježiš Kristus mohol naozaj zostúpiť – nič a nikto Mu v tom nebránil. Ľudia potriasali hlavami – videli len a len Jeho bezmocnosť. Bola to len a len zdanlivá bezmocnosť. Bezmocnosť lásky. Bola to bezmocnosť len a len z ľudského pohľadu! Ježiš bol bezmocný vedome! Bol bezmocný vedome, aby sme my Jeho bezmocnosťou boli silní. Silní pre prítomnosť, aj pre budúcnosť. Čo Ho teda držalo na kríži? Neboli to rozhodne klince. Tak to spievame aj v jednej piesni: „Klince nedržali na kríži Ťa viem, iba ľudská zloba, môj ťa držal hriech.“ Ježiša na kríži držala láska ku hriešnikom – teda nám všetkým – a poslušnosť svojmu, Jeho a nášmu nebeskému Otcovi. Láska a poslušnosť. To je veľmi dôležité poznanie. Prízvukujeme – Ježiš bol bezmocný len a len z ľudského pohľadu. Bezmocný vedome, pre mňa, aj pre teba. Bol bezmocný, aby sme my Jeho bezmocnosťou boli silní v každom novom dni – a ešte silnejší v zápase s hriechom. A Jeho zdanlivá bezmocnosť nám otvára perspektívu večnosti.
Druhý hlas je hlas samotného Krista, ktorý zvolal: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil.. Poznáme to aj v tejto verzii: „Eli, Eli lama sabachtani?“ (Mk 15,33 – 35) To nie je hlas dobrodruha, ktorý všetko vsadil na jednu kartu – a teraz sa v núdzi obracia k Bohu. Je to hlas človeka, ktorý zostúpil do pekiel, ako to vyznávame vo Viere všeobecnej kresťanskej. Zažíva totálne odlúčenie od Boha. To je to, čo by sme všetci museli zažiť, a čo budú zažívať tí, čo sú odlúčení od Boha a Jeho lásky – to je bolesť a trápenie zatratenia. To je pred čím nás Ježiš zachránil. Nám však nehrozí peklo, nám nehrozí ani zatratenie – práve z dôvodu toho, že nás v tom zastúpil. Bol sám a opustený, aby sme my nikdy nezažili to, čo On zažil na dreve golgotského kríža. To je aj hlas mnohého a častého trápenia súčasného človeka, ktorý na rôzny spôsob možno aj poznáme z vlastného života. Je však pravdou, že diabol k nám často prichádza s touto myšlienkou: „Boh o teba nemá záujem, Boh ťa opustil.“ Takéto myšlienky by sme mali vždy hneď aj zahnať – a to čím skôr.
A do tretice si všimnime posledný hlas – je to hlas rímskeho vojaka, pohana, stotníka, ktorý velil stovke mužov. Vojaci na Golgote nesmeli chýbať – čo ak by náhodou sa niečo udialo.. A možno mal práve službu. A následne, keď o tom potom uvažoval, bol vďačný, že služby mu pripadla práve na tento deň. Prežíval túto Ježišovu drámu života naplno, Jeho umieranie a „všetko“ to, okolo toho.. Videl „v priamom prenose“ všetky tie sprievodné javy, ktoré sprevádzali smrť v Pána na Golgote – zemetrasenie, otváranie hrobov atď. Dráma života a umierania Božieho Syna sa ho veľmi dotkla. A veľmi ho oslovila. Jeho srdca sa dotkol mocný Boží svätý Duch. A v istej, v jednej chvíli, po skone Pána vyznal: „Naozaj syn Boží bol tento.“ (Lk 23,44-49) To vyznanie prichádza aj dnes, keď sa Boží Duch dotkne človeka dnes – aj na Veľký piatok! Vtedy, keď sa náš životný príbeh pretne – s príbehom Ježiša Krista. Bez toho tak osobné vyznanie nie je možné. Tak vyznáva pohan, Riman: „Naozaj, Syn Boží bol tento.“ Ježiš je Boží Syn aj dnes. Bol a je! Ním aj zostal – v tomto prudko meniacom sa svete. To je naša jediná istota a konštanta. To je ten moment v živote človeka, ktorý voláme obrátenie, znovuzrodenie, navrátenie sa k Bohu – je to jeden z najdôležitejších momentov v živote človeka.
Tri hlasy na Golgote. Ten prvý je najtragickejší. Pohŕdanie Kristom je dnes tak časté. A z toho som často smutný. A pritom tak málo stačí! A máme dojem, že ho ešte viac pribúda. A malo by ho ubúdať. Veď práve tomto mesiacom sa svete – máme o to viac dôvodov Ho prijať tak, ako to urobil onen stotník. Ten hlas je nám blízky. Jeho hlas je žiadúci v cirkvi dnes. Je to hlas chvály a vďaky, že nám vydobyl nebo a premohol peklo. Sú to veľké veci, ktoré si počas týchto dní pripomíname. Červenou niťou, ústredným leitmotívom je slovo pútnického žalmu: „Veľké veci s nami urobil Hospodin a preto sme sa radovali.“ (Ž 126,3) Ozaj veľké veci – aj včera, na Zelený štvrtok sme o nich počuli. Počuli sme to dnes. A ak dá Pán, budeme o tom počuť aj na Veľkú noc.. Už za pár hodín. Je pred nami Veľká noc – máme sa na čo tešiť – na všetky tie veľké veci, ktoré nám opäť budú s láskou kázané, zvestované a tlmočené z Božieho slova. Haleluja