Pozvanie k radosti  IX

Radosť zo/do života  –  záver listu Filipským

     V tomto vrcholiacom pôstnom čase uzatvárame výklady listu Filipským. Uzatvárame list, ale nekončíme s radosťou. To rozhodne nie! Ak by tomu tak bolo, nebolo by to s nami najlepšie. Radostný život, verím, bude pokračovať o to viac, že ideme do najradostnejšieho obdobia v rámci cirkevného roka  –  do obdobia veľkonočného.  Tak, ako pôst je najsmutnejší, tak obdobie po Veľkej noci  –  je to to najradostnejšie obdobie. Máme sa ozaj na čo tešiť. Na všetky tie radostné piesne. Ktoré budeme spievať počas nastávajúcich veľkonočných dní. A na naše všetky tie známe „opätovné“ stretnutia so Vzkrieseným, ale aj tie, ktoré vôbec nepoznáme,  ktoré nie sú v Biblii zaznamenané. V 1.liste Korintským v 15. kapitole, kapitole vzkriesenia je zaujímavý zoznam, komu všetkému sa Pán Ježiš zjavil po vzkriesení. A je tam au zaujímaví zmienka, ako sa zjavil naraz viac, ako 500-bratom, o čom v evanjeliách nemáme žiadnu správu (1 k 15,6).   Nie všetky stretnutia s Pánom Ježišom po Jeho vzkriesení  sú v evanjeliách zaznamenané. Je to teda len a len užší výber  –  aj pre naše povzbudenie a radosť  – ešte aj pred Veľkonočnými sviatkami. Takto  o týždeň budeme mať  už Zelený štvrtok  –  potom Veľký piatok. A potom po Bielej sobote príde šokujúce, radostné veľkonočné ráno. Radosti v našom živote nikdy  nie je dosť. Sme takmer v nemom úžase, koľko jej vo svojom srdci mal apoštol Pavel. A o tom svedčí aj list Filipským. V poslednej dnešnej našej 4. kapitole píše: „Radujte sa v Pánu vždycky, opakujem, radujte sa. Vaša dobrotivosť nech je známa všetkým ľuďom. Pán blízko.“  To bol  jeho osobný dôvod k radosti. V kázni na Areopágu povedal: „Boh nie je ďaleko od nikoho z nás, lebo ním žijeme, hýbeme sa trváme.“ (Sk 17,27-28)  Ak našiel Krista, ktorý sa mu dal poznať pred Damaskom, tak poznal a spoznal radosť svojho života. Dostal dar do života. Dostal radosť do života. V jednej našej piesni spievame: „Ježiš, moja radosť.“ (ES 459) A poznáme to veľmi dobre aj zo známej Bachovej skladby: „Jesu, meine Freude.. „  V našej televízii občas beží cyklus: „Radosť zo života.“  Zaujímavý cyklus o známych slovenských osobnostiach z oblasti kultúry  –  a nie vždy sú to radostné chvíle, ktoré tieto osobnosti prežívali. Naposledy t oblo o poprednom slovenskom hercovi Vladovi Müllerovi pri príležitosti jeho nedožitých 90. narodenín.  Radosť zo života.   Z čoho máme radosť  my sami?  Apoštol mal napr. z filipských kresťanov, z tejto jeho duchovnej   „prvotiny“ svojej duchovnej úrody na našom starom kontinente.  A on im to aj vďačne  napísal: „moja radosť.“  A „veniec slávy.“

     Vašu zimnú sériu sme nazvali: „Pozvanie k radosti“..  Pozvanie k radosti –  nie k našej častej každodennej ustarostenosti. A v tom čerpal apoštol od svojho Pána a Jeho evanjelia: „Nebuďte ustarostení, čo budete jesť a piť.. Nebuďte ustarostení o zajtrajší deň..“  (Mt  6,25-34) Veď dobre poznáme tieto známe slová nášho Pána. A sme často  ustarostení a umárame sa. To nás stojí veľa energie nášho  života. Stojí to veľa síl  –  tú by sme si ju mali šetriť  najmä pre niečo iné.  Práve celkom niečo opačné by malo byť v našich mysliach  –  a o tom by sme mali premýšľať a meditovať.  A aj to nachádzame aj v našej poslednej 4. kapitole –  smieme premýšľať a uvažovať o tom, čo je dobré, milé, čestné a spravodlivé, čo je chválitebné. Do tohto by sme sa mohli – a aj mali celkom ponoriť. Ušľachtilé myšlienky nech pretekajú naším srdcom. Nech ono je tým korytom, kde sa to všetko deje..

     Radosť sa často sa vytráca z nášho života, to prežil aj kráľ Dávid, kde v žalme 51 prosí: „Navráť mi radosť z Tvojej pomoci a duchom poslušnosti ma podopri.“  Stratil radosť, najmä po tom všetkom, čo vykonal. Hriech, ktorý spáchal, bol veľmi vážny. Zomrel „nevinný“ človek  –  aj keď vieme, že sme všetci zhrešili (R 3,23  –  24)).  Radosť sa vytratila, telesné potešenie vyprchalo, ale smútok zostal  –  stálo to život jedného človeka  –  manžela krásnej Batšeby. A tak radosť zo života – akosi sa vytratila. Ale môže sa vrátiť, cez úprimné pokánie. A to kráľ Dávid činil. A je to celý žalm 51  –  veľmi mocný a silný vo svojom posolstve.  A tento žalm aj nesie nadpis: Radosť z odpustenia hriechov.“ Ktosi povedal takú myšlienku: „Hrešil by som ako kráľ Dávid, keby som tak vedel činiť pokánie.“

    Apoštol mal dôvod na radosť: zaradoval sa, že mu poslali pomoc. Rozvila sa ich starostlivosť o Pavla. Pred časom, do väzenia mu poslali Epafrodita, ten ochorel, musel sa vrátiť, prosí ich, aby ho prijali (F 2,25-30). Prišla ďalšia pomoc. Ďalšia obetavá služba. Vo Filipis  nevidia len a len svoje potreby,  aj keď toho nemali veľa  –  vedeli sa aj o to málo podeliť. Tú pomoc mu poslali po onom Epafroditovi.  Bola to pre neho obeť rozkošnej vône. Niečo podobné píše v liste Efezským: „Napodobňujte teda Boha ako milované dietky a žite v láske,  ako aj Kristus miloval vás a seba samého vydal za nás ako dar a obeť Bohu príjemnej vône.“  (Ef 5,1-2) Aj tento text je veľmi dôležitý do času, do ktorého vstupujeme. Do času vrcholiaceho a vrcholného pôstu. Naša dobročinnosť je teda odvodená od tej Božej láskavosti. Naše zbierky, ktoré konáme sú dôležité  –  Boh má v nich veľké zaľúbenie (Žid 13,16). Apoštol  ani tak netúžil po konkrétnom dare, ale po samotnom ovocí. A my máme tento rok  –  slúžiacej cirkvi. Každý z nás dostal nejaký dar, ktorým môžeme poslúžiť v rámci zboru, cirkvi, ale aj v našej vlastnej rodine. To je to naše dávanie, ktoré je odvodené práve od toho mocného a Božieho v Kristu, keď nám Ho dal (J 3,16).

     Nedávno som na internete  čítal zaujímavý článok o tom, ako pred časom v Prahe protestovalo  proti novej českej vláde 250.000 ľudí. A všetci sa usmievali. Ktosi z prítomných povedal, že protestujú proti tomu, že im ich nová vláda chce zobrať radosť zo života. V susednej Českej republike sa chystá to, v čom sme my „ponorení“ už vyše dvoch rokov.  Radosť  by sme si nemali nechať ukradnúť ani našim politikom. Tí sú tiež „zlodejmi“  radosti.  Mnohí  v našej krajine majú hnev. Včera  protestovali mladí ľudia, na konci marca bude protest proti ničeniu kultúry.  To je trend tejto doby – politici hľadajú len a len svoj vlastný prospech. Vždy to tak bolo, ale dnes to robia priam viditeľným spôsobom a ani sa za to nehanbia.  Aj o tom sme čítali v liste Filipským: „..a nehľadajte každý len svoj prospech, ale aj prospech iných.“ (F 2,4) A potom nasledoval text, ktorému sme venovali zvýšenú pozornosť  (F 2,5-11). Je to text o Kristovej tzv. kenóze  –  o Jeho vyprázdnení pre nás, pre všetkých. Kristus sa nadmieru ponížil a preto ho Jeho Otec nadmieru povýšil.

     Včera (25.03.1942)  bolo smutné, 84. tragické výročie prvého transportu židovských dievčat do Oswienčimu. Na stanici v Poprade bolo opäť spomienkové stretnutie. Predstaviteľ židovskej náboženskej obce  Richard Duda mal veľmi zaujímavý príhovor: Čo by povedali na to dievčatá z transportu…“ Čo by povedali na to, čo sa deje dnes u nás dnes. Holokaust je spochybňovaný, niekto povedal, že v tej dobe ešte  nežil. Člen extrémistickej strany kandiduje dnes za župana  –  atď atď.. Podmienky pre život koncentračnom tábore  boli neznesiteľné, ľudia  –  väzni žili, prežívali, možno mnohí mali aj vnútornú, tichú radosť  –  v Božích rukách, nech sa deje, čo sa deje. A bol to Dietrich Bonhoeffer a jeho vyznanie v piesni v našom Spevníku č. 639. A uvedomil som si vlastne, že je veľmi málo správ o tom, že by niekto v koncentračnom tábore spáchal samovraždu – pre neznesiteľnosť podmienok pre život. Je možné, že aj to sa stalo. Sú mnohé správy, ako sa mnohí z toho pekla chceli dostať, utiecť (napr. Vrba a Wetzler) 

    Radosť zo života má aj Nick Vujicic, ktorého som len nedávno spomínal. Je bez rúk, bez nôh, ale s Kristom v srdci.  Kristus ho zachránil pred samovraždou, nad ktorou uvažoval. A dnes slúži  –  je dôkazom, že sa to dá, aj bez rúk a nôh. A jeho obľúbeným veršom je slovo z listu Rímskym: „A my vieme, že milujúcim Boha všetky veci slúžia na dobré.“ (R 8,28) Dostal sa mi do rúk letáčik, ktorý vydala BTM pred niekoľkými rokmi. Je tam jeho svedectvo, jeho slovo o jeho túžbach, o jeho snoch. Túži napísať knihu, ktorá bude niesť názov: „Bez rúk, bez nôh, bez obáv.“  A to je jeho vyznanie: „Ako ľudské bytosti si neustále určujeme hranice, na ktoré však nemáme žiadny dôvod! A čo je ešte horšie, my určujeme hranice aj Bohu ktorý je predsa všemocný! Boha však takto zatvárame do „škatule“!  Ak naozaj niečo chceme pre Boha urobiť, tak sa nesmieme zamerať iba na naše schopnosti , ale na našu ochotu byť Mu k dispozícii. Sami bez Boha totiž nie sme schopní nič urobiť, ale s Ním dokážeme všetko: všetko môžem v Kristu, ktorý ma posilňuje.“ (F 4,13)

     Tento posledný biblický verš je vlastne z listu Filipským, z poslednej kapitoly. Všetko môžeme v Kristu, ktorý nás posilňuje. Nezabudnime, že radosť je ovocie Ducha Svätého (G 5,22) hneď na druhom mieste. Prvá je láska. A v tejto láske a radosti kráčajme ďalej životom, ako onen môj obľúbený eunuch: „..rozradostnený šiel svojou cestou.“  (Sk 8,39) Môžeme sa mu v mnohom podobať. Aj my sme našli to, čo našiel on. Aj my sme našli Krista. Teda: Kristus našiel nás.. Haleluja