P r e d j a r i e

     V čase písanie týchto slov a riadkov nám všetkým vládne predjarie. Inými slovami – predčasná slnečná lahodná jar. Také boli  –  a také sme mali celé  naše jarné prázdniny na začiatku marca. My sme ich mali až na konci v sérii jarných prázdnin na Slovensku. Celý týždeň  bol slnečný, my sme po náročnom týždni v Turecku ešte trochu oddychovali. Také bolo počasie aj ten ďalší, teda minulý  týždeň  –  po jarných prázdninách.  Už je tu meteorologická jar, ale ešte nie podľa kalendára. Tá  je už v procese príchodu. Už čoskoro – už na konci tohto týždňa. Napriek práve dnešnému ochladeniu  sme veľmi vďační za to jedinečné predjarie. Už dávno také nebolo. Je tu iste deficit vlahy,  ale čo sa týka prázdninujúcich, dovolenkárov, či pacientov v Tatrách  –  všetci boli tým počasím priam unesení. A my vieme, že tak nebolo len v Tatrách, ale vlastne aj v celej našej krajine. Nie každý si to takto užíva, my vieme, že práve tieto dva týždne trvá konflikt v Iráne. Myslíme aj na tých, ktorí nemajú takú pohodu a pokoj. A tu myslíme na všetky vojny a konflikty, ktoré nás aj trápia a sužujú. O to viac môžeme vychutnávať si pokoj a mier v našej krajine. A pravdivou je aj táto myšlienka v tomto kontexte: „Keby sme nemali zimu, jar by nebola taká prijemná, keby sme neokúsili nepriazeň osudu, prosperita by nebola taká vítaná.“  (A.Bradstreet)

     Sme už v druhom polčase pôstu, sme v druhom polčase marca. Už v najbližšiu nedeľu budeme  po prvýkrát čítať pašie. Keď sa tak deje, vieme, že pôst ide k svojmu finále. Pôst vyvrcholí práve začiatkom apríla, keď budeme sláviť Veľkú noc. V tomto čase s manželkou počúvame Matúšove pašie od J. S. Bacha. Môžeme vám ich len a len odporúčať. Hudba patrí nielen do adventu, patrí aj do pôstu.  Hudobný skladateľ Richard Wagner povedal, či napísal: „Buď požehnaný Boh, ktorý stvoril jar a hudbu.“  Je to niečo priam famózne a takmer neopísateľné, čo všetko vypučí zo zeme  –  čo všetko je v jednej malej cibuľke.  Aký genofond má jedna rastlinka, aký úžasný potenciál a vitalitu vložil Boh do malého semienka. Ono  keď odumrie, prinesie veľkú úrodu, keď neodumrie, ostane samo. To povedal Pán Ježiš  a sebe samom. O tom sme uvažovali v 4. pôstnu nedeľu (J 12,24-28). A keď začnete nad tým uvažovať, odkrývajú sa vám mocou Ducha Svätého nové a nové horizonty.  Pán Ježiš  sa tak  prapodivne  pripodobnil obyčajnému semenu –  vloženému do zeme. On je tým semenom vloženým do zeme – to On stratil život, On odumrel a zomrel  – aby v príhodný čas  –  na Veľkú noc  vzklíčilo niečo oveľa mocnejšie, a silnejšie ako smrť – a to je život!  Všetci sa tešíme na toto ročné obdobie. Zimy už nebývajú také tuhé, aké boli v minulosti. No predsa  –  po akejkoľvek  zime prichádza vytúžená jar.  Pravdu má myšlienka, či citát: „Keby sa ľudia nemilovali, naozaj nechápem, na čo by im bola jar.“ (V.Hugo) Prichádza  – so všetkým čo k nej patrí. Takým zázrakom je to všetko, čo ožíva v prírode  –  takým zázrakom je aj hudba. A tie Bachove pašie  –  tie ušľachtilé tóny a noty, ktoré vložil tento hudobný génius do pašijného príbehu Pána Ježiša Krista  – je to tak fenomenálne, že sa ani ďalej nepokúšam to opísať. Jednoducho sa to nedá. Len ich precítiť a prežiť  –  a nebyť len prizerajúcimi sa divákmi, ale dať sa do toho všetkého vtiahnuť.

    Aj napriek momentálnemu ochladeniu, jar je už na ceste k nám. Aj bociany sú už na ceste  –  už ich niekto  aj pod Tatrami  videl. Vieme, že najprv priletí samec, pripraví hniezdo  –  po niekoľkých dňoch priletí samica  už do pripraveného hniezdočka lásky. A opätovný príbeh ich spoločnej a vernej lásky sa  nanovo  začína. V našom zborovom spoločenstve sme mali sestru, volala sa Helena Figurová,  ktorá si pravidelne do kalendára písala, kedy bocian priletel v Starej Lesnej. Bývala blízko pri kostole, mala dobrý výhľad na hniezdo na kostole  –  nedávno sme sa s ňou lúčili na miestnom cintoríne. Veľa s ňou odišlo preč – ako s každým človekom, ktorý odchádza z tejto časnosti. 3. januára 2026 sa z milosti božej dožila svojich jubilejných 80. narodenín  – a krátko na to si ju Pán povolal domov. Aj pri nej sa naplnilo slovo 90. žalmu: čas nášho života je 70 rokov, pri dobrej sile rokov 80.“  A to od svojej 70-tky zápasila a bojovala so svojím onkologickým ochorením. Neprehrala, aj keď zomrela. Veď ani Pán Ježiš Kristus neprehral, keď na Veľký piatok na dreve Golgoty zomrel.  Pán ju uzdravil nie pre časnosť, ale pre večnosť.  Už ani to bocianie hniezdo nie je na kostole, museli sme ho preložiť, kvôli náteru strechy na našom kostole ešte v jeseni 2025. Ale máme už náhradné riešenie  –  v blízkosti stojí mohutný stĺp s košom, kde si bocian bude môcť postaviť svoje hniezdo.  On totiž vyhľadáva vždy to najvyššie miesto, aby mal dobrý výhľad na celé okolie. Nie je to pre nás nič nové – o bocianoch čítame aj v Biblii: „Aj bocian v povetrí pozná svoj čas, hrdlička i lastovička i žeriav dodržiavajú čas svojho príchodu, avšak môj  ľud nepozná poriadok Hospodinov.“  (Jer 8,7)  Vtáctvo pozná svoj „správny“ čas, vie ho precítiť, len Boží ľud ho nevie rozpoznať. V tomto kontexte prorok Jeremiáš uvádza tieto príklady zo živočíšnej ríše  –  teda ohľadom nebeského vtáctva.  Bocian je v Biblii spomínaný ako príklad inštinktívnej múdrosti a vernosti svojmu času (migrácii)  –   a prorok to dáva do kontrastu s ľudom Božím, ktorý nepozná Boží poriadok. Hoci  sa o ňom v kontexte stvorenia píše ako o vtákovi, v levitickom zákone bol zaradený medzi nečisté tvory. V hebrejskom jazyku bocian je chasidáh  –  čo znamená „zbožný“ alebo „láskavý“, zvyčajne sa nespája s priamym náboženským významom, ale skôr s prírodným zákonom a inštinktom. A vedľa bociana sa spomínajú aj iné sťahované vtáky. A čo sa môžeme naučiť od sťahovavých vtákov?  Jób o tom vydáva mocné  svedectvo: „No, len sa opýtaj zvierat, ony ťa poučia a vtákov nebeských,  a povedia ti, alebo krovia zeme , ono ťa poučí i morské ryby ti budú o tom rozprávať. Kto z týchto všetkých nevie, že ruka Hospodinova  to urobila. V Jeho ruke je život všetkého tvorstva i duch každého ľudského tela.“ (Jób 12,7-10)

       Tento pozoruhodný cyklus sa opakuje už stáročia  –  sťahovavé vtáctvo prichádza, prilieta  –  už to cíti,  má ten vnútorný cit priam zakódovaný Stvoriteľom  pre návrat do krajiny, kde má letovať a vychovať si svoje potomstvo.  O tom vydáva svedectvo aj 84. žalm: „Aj vtáča našlo si domoc a lastovička hniezdo, kde ukladá si mlaď.“  (Ž 84,4)  A v tomto roku ozaj všetko akosi skôr a v predstihu. To kvôli tomu slnečnému a teplému predjariu.  Dostali sme, ako každý rok, už aj medvedí cesnak. Kedysi nám ho posielala sestra Kamila z Bratislavy poštou, teraz  nám ho donesie osobne, keď navštívi naše Tatry. Spojí tak príjemné a s užitočným,. Je to ozaj vitamínová bomba pre organizmus po zime. Tešíme sa, že si už čoskoro pochutnáme.  Povzbuďme sa aj tými citátmi k tomuto pred-jarnému obdobiu a času:

„Na dne srdca každej zimy leží tušenie jari a za závojom zimy sa skrýva úsmev ranných zôr.“ (Ch. Džibrán)

„Veci lásky sú vecami života. Po zime prichádza jar, po beznádeji nádej, po hrôzach noci svitá deň.“  (V.Vančura)

„Neprestávaj veriť vo všetko krásne. Ver v slnko, aj keď zapadne, ver v jar, aj keď sa pominie.“ (R.R.Gilson)

    Na jar všetko pučí  – je to energia života. Sú to snežienky, ktoré sa zimy nikdy neboja. A keď pozorujete ich bezprostredné okolie, tak vidíte ako roztápajú sneh okolo seba.  To je tá energia a sila života.  Táto jar môže byť obrazom aj novej jari duchovnej. Veľkú noc slávime začiatkom apríla. Ideme do záhrad, kypríme pôdu, sejeme, sadíme. Energia, ktorú do toho vložíme, nikdy nie je zbytočná. Všetko je v pohybe  –  všetko ožíva a začína prudko rašiť a rásť…   A tak si to želáme a aj  prajeme  –  a veľmi po tom túžime, aby počas novej duchovnej a jari v mnohých srdciach  vypučili a vyrašili  výhonky viery v Pána Ježiša Krista. Takú túžbu v srdci vyslovila sestra Oľga spod Tatier.  Nech to semeno padne vždy do dobre prekyprenej pôdy – nech klíči, nech rastie,  Pán to bude pravidelne  zalievať. Vtáctvo nebeské je nám vzorom k tak potrebnej intuícii, keď vedia vycítiť ten správny čas k návratu. Vieme to aj my?   Rozpoznať všetky tie mnohé znamenia doby tohto nášho nepokojného sveta? Vieme to tak spracovať, že práve teraz  je vhodný čas na návrat k nášmu  Bohu, priletieť  späť do hniezda Jeho lásky  –  k svojej  duchovnej rodine, ktorú sme možno aj opustili. Napredovanie je totiž  vždy v návrate. V návrate k Bohu.