Pozvanie k radosti VII
List Filipským, list radosti
Pokračujeme už 7. časťou výkladu listu Filipským. Číslo 7 je v Biblii číslom plnosti Pán Ježiš Kristus na kríži povedal sedem pamätných slov, či výrokov. Modlitba Pánova má sedem prosieb.. Z dejín Izraela poznáme sedem úrodných a sedem neúrodných rokov. A k tým číslam pripájam aj môjho nebohého otca Jozefa, ktorý do večnosti odišiel vo veku 77 – takže 7 sedmičky veľa seba. Sedmička predstavuje plnosť – a k tejto plnosti a radosti z nej, sme pozvaní aj dnešnou 7. časťou tohto pozoruhodného listu v Biblii (F 3,1-11). Dostávame sa do druhého polčasu tohto listu, tak, ako vstupujeme aj do druhého polčasu pôstu. Je to smutný čas, pôstny čas. Ale smútok z bolesti, utrpenia, krížovej cesty – je naplnený našou radosťou a vďakou. Tak vlastne začína aj tretia kapitola, kde hneď v úvode čítame: „Ostatne, bratia moji, radujte sa v Pánu. Mne nie je na ťarchu písať vám o tom istom – a vás to utvrdí.“ Pre úsmev – stále o tom istom. Stále o radosti. Ako to napísal v liste do Tesaloník: „Stále sa radujte, neprestajne sa modlite, za všetko ďakujte..“ (1 Tes 5,16-18) Po tejto výzve prichádza napomenutie a varovanie pred škodlivým vplyvom od ľudí istého typu. Tí pravdepodobne vo Filipis vyvolávali nejaké rozbroja a roztržky. A v danom kontexte, keď spomína „rozriezku“ – rozbroje, spomína obriezku. A spomína svoj pôvod, na ktorý by mohol byť plným právom hrdý a aj pyšný. A do istej chvíle aj bol – to, čo bolo pre neho dovtedy ziskom, uznal pre Krista za stratu. A tu by sme si mohli povedať, že tento text by sa mohol nazývať: Keď strata je ziskom. Zažil iste niekedy takú situáciu – navonok to vyzeralo – ako strata , ale v konečnom dôsledku to bol zisk? Ale to len a len kvôli Kristovi. On tam zohráva tú dôležitú, hlavnú úlohu. To pre Neho a kvôli nemu – je strata ziskom.
Pán Ježiš pri jednej príležitosti povedal bohatému mládencovi: „U ľudí je to nemožné, ale u Boha je všetko možné.“ (Mt 19,26) Bohatý mládenec nič nechcel stratiť. A mohol – bol by získal omnoho viac! Čo je nemožné vo svete ľudí, je možné v tom duchovnom Božom svete. Uvažujme ďalej nad tým spoločne, za akých ešte iných okolností strata môže byť ziskom. Toto, na prvé počutie svetským ušiam absurdné slovné spojenie máme v dnešnom odseku apoštola Pavla (F 3, 7-11). On o tom niečo vedel. On sám tým prišiel. Nikoho z nás by asi ani nenapadlo, že strata môže byť ziskom. Tieto slová napísal vo svojom najosobnejšom liste Filipským kresťanom. Z mnohého sa v ňom vyznáva práve tým, ktorých v srdci nosí (1,7). A to nie je žiadna jeho fráza. On ich ani nepoužíval. V jeho listoch každé slovo malo svoje miesto, svoju váhu a cenu. Najosobnejšie poryvy svojho vnútra napísal práve kresťanom vo Filipis. Nebál sa byť osobný vo svojom najláskavejšom liste kresťanom v Európe. Z tohto mesta pochádza prvá kresťanka na našom „starom“ kontinente, menom Lýdia (Sk 16, 11-15). Apoštol v našom liste píše, že to, čo pre neho malo predtým hodnotu a význam, po stretnutí s Kristom považuje iba za smeti, pre nekonečne vzácnu známosť o Pánovi Ježišovi Kristovi. Jeho život sa delí na život pred Kristom a po Kristu. Damask (Sk 9,1-9) to všetko zmenil. Bol rímskym občanom, vyučeným pri nohách Gamalielových (Sk 22,3-8). Žil životom, v ktorom svojimi vlastnými skutkami chcel dosiahnuť spravodlivosť pred Bohom. To bol hnací motor jeho života. Láska k Bohu a nenávisť ku sektárom – kresťanom. Až sa to v jednej chvíli všetko zlomilo a jeho život sa otočil o 180 stupňov. Do jeho života vstúpil Kristus. Stalo sa tak pred bránami Damasku. Minulosť bez Krista bola zmazaná a otvorila sa mu celkom nová cesta. Predtým Krista pre-nasledoval, po Damasku Ho na-sledoval. Božia vôľa s Pavlom bola v jeho obrátení, ktoré prijal. A potom už nebudoval na vlastnej spravodlivosti zo zákona, ale z viery v Krista. Úžasný obrat a zmena, konverzia v živote človeka. Úžasný Boží zámer s jedným jediným človekom na zemi. Ako napr. aj s Filipom, ktorý pokrstil kráľovského dvorana (Sk 8,26-39).
Na prvé počutie tieto slová znejú absolútne nelogicky. Predsa strata nemôže byť nikdy ziskom! Vo firmách, ktoré tým prešli, o tom vedia svoje. Aj po niekoľkých rokoch si spomeňme na tragédiu pádu pádu mosta v Janove v auguste 2018. Aj tento tragický príbeh dokazuje, že strata za istých okolností môže byť ziskom. Symbolom záchrany na talianskej diaľnici sa stal vodič zeleného kamiónu. Ten spomalil, aby dal prednosť rýchlejším autám. Tie, žiaľ skončili pod zrúteným mostom. Stratil síce minúty a istý náskok, to mu však prinieslo v konečnom hľadisku zisk. Neoplatí sa vždy ponáhľať. Zdanlivo strata času a spomalenie bolo ziskom k záchrane. Iste „len“ pre časnosť. Ale je to memento pre nás všetkých, ako je dôležité a potrebné pribrzdiť na rýchlej diaľnici nášho života. Veľmi ľahko totiž môžeme svojím rýchlym tempom stratiť celú večnosť.
Keď strata môže byť ziskom – táto veta môže mať v živote človeka tie najrozličnejšie podoby. Skúsme si niektoré priblížiť na príbehoch ľudí, ktorí nás ešte obklopujú. Aj takých, ktorí tu boli a už tu nie sú. O mnohých píšeme a hovoríme už iba v minulom čase. Jedným z takých bol Ivan Bohuš starší z Tatranskej Lomnice. Do večnosti odišiel, keď začínalo tatranské leto 2018, ktoré sa neskôr zmenilo na to daždivé a mokré. Poznali sme takmer tridsať rokov. Osobne mu vďačím za mnoho a mnohé. Spojila nás história a osobnosť MUDr. Szontagha, ktorú cenu sme spoločne dostali. On ako celkom prvý, presne rok po ničivej tatranskej víchrici – 19.11.2004. Od narodenia zakladateľa Nového Smokovca uplynie 11. augusta 2026 už 183 rokov. U nás na Slovensku, keďže sa narodil v Dolnom Kubíne, sa toho o ňom publikuje veľmi málo. Aspoň som to nezachytil. Dostal som však avízo, že práve v roku 2018, pri 175. výročí jeho narodenia mu bola venovaná spomienka v maďarskom denníku Új Szo. Inak študenti z gymnázia v Budapešti každý rok navštevovali kryptu pod naším smokoveckým kostolíkom, kde je MUDr. Szontagh pochovaný. Priam obradne si ho uctievali. A my na Slovensku? Tak aspoň na prednáškach v Palace a aj v našom zbore, kde je jeho odkaz stále aktuálny a vlastne aj nadčasový. V živote tohto zakladateľa prvej klimatickej liečebne v bývalom Uhorsku nachádzame veľmi mnoho strát. Stratil prvú manželku Ernestínu Madarászovú, druhú manželku Elenu Gilmingovú, ktorá mu zomrela po pôrode piateho dieťaťa. Všetky tieto straty ho nijak nebrzdili, aj keď smrť najmä druhej milovanej manželky ním prudko, aj ako veriacim človekom otriasla. Všetko to, čo prežíval, ho však profesne, ale aj duchovne posúvalo dopredu. Napriek bolestným stratám založil špičkové klimatické sanatórium, ktoré nemalo v bývalom Uhorsku obdobu. Úroveň ním poskytovaných služieb bola na oveľa vyššej úrovni ako v Alpách, kde predtým v Davose pôsobil. Historici konštatujú, že na konci 19. storočia nad Vysokými Tatrami vyšlo slnko. Aby našiel oázu pokoja aj v rodine, tak sa oženil aj po tretíkrát s opatrovateľkou detí z druhého manželstva. Pani Helena Magyarová viedla kúpele od roku 1899-1909, pokiaľ sa do Tatier nevrátil Mikuláš Szontagh junior. Keď strata môže byť ziskom.
Vďaka mnohým rozhovorom aj s tatranským historikom Ivanom Bohušom sa mi MUDr. Szontagh stal ešte bližším, pretože jeho rodičia boli so Szontaghovcami rodinne spriatelení. Aj v jeho živote bola na viaceré spôsoby strata ziskom. Pán Bohuš mi bol takmer ako otcom, ktorý bol iba o rok mladší, od toho môjho vlastného, narodeného v roku 1923. Bol zároveň aj mojím priateľom. Naučil ma mať rád dejiny a históriu. Vďaka nemu som sa naučil, že história je viac než len minulosť a dátumy, ako sme sa na dejepis pozerali na škole. Pavel Dvořák, slovenský historik povedal, že Slováci svoju históriu veľmi málo poznajú. A známy je aj Cicerov citát, že „história je učiteľkou života.“ Na začiatku svojho účinkovania v Tatrách bol som tým všetkým konfrontovaný. Zaumienil som si, že po tej lokálnej tatranskej histórii budem pátrať. Veď pred nami tu boli mnohí, ktorí tu žili, pôsobili, vo viere v Krista umierali. A tak do toho všetkého prišlo zoznámenie s pánom Ivanom Bohušom st. Pri našich pravidelných stretnutiach sme veľa spolu diskutovali o tatranskej histórii, o MUDr. Szontaghovi a mnohých ďalších. Naše posledné stretnutie bolo 20.júna, pár dní pred jeho odchodom do večnosti. Sedeli sme vonku, pred jeho domčekom v Tatranskej Lomnici. Voňali sme lipu, ktorá mu tak trochu zacláňala vo výhľade na naše majestátne Vysoké Tatry. Cítili sme vôňu sena, ktoré zberali zamestnanci Tanap-u. Po dlhšom čase ho opäť trápili tzv. fantómove bolesti. V mladosti mu totiž amputovali obe nohy kvôli omrzlinám pri úraze v Slavkovskej dolinke. Nikdy sa ale nesťažoval. Práve naopak. Bol za všetko veľmi vďačný. A veľmi skromný. Jeho život mi nanovo pripomenula táto skvelá myšlienka: „Nemôžete mať veľa sily bez vďačnosti, lebo práve vďačnosť vás udržiava v spojení so silou.“ To je odkaz a testament jeho života. Veľmi aktívne pracoval do konca života, na jeho stole zostali poznámky ku knihe, ktorú už nestihol vydať..