Turecko VII – po stopách ap. Pavla
Záver – rekapitulácia
Prichádzame (nateraz) k poslednej časti nášho seriálu – po stopách ap. Pavla v Turecku. Je to už 7. časť – a číslo sedem je podľa Biblie číslom plnosti. Pán Ježiš Kristus napísal sedem listov cirkevným zborom v Malej Ázii (Zj 2-3). Ten prvý je do Efezu. Ak dá Pán milosti, raz navštívim aj tie ostatné zbory. Mám veľkú túžbu v srdci. Nateraz je to posledná časť, ktorou uzatváram túto sériu. Bolo o čom písať – stále je o čom písať. Je to téma takmer nevyčerpateľná, ktorá mi osobne veľa dala. Neviem si predstaviť tú situáciu, že by som tam nebol. V mojej kazateľskej službe mi tieto študijné cesty veľmi pomohli. Tak tomu bolo aj v apríli 2025 – po stopách ap. Pavla v Grécku (2.misijná cesta) a v septembri 2024 pobyt na Patmose. Tento ostrov je a bol veľmi blízky všetkým tým 7-mim zborom zo Zjavenia Jánovho. Niektorí z môjho okolia (sestra Evka z Bratislavy) boli po stopách ap. Pavla v Turecku a potom na jeden deň si „odskočili“ na fakultatívny výlet na Patmos. My sme tam s manželkou prežili 8 dní predĺženého leta. Odporúčanie tam ísť aj na dovolenku – ešte aj v septembri a v októbri. Je to ostrov, kde môžete mnoho zažiť – a najmä precítiť atmosféru priestoru, kde sa Ján dostal do vyhnanstva pre slovo Božie (Zj 1,9). Vtedy sme sa z ostrova Kos, kde sme pristáli, pozeral na Turecko, vzdušnou čiarou to bolo pomerne blízko, Turecku som vtedy iba „zamával“, teraz sa moja túžba naplnila. Turecko malo jedinečný a duchovne exkluzívny „kapitál“ a aj potenciál – byť dnes jedinečnou a úžasnou kresťanskou krajinou, pretože je to krajina prvej ranejcirkvi. Tak, ako Palestína je krajinou Ježiša Krista, tak Turecko je krajnou ranej cirkvi. Dnes je to moslimská krajina – kde len 2-3 promile z celkového obyvateľstva sú kresťania. Tí väčšinou žijú v Istanbule (asi 80 percent všetkých kresťanov). Sú aj v Smyrne, v Izmire. Turecko je známe tým až šokujúcim prepadom a poklesom kresťanov za posledné storočie – a to aj napriek tomu, že v súčasnosti kresťanstvo tam nie je zakázané náboženstvo – a kresťania nie sú oficiálne prenasledovaní. Navštívili sme tri kresťanské chrámy – kde sme nemohli mať pobožnosť, ani verejne spievať. Sú to dnes skôr ako skanzeny – pamiatka na kresťanskú éru. Tak sme to robili „v duchu a v pravde“. Začiatkom 20. storočia bola genocída arménských kresťanov a predpokladá sa, že ich zomrelo okolo milióna. Po vzniku moderného Turecka v roku 1923 – boli kresťania, v rámci výmeny obyvateľstva presťahovaní do Grécka. A počet kresťanov klesal vlastne každým dňom. Na mieste, ktoré malo takú silnú kresťanskú tradíciu a podhubie – je dnes celkom iná, ako kresťanská krajina. Tam si dali Kristovi prívrženci prvýkrát pomenovanie – kresťania. Stalo sa tak v Antiochii Sýrskej (Sk 11,26). My sme do nej cestovali vyše 400 km – len aby sme ju navštívili. Pri popise zájazdu neboli uvedené pomerne dlhé presuny autobusom. Pri rozhodovaní by nás to bolo možno aj do istej miery aj odradilo (dobre, že to tam nebolo). Iste, bolo to aj únavné, ale som rád, že sme tam boli. Stálo to za to tam cestovať, vidieť len ten chrám ap. Petra vytesaný do skaly. V popise programu cestovnej kancelárie bolo napísané: preprava luxusným autobusom. No luxusný rozhodne nebol – k nášmu „odvážnemu“ šoférovi by ani nijako nepasoval. V Turecku sa jazdí aj dosť nadivo, sú také fóry, že tureckí šoféri nepotrebujú smerovky, ale iba klaksón. Aj to sme aj zažili, že neraz nerešpektoval retardéry, niekedy dokonca ani červenú, ani plnú čiaru. A vymenovať všetko sa tu ani nedá – a nakoniec nie je ani potrebné. Spomenul som si však na citát, myšlienku ap. Pavla, ktorú napísal svojmu spolupracovníkovi Timoteovi: „Pán však stál pri mne a posilnil ma, aby som úplne vykonal zvesť a aby ju počuli všetci pohania.“ (2 Tim 4,17-18) Pán Boh ochraňoval Pavla – mal s ním svoj plán. Mám veľmi rád rád citát D.Bonhoeffer: „Život je plán, ktorý má Boh s nami.“ Ak by som to mal parafrázovať – Božím divom ochrany sa ani nám v Turecku nič nestalo, Pán nás chránil na každom km, aj na zemi, aj vo vzduchu – pri lete. Pri pristávaní sme v Krakowe pri návrate zažili niečo netradičné – to potvrdili aj tí, ktorí častejšie lietajú, že to ešte nezažili – lietadlo údajne nemalo voľnú pristávaciu plochu, tak sme sa prudko dvihli nahor a nad Krakowom sme krúžili ešte asi 15-20 minút. No bolo to tiež niečo výnimočné. Pán Boh mal a más s nami svoj plán, vrátili sme sa šťastne domov – počíta tu s nami. Má s nami svoj plán s každým z nás – s tebou, aj so mnou. Dôkazom je aj to dnešní ráno, do ktorého sme sa z milosti nášho Pána prebudili.
A tak aj dvoch týždňoch rekapitulujeme, to menej príjemné je už zabudnuté, zostáva len to príjemné a veľmi požehnané. Pán to tak robí aj v našom živote – to negatívne odchádza – vytesňuje to všetko milé, krásne, aj ušľachtilé. Poznáte to aj z osobnej skúsenosti z vlastného života. Boli sme ekumenická skupina v celkovom počte 17 – rím. katolíci z Vranova od paulínov – a my 6 evanjelici. V jednom autobuse pri toľkých presunoch bolo neraz veselo – spolu sme akoby zažívali nebo, keď sme sa nedelili na katolíkov a evanjelikov. Katolíci sú urobili svoje, my evanj. sme mali pobožnosť, spievali sme každé ráno, náš vedúci brat Martin Zaťko sa o nás po duchovnej stránke staral, mali sme na hoteli aj Večeru Pánovu. No v autobuse to bolo – ako na „jednej lodi.“ To si tak často povieme – všetci sme na jednej lodi. Pre nás platilo: všetci sme v jednom autobuse. Pre našich katolíkov bol Efez veľmi dôležitý – stojí tam dom Márie. Tam bolo množstvo turistov – z Poľska. Tento nám blízky jazyk sa tam často ozýval. Mali tam omšu, kde podľa tradície dožila Mária, keď ju doopatroval Ján, ktorý mal (podľa tradície) 97 rokov, keď zomrel. Tu sa ponúka ešte jedno prepojenie. V Efeze sa pestoval kult bohyne Diany – či Kybele. Tento ženský motív bol veľmi určujúci a rozhodujúci aj v kulte Márie, pretože v Efeze bola Mária vyhlásená za tzv. Bohorodičku – a človek sa neubráni tomu pocitu, že isté „ženské prvky“ z pohanskej bohyne prešli na Máriu, keďže v Efeze tento ženský motív bol veľmi silný. Stalo sa tak v roku 431, kde bolo zasadanie kresťanského koncilu na troskách chrámu bohyne Artemis. Boli tam ešte aj iné kresťanské koncily. Tam má hrob aj ap. Ján. A boli sme pri ňom (ilustračný záber z chrámu ap. Jána). Jediný z 12-stich zomrel prirodzenou smrťou. A je tam blízko aj Nicea, kde v roku 325 bol koncil, ktorý prijal Nicejské vierovyznanie, ktorého 1700. výročie sme si pripomínali práve v roku 2025. Ten sme ale nenavštívili. Všetko sa ani počas týždňa stihnúť nedalo.
Okolo samotnému Efezu je ešte tých šesť zborov zo Zjavenia. Všetko to bolo nablízku, už som písal, že tabuľky s označením týchto miesto som videl – no obišli sme to. Laodikea bola známa svojou vlažnosťou. Blízko je Hierapolis a Pamukkale – tie mnohé pramene. Pergamen je známy pergamonom, ktorý pochádzal odtiaľ – a nahradil ho lacnejší papier až v 13. storočí. Tam sa narodil Galénos, lekár, ktorý sa staral o rímskeho cisára – a môjho obľúbeného stoika – rímskeho cisára Marka Aurélia. Z Tyatíry pochádzala aj Lýdia, ktorá podnikala s látkami vo Filipis. V tomto meste boli rôzne remeslá a cechy. A ona sa stala prvou európskou kresťankou, ktorá začala kresťansky žiť na našom starom kontinente. A nie je priestor, aby som tu spomenul ešte ďalšie miesta a zbory. V roku 1453 padol Konštantinopol, ktorý bol v tom čase druhým Rímom. Dobyli ho osmanskí Turci a chrám Hagia Sofia sa stal mešitou. To bol zánik Byzantskej ríše a oficiálny začiatok veľmocenského postavenia Osmanskej ríše v juhovýchodnej Európe. Udalosť býva historikmi považovaná i za jeden z medzníkov medzi stredovekom a novovekom. Mnohí sú Istanbulom ohromení – jeho kultúrnym, aj duchovným dedičstvom. Je toho mnoho, čo sa dá písať na túto tému. Tak trochu úsmevne – ja si z môjho detstva pamätám turecký med, chutí nám turecká káva, ktorá sa tak často podáva aj v danom prostredí tejto krajiny. A vychutnali sme si aj tú „tureckú“ – je ozaj iná, ako tá naša. Hovoríme o tureckom polmesiaci – ten bol akurát počas našej návštevy ako bratislavský rožok – viditeľný na oblohe. A naša sprievodkyňa, keď som jej pozornosť na neho upútal, si ho hneď aj fotila. Turecko je krajinu polmesiaca. A z našej literatúry si ešte pamätáme: „Padli Turci na Poniky!“ Samo Chalupka napísal vydarenú báseň s protitureckou tématikou: „Turčin Poničan.“ Títo ľudia boli aj v našej literatúre známi svojou krvilačnosťou, krutosťou a hrubosťou.
Táto téma je nevyčerpateľná. Na záver poďakovanie za misiu apoštola Pavla a jeho všetkých spolupracovníkov na všetkých jeho misijných cestách. Hnala ho láska Božia (2 Kor 5,14). Tá ho poháňala pri šírení evanjelia, aj keď písal svoje listy. Zažili sme to takmer v priamom prenose v Turecku, aj po 2.000 rokoch – je to model žitia a správania aj pre nás. Tak sme sa v tom mohli mocne utvrdiť počas týždňového pobytu po stopách ap. Pavla. Tú lásku sme tam zažili, keď sme zažili tie ohromné vzdialenosti, ktoré musel kedysi prekonať aj sám apoštol. Tisícky a tisícky km. Bolo to aj svedectvo, ako si Boh použil človeka v krajine, ktorá je dnes už výhradne moslimskou. Tam sa to evanjelium šírilo s odvahou, keď aj tam evanjelium zaznelo vôbec po prvýkrát – tie mnohé výzvy k obráteniu. Tam sme zažili, že viera stála niečo viac, ako vlastné pohodlie človeka. Pán Boh použil a používa obyčajných ľudí vo svojom diele. Aj ich odvahu, aj ich slabosť, aj ich vlastnú minulosť, keď myslíme najmä na ap. Pavla. Jeho minulosť bola veľmi temná, no pre živého a mocného Boha použiteľná – ozaj v mnohom. Boh si aj to vie použiť vo svojom diele – akoby to bola spočiatku prekážka, potom sa to ukázalo ako prejav veľkej Božej moci, ktorá vie zmeniť srdce človeka.
Žijeme v kresťanskej krajine – sme za to veľmi vďační. Máme vzácne duchovné bohatstvo – evanjelium Pána Ježiša Krista. Nepremrhajme si naše duchovné bohatstvo našou vlažnosťou. Nech aj tento seriál a všetky jeho časti sú pozvaním a výzvou, v moci Ducha Svätého – vrátiť sa k našej prvej duchovnej Láske – Pánovi Ježišovi Kristovi, nášmu Spasiteľovi. Haleluja Amen