Turecko VI – po stopách ap. Pavla
Atalia – Antalya
Naša študijná cesta po stopách ap. Pavla v Turecku pomaly vrcholí. Dostávame sa do dnešnej Antalye. Tu sme prileteli 14.febuára 2026 a odtiaľ po týždni – 21.02. leteli opäť do Krakowa. Má teda nielen veľké letisko, ale čo je dôležité – mesto má aj svoj prístav. Spomína sa v Novej zmluve – v knihe Skutkov apoštolov. Lukáš to zaznamenal takto: „Potom prejdúc Pisidiou, prešli do Pymfylie, hlásali slovo v Perge a zišli do Atalie. Odtiaľ sa preplavili do Antiochie, odkiaľ boli vyšli, poručení milosti Božej do práce, ktorú práve dokončili (Sk 14,25.26) Vrátili sa tam, odkiaľ vyšli. Na čo položili dôraz vo svojej misii? Išlo o všetky tie novovzniknuté zbory, ktoré boli založené ich službou šírenia evanjelia. Derbe nie je ďaleko, z ktorého vyšli na misijnú cestu a bolo asi aj lákavé prejsť hory a byť späť v Antiochii Sýrskej. No misionári Ježiša Krista majú duchovnú starosť o nové zbory viac, ako o vlastné uľahčenie svojej vlastnej spiatočnej cesty. Tak si to „sťažia“ a nemajú s tým žiaden problém. V Derbe utvrdzovali duše učeníkov, povzbudzujúc ich, aby zotrvali vo viere a že: „cez mnohé súženia musíme vojsť do Božieho kráľovstva.“ (Sk 14,21-23) Lukáš, autor Skutkov apoštolov, nezabúda na tento veľmi dôležitý aspekt evanjelia od počiatku života s Ježišom a zvestovania o Ňom. Už som písal o službe povzbudzovania – no a v tomto prípade to bolo akoby jedna veta z kázne: cez mnohé súženia.. Sami apoštolovia to zažili na vlastnej koži – a nie raz.. To, čo zažili, prežili a skúsili – o tom mocne kázali. V nových zboroch posilňovali učeníkov Pána Ježiša – ustanovili starších kladením rúk a v modlitbách a v pôstoch ich zverili Pánovi, v ktorého uverili.
Cez mnohé súženia.. To je zvesť ranej cirkvi. Perla sa rodí vo veľkej bolesti, existuje istý druh palmy, ktorá rastie len pod záťažou. Spievame o tom v jednej našej piesni: „Čím väčší kríž, tým väčšia viera, palma pod bremenom rastie, kresťan si zo sĺz perly zbiera a nezlomí ho nešťastie, jeho viera v kríži silnie, prekoná každé súženie.“ (ES 505,2) Kresťania nikdy nemali garanciu komfortnej zóny – v takej sa príliš nerastie a nenapreduje. Pavel prežije kameňovanie tak, že môže odísť po vlastných. Nie je to zázrak a div? Pán tak mocne pri ňom stál, že mohol vstať a dostal silu ísť ďalší deň ďalej. Kameňovanie sa v rámci 1. misijnej cesty spomína dokonca sa až dvakrát (Sk 14,5) – a v tej istej kapitole ešte raz týmito slovami: „Vyvliekli ho z mesta, lebo si mysleli, že umrel. On vstal a odišiel na druhý deň do Derby (Sk 14,19-20). Kameňovanie pravdepodobne natrvalo poznačil ozdravie apoštola Pavla. Kresťanom v Galácii napísal: „.. a nosím znaky Kristove n a tele..“ (G 6,17) Mnohí vykladači sa domnievajú, že práve myslel na to, čo zažil v Lystre. Pána Ježiša Krista nechceli Jeho rodáci síce ukameňovať, ale chceli ho zhodiť zo skaly v Nazarete (Lk 4,29). Usilujú tiež o Jeho život – práve takým spôsobom. A ten nasledujúci verš je pozoruhodný: „Ale On prešiel pomedzi nich a vzdialil sa.“ (Lk 4,30) Pri návšteve 2009 nám náš sprievodca túto skalu aj ukazoval. Pozoruhodný je ten verš, úplne pokojný – a On prešiel pomedzi nich.. A Jeho nasledovník – ap. Pavel prežil kameňovanie, vstal a šiel ďalej. Nijako ho to neodradilo..
Tá Antiochia Sýrska, to bol cieľ ich plavby z Atalie – zohrala veľmi dôležitú úlohu – to bola základňa ich misijnej služby. My sme v nej nedávno boli, keď som písal o chráme apoštola Petra, ktorý je tam pod horou a kopcom vytesaný priamo do skaly. Po ukončení 1. misijnej cesty schádzajú dole, do Atalie. Tento prístav nie je to miestom veľkých kázni, mocného prebudenia, či konfliktov a rozdelenia kvôli evanjeliu, ale je to veľmi strategický prístav. Je to dopravný uzol – ak sa chcú vrátiť do duchovného domova, ktorou je Antiochia, potrebujú nastúpiť na loď v Atalii. Niektoré miesta sa spomínajú iba tak „okrajovo“ – ako napr. náš prístav. To však neznamená, že boli až tak bezvýznamné – ako napr. Atalia. Nič veľkolepé duchovné sa tam síce neudialo, no je to miesto istého „výdychu“ a nového „nádychu.“ . Niektoré miesta – aj tak im smieme rozumieť – sú miestami ticha, vďaky a zhrnutia. Miestom aj tak potrebného odpočinku. Čakať na loď v prístave sa dá všelijako. Využiť čas čakaním na dopravný spoj, na letisku, pri čakaní ešte inom – sa dá rozličným spôsobom. Využiť čas – naplniť ho niečím užitočným je vždy možné. V Side, blízko pri našom prístave bola záhradná reštaurácia s príznačným názvom: „Carpe diem.“ Toto latinské slovné spojenie je mi veľmi blízke a mám ho rád! V preklade znamená, že máme každý deň využiť k niečomu ušľachtilému. Prvýkrát ho použil rímsky básnik Horatius v prvej knihe zbierky Ódy. A ozaj zľudovelo aj medzi nami. Odkazuje nám: „užívaj dňa“, či využívaj čas.“ Myslím, že ho poznal aj sám apoštol, nakoľko tento básnik žil za vlády rímskeho cisára Augusta, za vlády ktorého sa narodil náš Pána Ježiš Kristus. Využi každú chvíľku, nemárni čas zbytočnosťami. Ktosi raz povedal, že 5. prikázanie: „Nezabiješ!“ sa smie a má vzťahovať aj na čas. A tak by to prikázanie znelo: „Pamätaj, že nebudeš zabíjať ani čas!“ Tak dnes mnohí robia – je mnohá nuda, či aj unudenosť. Nuda nás ubíja a aj zabíja – z nudy sa rodia neraz hrozné a tragické veci, ale čakanie – to je vždy veľmi dôležitý bod a rozmer. Je to zastavenie a zastávka. Tak sa zastavme v tomto pôstnom čase. Naša plavba nabrala akúsi rýchlosť. P. Nagy spieva v jednej piesni: „Spomaľ, máš privysokú rýchlosť..“ Aj v duchovnej službe potrebujeme pauzu. Počas plavby Pavel a spol. nad mnohým premýšľali, vracajúc sa do Antiochie. 1. misijná cesta bola veľmi náročná – čítajte Skutky apoštolov 13. a 14. kapitolu. Bolo tam prenasledovanie, kameňovanie, ale a odmietnutie – no iste – aj nie jedno obrátenie. Evanjelium znelo – a to prinášalo často aj rozdelenie. To je aj dnes to zažívame – v rôznych podobách v našich rodinách. O tom hovorí aj náš Pán v istom odseku v evanjeliu podľa Lukáša: „Oheň som prišiel hodiť na zem. A čo chcem? Kiež by už horel! Myslíte, že som priniesol mier: Nie, hovorím vám, ale rozdelenie.. Lebo odteraz piati v jednom dome budú rozdelení: traja proti dvom a dvaja proti trom: rozdelia sa otec proti synovi a syn proti otcovi, matka proti dcére a dcéra proti matke, svokra proti neveste a nevesta proti svokre.“ (12,49-53) Tu je reč o tomto rozdelení – priam aj v rodinách. Evanjelium, ktoré apoštol zvestoval spolu so svojimi spolupracovníkmi – prinášalo rozdelenie. O tom často čítame v popise správ misijných ciest. A o tom vlastne prorokoval už Simeon: „Ajhľa, tento je položený na pád a na povstanie mnohým i Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, ale aj tebe prenikne dušu meč, aby sa zjavilo zmýšľanie mnohých sŕdc.“ (Lk 2,34-35)
V prístave v Atalii (Antalya) je zastavenie a čakanie na loď (ilustračný záber). Veľa toho zažili – krásneho a požehnaného, ale aj smutného a ťažkého. No idú ďalej. Výstižným obrazom a príkladom je Pavel a jeho kameňovanie. Aj po ňom ide ďalej. Po tom všetkom, čo zažili – neviem, či by sme my mali chuť a odvahu pustiť sa aj na ďalšiu misijnú cestu. A oni sa časom pustili a bol ešte dve, nevrhajú sa z jedného projektu hneď do ďalšieho, vedia sa zastaviť – a to je tiež veľmi dôležité v duchovnej službe. Je potrebná duchovná reflexia. To som si uvedomil, že aj tento rozmer je veľmi potrebný v duchovnej službe. Po návrate do Antiochie „domácim viery“ rozprávali, čo všetko Boh učinil s nimi a že aj pohanom otvoril dvere viery. A to je tá celkom nová kapitola – už nielen Židia, ale aj pohania idú do cirkvi. A čo ďalej s pohanmi, to budú riešiť na apoštolskom konvente v Jeruzaleme (Sk 15). Ukončenie prvej misijnej cesty a príchod Pavla a Barnabáša do Antiochie bolo veľkou udalosťou v živote novozákonnej cirkvi. Zhromaždili cirkev a oznámili, aké veľké veci s nimi urobil Boh, aké znamenia a divy urobil Boh prostredníctvom nich medzi pohanmi. Niečo podobné čítame v pútnickom žalme 126, v.2-3: „Vtedy hovorili medzi pohanmi: „Veľké veci urobil s nimi Hospodin. Veľké veci urobil s nami Hospodin a preto sme sa radovali.“ Boh otvoril srdcia pohanov pre evanjelium. Táto zvesť je ponúknutá aj im – a oni túto ponuku prijali. A boli tam s učeníkmi nemalý čas a veľa o tom hovorili: Boh otvoril dvere pre slovo pohanom. V jednom z Pavlových listov čítame: „Modlite sa aj za nás, aby nám Boh otvoril dvere pre slovo, aby sme zvestovali tajomstvo Kristovo, pre ktoré som aj vo väzení.“ (Kol 4,3-4) To pochádza od Boha, čítame o tom v poslednej biblickej knihe: „Toto hovorí Svätý a Opravdový , ktorý má kľúč Dávidov, ktorý otvára tak, že nikto nezatvorí a zatvára tak, že nikto neotvorí.“ (Zj 3,7) Boh v Kristu otvoril srdcia pohanov pre evanjelium. A Pavel napísal kresťanom v Tesalonikách: „Nakoniec bratia, modlite sa za nás, aby sa slovo Pánovo rýchlo šírilo a oslávilo tak, ako aj u vás..“ (2 Tes 3,1)
Turecká dovolenková Antalya, či Turecká riviéra a náš prístav – dopravný uzol aj letisko. Taká nenápadná zmienka v Skutkoch apoštolov o Atalii. Doteraz som ju často prehliadal. Nevšimol som si ju. To sa zmenilo po návšteve tých mnohých biblických miest. Veľa sa toho zmenilo v mojom pohľade na to jedinečné Božie dianie na Pavlových cestách. Odteraz sa budem na všetko pozerať úplne inak – cez prizmu videného – v tom najdôležitejšom duchovnom pohľade.
S vďakou, že sme aj dnes mohli pobudnúť v tom našom prístave, nanovo ukotviť našu loď, nadýchnuť sa a pripraviť sa na ďalšiu cestu – ďalšiu plavbu týmto pôstom. Prajem vám všetkým, nech je požehnaná v každom novom dni..