Ó, hlava ubolená

       Dnes, na Zelený štvrtok, si pripomíname ustanovenie Večere Pánovej. Pán Ježiš Kristus tak urobil v predvečer svojej smrti. Zajtra je Veľký piatok, náš najväčší sviatok. Tak sa to zvykne tradovať. Či a po koľkú mieru to dnes ešte platí – posúďte sami.  Posolstvu o Kristovej tŕňovej korune sa najviac približuje naša pôstna pieseň: „Ó, Hlava ubolená, ranami pokrytá a na posmech zdobená, tŕňami obvitá, ó Hlava hodna úcty a venca iného, buď slzou pozdravená aj od mňa hriešneho.“ (ES 102,1) Budeme ju spievať aj zajtra, na Veľký piatok. Odborná štúdia   konštatuje, že máme na hlave   12 párov nervov a mnohé ďalšie, ktoré vychádzajú priamo z mozgu – môžete to čítať – po odbornej stránke. Hriech je ostrý – ako sú  ostré tie ostne sveta. Ostrosť tŕňov tu predstavuje „ostrosť“  nášho hriechu a jeho následkov. Tŕňová koruna mala tvar čepca, ktorý pokrýval celú hlavu.  „Ak vezmeme do úvahy, že na koži hlavy sa na 1 cm² nachádza vyše 140 bodov citlivých na bolesť, môžeme si predstaviť strašné utrpenie, aké Kristus znášal počas tohto hrozného korunovania,“ napísal L. Coppini, riaditeľ Anatomického inštitútu na Univerzite v Bologni. Na hlave máme teda mnohé nervove zakončenia. Hlava je tak dôležitá  –  a veľmi citlivá.   Ostré boli aj klince, ostrá bola aj kopija, ktorou bol prebodnutý Kristov bok (J 19,34).  Božia svätosť nad ľudským hriechom však  nemávne rukou v zmysle: „Ale veď o nič nejde!“ Božia spravodlivosť a svätosť  náš hriech nijako nezľahčuje. V Biblii dokonca čítame: „Je hrozné upadnúť do rúk živého Boha.“ (Žid 10,31) Ježiš nepoznal ovocie hriechu, kým sa nestal hriechom za nás. To, čo predtým nepoznal, na neho doľahlo už aj v Getsemanskej záhrade, kde sa potil krvou (Lk 22,44). A potom na Veľký piatok!  Obavy, vina, samota. Zomiera ako najväčší hriešnik. Veď aj to zvolanie: „Bože môj, Bože môj…“ (Mt 27,46)   nie je zvolanie svätca, ale „najväčšieho hriešnika“, ktorým sa stal za nás všetkých.  Náš Spasiteľ nebeskú korunu vymenil za tú pozemskú z tŕnia. Kvôli Tebe! Kvôli nám! „Odložil si svoj majestát, pre mňa všetkého si sa vzdal,  trpel’s  od ľudí,   čo stvorením  sú Tvojím.  Ty si všetok môj hriech vzal, keď si zomrel, z hrobu vstal, dnes vládu máš na nebi, aj na zemi..“ spievajú mládežníci v jednej svojej piesni.  Púť k tejto korune nezačala na Pilátovom nádvorí. Jeho cesta začala už vtedy, keď opustil svoj domov a vydal sa hľadať nás. Vyzbrojený ničím, iba túžbou získať si Tvoje srdce, prišiel hľadať. Mal jedinú túžbu priviesť domov Bože deti. V Biblii  jeho „výpravu“ z večnosti do časnosti výstižne opisuje iba jedno slovo: zmierenie (2 K 5,17-20). Pravdu má môj obľúbený autor, ktorý konštatuje:  „Cesta kríža nám povie úplne presne, ako ďaleko je až ochotný Boh zájsť, aby nás zavolal domov.“ (M.Lucado, J 3,16)

   Kombinácia vtedajšieho zla – bola to mnohá nenávisť farizejov, zradca Judáš a váhavý, či dokonca slaboch Pilát. Kombinácia zla sa podpísala pod odsúdenie Ježiša Krista.  Bola to justičná vražda, ktorú však Boh premenil pre naše osobné dobro a blaho.  Iba Boh môže zlo použiť na dobré a ušľachtilé účely. O tom je aj posolstvo knihy Jób. Zlo aj dnes  zostalo – má však iné obsadenie a iné postavy. Dosaďte si iných, tých dnešných, súčasných  protagonistov, bez toho, aby som ich menoval.  A dnes by sa stalo identicky a presne to isté. Aj dnes sa pravda nenávidí, aj dnes sa pravda pranieruje, aj dnes sa pravda  križuje, aj dnes sa pravda potláča. Nič nové pod slnkom napísal by Kazateľ.  O tejto pravde čítame teraz aj v našom dennom čítaní v Tesnej bráne. Touto pravdou bol konfrontovaný aj Pilát. Nie on vypočúval Krista, ale defacto Kristus vypočúval jeho. Opýtal sa ho: „Hovoríš to sám od seba a či ti to iní povedali o mne?“ (J 18,34) A Pilát sa ohradil: „A som ja Žid?“  Isté „pravdy“ len opakoval po iných. A potom si vypočul od Krista:  „Ja som prišiel na svet, aby vydal svedectvo pravde, každý kto je z Pravdy, čuje môj hlas.“ (J 18,37) A tá pravda  – to je Kristus sám. A Pilát bol tak blízko.. A tá pravda bola na „dosah“ ruky..  Tá pravda bola na kontakt srdca.  Viac však Piláta zaujímala politická situácia, ako samotná pravda, ktorá sa mu priam ponúkala v priamom prenose.  Žiaľ, nedostala sa až k nemu, priamo do jeho srdca.

       A všetko sa to na Veľký piatok  zosypalo na Kristovu  hlavu. Jeho hlava je veľmi ubolená, tŕňami a ranami pokrytá. Pre tú pravdu, pre ktorú sa narodil. Až takto kruto trpel.  My to tak neraz a aj často povieme: „Všetko sa to zosypalo na moju hlavu.“  Hovoríme to tak,   akoby tú najväčšiu  ťarchu sme niesli práve my. Máme taký neraz dojem. Túto vetu som za posledné obdobie počul z viacerých úst. Iste, je to tak – príde diagnóza, príde nečakaná správa, zvesť  –  niekto blízky nám odišiel. A neprispieva k tomu ani súčasný stav sveta.  A keď nás tak „obyčajne“ bolí hlava, tak je to niekedy až na nevydržanie – a musí pomôcť tabletka. A keď máme „hlavy-bôľ“ nad tým všetkým, čo sa deje v tomto svete. A čo tak tá  Kristova hlava  – tá je najviac  hlava ubolená a zmorená. Čo všetko ona musela zniesť! Čo všetko skončilo práve na Kristovej hlave. Všetky ostne sveta  sa zosypali práve na Ježišovu hlavu na Golgote. Znášal úklady tohto sveta. To sú úklady a moci temna a zla všetkých čias. Tieto mocnosti tu zostali, aj keď dnes majú inú podobu. Obliekli sa  do iných čiat. Už to nie sú zúriví farizeji, Judáš a Pilát. Zlo si nachádza mnohých a mnohých  –  koná svoje dielo. Dnes ešte viac, ako vtedy. A o tom denne počúvame v našich médiach. Sú to pašie tohto sveta. Kvôli ľudskej zlobe a nenávisti.   Sú to všetky ostne sveta, ktoré dopadli na Kristovu nevinnú hlavu.

    Ježišova služba je neopísateľná, je slovami nepostihnuteľná. A človek? A naši dnešní „Piláti“ nie sú o nič lepší, ako ten pred 2.000 rokmi.  Sú to ozaj veľkí pánovia. Zabudli na službu pre tých, ktorí im dali na to mandát!  Naši „pozemskí ministri“ na to úplne zabudli, aj keď slovo minister vlastne znamená – sluha, či služobník. A nedávno sa jeden čelný náš slovenský predstaviteľ na jednej tlačovej besede preriekol a povedal arogantne a ironicky: „A  som ja váš sluha?!“  Bolo to vtedy veľmi trefné, nechtiac pravdivé a úprimné, že on našim sluhom nie je. A mal by byť naplno  –  so všetkým, čo k tomu patrí! Hľadá len a len svoj vlastný prospech a nehľadá prospech obyvateľom tejto slovenskej krajiny. A žiaľ, nie je v tom sám.  A aj to sme pri výklade   listu Filipským počuli a aj čítali: „.. a nehľadajte každý len svoj prospech, ale aj prospech iných.“ (F 2,4) V tomto kontexte je veľa  „prospechárov“  – a Ježiš  –  ako „minister dokonalej služby“ nám všetkým vyráža dych.  Jeho hlava je ubolená, doráňaná, ranami pokrytá. Slúži naplno  –  aj takto. Až d o posledného dychy a výdychu.. 

    Máme mu za čo byť vďačnými.. Precíťme veľkosť  Jeho lásky, Jeho služby  –  po tieto dni, ktoré prichádzajú. Možno o niečo ešte hlbšie, ako doteraz, či predtým. Keď  Židia začínali svätiť Veľkú noc, tak mali takú tradíciu, že najmenší v rodine, ktorá sa zišla k bohato prikrytému stolu  –  mal za úlohu povedať, či skôr sa opýtať:  „V čom sa táto noc líši od tej predchádzajúcej?“  A hlava rodiny mal za úlohu začať rozprávať deje vyslobodenia z domu otrockej služby v Egypte. A my to môžeme do istej miery aj parafrázovať –  slovami: „V  čom sa bude líšiť táto Veľká noc 2026 o tej predchádzajúcej?“  Alebo: v čom sa líši tento Zelený štvrtok od iných štvrtkov v roku? Iste, tým, že má farebný prívlastok  – je Zelený. A v čom sa líši zajtrajší  Veľký piatok od všetkých ostatných piatkov v roku. No tým, že je Veľký – ako jediný v roku!  A v čom sa bude líšiť táto najbližšia Veľká noc – od tých všetkých predchádzajúcich?  No môže v tom, že my sami: „odrazíme na hlbinu, spustíme siete a budeme loviť.“  (Lk 5,4) Loviť v hlbinách tajomstiev Božích. Stojí to za to  –  sa o to pokúsiť.  Pridáte sa aj vy?