Klince, ktoré zmenili svet II

Istý misionár rozprával príbeh domorodcom v Afrike o živote a službe Pána Ježiša Krista. Medzi prítomnými bol aj náčelník kmeňa. Keď sa misionár vo svoje zvesti dostal ku krížu, k ukrižovaniu Pána Ježiša Krista, náčelník vyskočil a zvolal: „Dosť, dosť! Dajte ho dolu z kríža! Tam patrím ja, nie On!“ Ten muž vôbec po prvýkrát počul evanjelium, dobrú správu a tak to na neho zapôsobilo! Ako evanjelium zapôsobilo na nás, keď sme ho počuli po prvýkrát? Ježiš Kristus zaujal moje miesto na kríži, aby som mohol s Ním byť v nebi. Keď si v plnom rozsahu uvedomíme realitu tejto skutočnosti, tak to musíme ozaj riadne predýchať! Od čoho všetkého sme klincami nášho Pána uchránení!  Je to opätovné pozvanie na Golgotu a slovami pátra Pia: „Byť na kríži s Ježišom je nekonečne viac, než len rozjímať o Ježišovi na kríži.“   Alebo je tu príbeh z Indie z minulého storočia, kde v 50-tych rokoch boli veľké napätia a konflikty medzi kresťanmi a nekresťanmi. Mladý muž vyliezol na 3-poschodovú budovu, aby zhodil kríž! Nepodarilo samu  to. Potkol sa a zo strechy spadol on a veľmi vážne sa zranil. Dostal sa do nemocnice vedľa kresťana. Ten mu podal osobné svedectvo, čo znamená pre neho kríž. Veľmi sa ho to dotklo! Vykríkol a zvolal: „Pane Ježiši Kriste, odpusť mi to, nahovorili ma na to!“ A o grófovi Zinzendorfovi je známe, že pri prehliadke obrazov v galérii jeho pozornosť upútal jeden s Ukrižovaným Kristom. Pod obrazom bol nápis: „Toto som urobil pre teba! Čo Ty urobíš pre mňa?“ To ho zasiahlo a prežil obrátenie.

          V pašiách  už zakrátko, na Veľký piatok budeme nanovo počuť pozoruhodné posolstvo o opone. Tá ma už od detstva priam fascinovala. V jeruzalemskom chráme  mala pozoruhodné rozmery – 18 m výšku a 9 m šírku. Bola roztrhnutá od vrchu až do spodku (Mt 27,50.51) práve vo chvíli keď Pán Ježiš Kristus dokonal. Audiencia u Pána Boha bola zahájená –  otvorili sa dvere k nemu samotnému.  Kristova smrť spôsobila túto nebeskú audienciu, k Bohu máme vierou otvorený prístup (R 5,2).  V liste Židom 10,19-20 čítame pozoruhodné slová, že tou oponou je Kristovo telo.  Je to nová a živá cesta. Ako opona bola roztrhnutá, tak aj telo Kristovo. Bolo doslova roztrhnuté bičovaním, prepichnuté tŕňami, hrotmi klincov. V tej najväčšej hrôze je veľmi mocné evanjeliové posolstvo. Tým všetkým sme zachránení a spasení. Ten, ktorý ozaj nepoznal hriechu sa stal hriechom za nás!  Vo chvíli, keď poslednýkrát vydýchol, stal sa div.  Sme vítaní v Božej prítomnosti. Kedykoľvek! Nikto nám ten prístup už nezablokuje. Máme správny „pin kód.“ Žiadne „zátarasy“, či „predely“, ani opona už nie je. Nie je ani potrebná! Tisíc-päťsto rokov zakrývala svätyňu svätých. Boh bol oddelený od ľudí, ako to čítame  v knihe Exodus 33,20. Zakryl svoju tvár,  aby človek vôbec prežil! Oddelil nás od Neho ale náš vlastný hriech. Boh zostal oddelený a neprístupný. V 3 M 16. kap. čítame o  dvoch Áronových synoch, ktorí  zomreli, keď prešli za oponu. Nikto tam nesmel vstúpiť, iba veľkňaz raz v roku na deň zmierenia. Náš veľkňaz – Pán Ježiš Kristus nám túto cestu otvoril. Aj  Ty máš  otvorený   prístup!  Zo vzdialenosti, do blízkosti v jednom Duchu. To čítame aj v odseku Ef 2,1-18: „Boli ste kedysi ďalekí, ale teraz ste blízki Krvou Kristovou..“

     Predstavte si tu (čisto teoretickú) situáciu, že sa chcete dostať do Bieleho domu, do Oválnej pracovňa prezidenta. Dajme tomu, že máte takúto  túžbu v srdci  vidieť to na vlastné oči. Myslím, že  „po tom všetkom“ , aké rozhodnutia tam padli,  takúto túžbu má ozaj len málokto, ale predstavte si to čisto tak teoreticky. „Po tom všetkom“ ale nemáte žiadnu šancu. Obchádzate okolo, ste pomerne a dosť blízko, ale dnu sa nedostanete. Jedine, že by si vás všimol sám prezident, dal signál hliadke. A tí by vám potom  povedali: „Stal sa zázrak, dvere oválnej pracovne sú vám otvorené! Sami nerozumieme, čo sa stalo, ale je to realita! Nech sa páči!“ A to sa presne stalo aj v tej duchovnej oblasti! Iniciatívy sa ujal sám Boh a pozval nás všetkých k sebe na audienciu! Nie je to úžasné!?  Aj vďaka klincom Jeho Syna. Cicero povedal: „Slovíčko kríž nemá čo obťažovať rímske ucho. Už samotné slovo je nedôstojné. Slovo, ktoré by dieťa nemalo vysloviť pri stole.“ Až takto sa hľadelo na kríž v rímskej spoločnosti. A tu Pavel napíše, že „Boh sa rozhodol spasiť svet bláznovstvom kázania o Kristu, lebo aj Židia znamenia žiadajú, aj Gréci múdrosť hľadajú, my však kážeme ukrižovaného Krista – Židom pohoršenie síce, pohanom bláznovstvo, ale povolaným Židom aj Grékom, Božiu moc a Božiu múdrosť.“ (1 K 1,21-24). V kríži je neopísateľná Božia moc k nášmu spaseniu. Tak sa tak dívajme na ten kríž. Pestujme v každodennom živote „teológiu kríža.“  Luther mal osobnú pečať, ktorú používal miesto podpisu. Kríž je v strede srdca, zaujíma veľmi dominantné postavenie. Právom mu také aj patrí v našich životoch. „Ku krížu sa utiekam, veď inde nenachádzam pre dušu pokoj a mier..“ (ES 96) sú slová piesne, ktorú si rozhodne nemusím spievať iba v pôste. 

    Dráma vykúpenia bola zavŕšená  na Golgote, po ktorej prišlo slávne vzkriesenie. Max Lucado v spomínanej knihe píše: „Túto drámu by sme rozhodne takto nevymysleli. Máme inú predstavu. Biele kone, svištiace meče, zlo skapínajúce a plaziace sa popri zemi – a Boh na tróne!“ To je naša predstava. Boh to ale inak pripravil. Hercov a rekvizity vybralo nebo. Tých rekvizít tam bolo nemálo. Medzi nimi aj klince. Kde skončili? Napr. spodný odev, o ktorý losovali. Na štyri čiastky rozdelené Jeho rúcho (J 19,23.24). A čo  tŕňová koruna, či kocky pod krížom? To už nie je pre nás  podstatné. Tieto predmety nie sú pre nás dôvodom k uctievaniu. Najdôležitejšie je to, čo sa udialo. Žijeme z toho každý nový deň. Ráno sa prebúdzame a večer líhame ako zachránení a spasení. „Klince nedržali na kríži, ťa viem,  ani ľudská zloba, môj ťa držal hriech..“, spievame  v jednej známej mládežníckej piesni. V televízii  Na Veľký piatok opäť uvidíme  mužov na Filipínach, ktorí sa dajú ukrižovať. Miestna cirkev to vraj razantne odmieta. Je to iba nejaký duchovný adrenalín, ktorý má práve takúto podobu a potrebuje si niečo dokázať? Nikto to od nás ale  nežiada. Ani vyskúšať. Možno priložiť ostrý klinec na svoje zápästie  –  to úplne stačí. Avšak ani to nie je potrebné!  Mať ho „po ruke“ by možno bolo aj vhodné, ako onen majiteľ reštaurácie v Londýne.  Žiť z toho posolstva. Ponárať sa do  neho. Ako píše Tomáš Akvinský: „Čím je Boh dokonalejšie poznávaný, tým je viac milovaný.“ A o to nám vlastne ide. Milovať Ho dnes viac, ako zajtra. A zajtra viac, ako dnes. Mocou Ducha Svätého, ktorý nás obnovuje v každom našom novom dni.   Názov konferencie z roku 2017 bol pre  veľmi inšpirujúci. Nezúčastnil som sa jej, jej názov a ústredná téma mi úplne stačili.   Klince, ktoré zmenili svet. Klince, ktoré predovšetkým zmenili mňa.. Haleluja