Neprišiel, aby Jemu slúžili
Rok slúžiacej cirkvi
Rok 2026 je v našej Evanjelickej a.v. cirkvi na Slovensku vyhlásený ako Rok slúžiacej cirkvi. Určite ste to postrehli, objavuje sa to čoraz častejšie na stránkach nášho Evanjelického posla spod Tatier, ale aj v našich cirkevných médiách. V tomto roku si pripomíname 35. výročie založenia (obnovenia) Evanjelickej diakonie, ktorá sa zameriava na praktickú službu. V našom cirkevnom zbore sme mali sestru Margitu Čákovskú, ktorá bola našou evanjelickou diakonisou. Po jej zrušení, po druhej svetovej vojne, bola nútená odísť do „civilu“ a tak sa stala vychovávateľkou v jasliach a potom aj učiteľkou v Materskej škôlke v Novom Smokovci. Narodila sa 27. marca 1915 v Dobšinej, celý svoj život prežila v Tatranskej Lomnici. Málokto to o nej vedel, ona sa tým nikdy nejako zvlášť nechválila, že ako dievčina bola evanjelickou diakonisou. Do večnosti odišla v požehnanom veku – 16. marca 2011 vo veku 95. rokov. Vždy vravela, že tie deti, ktoré „odchovala“ a pestovala, by jej mohli urobiť špalier z Nového Smokovca do Tatranskej Lomnice. A myslím, že spomínala aj Vyšné Hágy, pretože istý čas žila v zariadení pre seniorov pod názvom „Jeseň života“ na Vyšných Hágoch. Na všetky stretnutie s ňou mi zostali ozaj mnohé živé a aj vďačné spomienky.
Služba – to je jadro evanjelia – diakonia nie je len nejaká „doplnková aktivita“ profesionálnych sociálnych zariadení, ale prirodzeným ovocím našej viery v Božiu lásku. Každý z nás dostal konkrétny dar od Pána Boha – a práve v tomto roku sme bytostne pozvaní, aby sme ním poslúžili v našej duchovnej rodine. K tomu je iste potrebné vyjsť z vlastnej komfortnej zóny – vidieť aj v tomto pôstnom čase Krista, ktorý nám slúžil až do krajnosti, až do smrti, a to až do smrti na kríži. Základným veršom je slovo: „Syn človeka neprišiel, aby Jemu slúžili, ale aby On slúžil a dal svoj život, ako výkupné za mnohých.“ (Mk 10,45) A v tom balíku: „za mnohých“ – sme my všetci. To je naša spoločná duchovná adresa.
Tieto slová Pán Ježiš Kristus vyslovil v kontexte prosby a žiadosti synov Zebedeových (Mk 10,35-45), ktorí si vyberali popredné mieste v Ježišom kráľovstve (v inej verzii o to žiadala ich matka – Mt 20,20-28)). Tak to býva, že my ľudia tie popredné miesta máme veľmi radi, obľubujeme ich na rôzny spôsob. Pán Ježiš pri jednej príležitosti povedal: „Keď ťa niekto pozve na svadbu, nesadni si na prvé miesto, aby medzi pozvanými nebol snáď vzácnejší, ako ty – a ten, čo pozval teba i jeho, prišiel by a povedal by ti: Prepusť miesto tomu! A vtedy začal by si s hanbou sedieť na poslednom mieste. Ale keď ťa pozvú, choď, sadni si na posledné miesto, aby ti ten, čo ťa pozval, povedal, keď príde: Priateľ môj, sadni si vyššie. Vtedy budeš mať česť u všetkých spolustolovníkov.“ (Lk 14,7-11) To je dobré slovo, to je dobrá Ježišova lekcia pre nás všetkých – túžiacich po istých miestach „vpredu“. Mám takú milú osobnú skúsenosť, keď sa v roku 1975 ženil môj najstarší brat Jozef, chcel som sedieť za vrchstolom, ale moji rodičia mi to vtedy nedovolili (mal som 11 rokov a tvrdú hlavu), tak som potom dosť ofučaný sedel na tom poslednom, pre úsmev. Spomienka mi tak často aj na to príde. Teraz radšej si vždy sadnem dozadu – úplne na posedné miesto. Pán Ježiš povedal o sebe samom, že On neprišiel, aby Jemu slúžili, ale aby On slúžil. A dal svoj život ako výkupné za mnohých. Veľavravným dôkazom toho je aj jeho služba umývania nôh na Zelený štvrtok . A potom na ďalší deň, na Veľký piatok svoj život položil.
Ježišovou službou sa inšpirovali mnohí. Spomeniem aspoň niektorých: Albert Schweitzer (1875-1965), ku ktorému vždy prechovám hlbokú úctu a bázeň. A on povedal: „Naozaj šťastní sú tí, ktorí hľadali cestu k službe iným a túto cestu aj našli.“ Frrancúzsky filozof a spisovateľ Denis Diderot (1713-1784) povedal: „Je lepšie sa opotrebovať, ako zhrdzavieť.“ Povedal to úsmevne, s humorom, ale aj vážne. Tak teda naozaj poslúžme z vďačnosti niekomu vo svojom okolí, v našej duchovnej rodine, ktorej ste – – sme neodmysliteľnou súčasťou. Každý z nás dostal nejaký konkrétny duchovný dar. Apoštol Pavel o tom píše v tej veľkej kapitole o duchovných daroch: „A každému je daný prejav Ducha na všeobecný úžitok, lebo jednému sa dostáva od Ducha reč múdrosti, inému slovo známosti od toho istého Ducha, inému viera v tom istom Duchu, inému zas dar uzdravovať v jednom a tom istom duchu, inému opäť schopnosti činiť divy, a zas inému prorokovať, opäť inému rozlišovať duchov, inému druhy jazykov a inému vykladať jazyky. Ale toto všetko pôsobí jeden a ten istý Duch, ktorý rozdeľuje každému osve, ako chce.“ (1 K 12,7-11)
Každý z nás dostal konkrétny dar – nie pre seba, ale pre službu v spoločenstve. Nedostali sme dary, aby sme sa nimi chválil, ale aby sme nimi slúžili pre svoje konkrétne spoločenstvo, do ktorého patríme. Ďakujeme za tých, ktorí slúžia v cirkevnom zbore – na rôzny spôsob. Aj dnes, pri čítaní pašií, pri roznášaní veľkonočnej pošty, pri vedení účtovníctva, pri otváraní kostolov, pri ich oprave a rekonštrukcii. Ďakujeme za službu dávania a podpory cirkevného zboru – od ostatného konventu sa počet pravidelných prispievateľov rozšíril. Ďakujeme za tých, ktorí iným venujú úsmev, veď ten vôbec nestojí nič, je úplne zadarmo. Ďakujeme sa službu „rozdávania sa“, ako mi to včera napísala jedna pani učiteľka, už dôchodkyňa, sestra Štefánia tými slovami: „To boli moje najkrajšie roky môjho života. Neviem, koľko z toho, čo som ponúkla, bolo prijaté, ale mne to robilo veľkú radosť.. Radosť rozdávať..“ Naša služba je službou radostného rozdávania sa – pre naše okolie. Inšpiráciou je služba nášho Pána, ktorý „nezhrdzavel“, ale sa rozdal a úplne sa v službe zodral. Zodral až do smrti na kríži. A stále platí to, čo sme aj dnes spievali v pašiach: „Najkrajšia je služba Pána, najsladšie slovo Jeho, verný ako včielka zbiera občerstvenia med z neho, pohľad k Bohu upretý, posilní a posvätí.“ (ES 207,5) Ježiš je dokonalý minister služby pre celý svet – prišiel, aby slúžil.
Dnes máme teda Kvetnú nedeľu. Pred rokom (trochu neskôr – 13.04.2025) sme ju prežívali v Tesalonikách, keď sme sa tam zúčastnili zájazdu: „Po stopách ap. Pavla“ v Grécku. Máme mnohé a vďačné spomienky s manželkou. Vtedy sa tak prudko tam oteplilo, ako sa nám u nás, po prudkom teplom predjarí – prudko teraz ochladilo. Niekde, myslím na Orave dokonca napadlo až do 40 cm snehu. Spomienky zostávajú, ďakujeme za našu spoločnú Kvetnú nedeľu na konci marca. Dnes je posledná marcová nedeľa a zároveň aj posledná pôstna nedeľa. Viete, kto vtedy veľmi účinne poslúžil Pánovi Ježišovi pri vjazde do Jeruzalema – bol obyčajný osol a osliatko. Dnes sme v pašiách počuli: „..a ak by vám niekto niečo hovoril, tak povedzte, že Pán ich potrebuje a hneď ich pošle späť.“ Stalo sa to na tú prvú Kvetnú nedeľu, aby sa naplnilo slovo z proroka Zachariáša: „Povedzte dcére Sionskej: Ajhľa, tvoj kráľ k tebe prichádza krotký, sediac na oslovi – a to na osliatku ťažnej oslice.“ (Zach 9,9) Aj v Grécku, ale aj v Turecku sme to často zažili – tieto zvieratká boli na mnohých miestach priviazané. Počuli sme aj zvuky týchto zviera, ktoré nemusím asi ani citovať. Nebola vtedy o ne núdza – odviazať ich a priviesť k Ježišovi. Ani vtedy, ani dnes.. Oslica s osliatkom Ježiša niesli do svätého mesta. Pán potrebuje teda nás dnes, potrebuje našu obetavú službu tým darom, ktorý sme od Neho z Jeho milosti a lásky prijali – na všeobecný úžitok. Nielen pre seba samého, ale na všeobecný úžitok – pre spoločenstvo. Ak teda Pán potreboval osliatko – o to viac potrebuje mňa, moje ruky, moje nohy – k obetavej službe. A to je téma tohto roku „slúžiacej cirkvi“. Môžeme to tak vysloviť – aj úsmevne – dnes, v spoločenstve zboru a cirkvi. Veď keď kedysi potreboval „somára“, o to viac potrebuje dnes mňa – moje ruky a moje nohy. A Nich Vujicic (z minulej nedele) nemá ani ruky ani nohy, ale všade hovorí a opakuje, aký dobrý je Boh!
Záverom výstižný príklad. V jednom cirkevnom zbore si postavili kostol a do neho si objednali u známeho sochára sochu Krista. Bol to známy umelec vo svojom okolí – on prijal ich zadanie. Keď im však samotné dielo odovzdal, neboli s ním vôbec spokojní. Svoje dielo, sochu Krista poňal tak umelecky – bez rúk a nôh. A oni to vôbec nepochopili. A on im to vysvetlil a povedal: „Socha Krista je urobená tak zámerne, pretože vy – členovia cirkvi ste Jeho údami, Jeho rukami a Jeho nohami.“ A oni len s hanbou mohli povedať a vyloviť: „Ahaa“.. Nech nás Duch Svätý k takejto obetavej službe zmocní.