Klince, ktoré zmenili svet I

      V máji 2017, teda už pomerne dávno, sa konala konferencia Evanjelizačného strediska pre masmédia pod názvom: „Klince, ktoré zmenili svet.“ Je to už takmer 10 rokov, ale tento názov konferencie ma vtedy veľmi zaujal.. Viem, ako ma to vtedy, pred časom, veľmi zasiahlo a oslovilo.. Táto konferencia vtedy všetkým účastníkom priniesla nesporne množstvo duchovnej inšpirácie, povzbudenia a aj posilnenia. Vo mne ten názov rezonuje dodnes.  Je veľmi oslovujúci, k mnohému ma inšpiroval. A znovu sa k nemu vraciam v tomto pôstnom čase. A aj k napísaniu tejto reflexie na základe našich piatich tatranských pôstnych zamyslení na večierňach, ktoré sa konali pred časom.  Téma tohto článku môže priniesť aj vám, čitateľom mnoho povzbudzujúcich myšlienok.  Tak vám ich ponúkam v tejto chvíli, keď sme predvčerom, v 5. pôstnu nedeľu. nedeľu Smrtnú čítali 1. časť pašií.  O klincoch budeme počuť najmä v 3. časti pašií  –  na Veľký piatok.  Zvesť o nich  je veľmi oslovujúca. Práve tak, ako sa to stalo pri mne – v spojitosti práve s  klincami. A ako k ním  Pán Ježiš dospel? Aká trasa ho k ním priviedla? James Hansen vo svojej knihe Prvý muž popisuje Armstrongov let na Mesiac. Ako každý kozmonaut po návrate na Zem, aj on musel podať správu. Jej obsahom bolo to, akú trasu prekonali: z Texasu na Mys Canaveral na Floride, let na Mesiac, pristátie v Tichom oceáne, cesta na Havajské ostrovy a potom odtiaľ späť do Houstonu v Texase. To bola teda trasa. Avšak je jedna trasa, ktorá prekonáva každú trasu. Je to cesta  a trasa nášho Spasiteľa Ježiša Krista. Východiskový bod trasy, jej začiatok: Betlehem. Spôsob dopravy: narodenie z panny. Dôvod cesty: vykúpenie hriešnikov. Konečná stanica: miesto po pravici Otca. Text v liste Filipským 2,5-11 popisuje presne túto trasu (ten sme mali nedávno počas našej série pri výklade listu Filipským). Jeden biblický komentár popisuje tento text ako oslavnú hymnu trpiaceho Božieho služobníka Ježiša Krista, ktorého Boh povýšil pre Jeho poslušnosť. Výnimočná trasa nášho Pána Ježiša by mala neustále napĺňať naše srdcia vďačnosťou a chválou. Boh vstúpil do dejín, aby nám ponúkol dar večného života.

      Emil Mettler, vlastník reštaurácie v Londýne, bol veľmi známy svojou štedrosťou. Často pohostil ľudí zadarmo. Ak za ním prišiel nejaký reprezentant kresťanskej organizácie  a povedal mu o nejakej konkrétnej potrebe, otvoril pokladnicu a dal značnú hotovosť. Jedného dňa otvoril pokladnicu v prítomnosti predstaveného istej kresťanskej misie, ktorý si medzi bankovkami všimol 15 cm klinec. Prekvapený sa spýtal: „Čo tam hľadá ten klinec?“ Emil vybral 15 cm klinec a odpovedal: „Mám ho medzi peniazmi preto, aby mi vždy pripomínal cenu, ktorú Kristus  zaplatil za moje spasenie a čo všetko Mu dlhujem.“ Tento „jednoduchý“ predmet mu pripomínal, aby nezabúdal na štedrosť. Pripomínal si tak aj obeť Pána Ježiša Krista. Ako si to pripomíname? No veď predsa v pôste! Ten sa už ešte neskončil.  Práve sa blížime k jeho vrcholu. Ako často myslíme na obeť na Golgote, kde Ježiš platil pokutu za naše hriechy?! Emilov príklad nás môže inšpirovať k tomu, aby sme si pripomínali nielen tŕňovú korunu, klince, prebodnutý bok, ale najmä milujúce srdce Toho, ktorý svoj život dal za nás. Téma konferencie je v tomto smere veľmi dobrým počinom.

     V knihe proroka Izaiáša 53. kapitole čítame, že: „On bol prebodnutý pre naše priestupky, zmučený pre naše neprávosti.“ Náš hriech bol tak ostrý, ako ostne na tŕňovej korune, ako hroty mnohých  klincov.  Pán Boh hriech náš nebral na ľahkú váhu. Nepovedal: „Milujem ťa, odpustím ti, hriech tvoj už nebudem viac spomínať a zabudnem na neho.“ Áno, to sa stalo. Ale za akú cenu? Jeho Syna to stálo život!  Na kríži sa stretli Božia spravodlivosť a Božia milosť. Prienik týchto dovtedy dvoch nesúrodých „množín“ nám priniesol záchranu a večné spasenie.   Golgota nebola ani náhoda, ani nehoda. Bola to nevyhnutnosť! Bol to plán, ako spasiť a zachrániť svet. Pán Boh prehlásil, že odplatou za hriech je smrť (1 M 2,17) a počnúc Adamom a Evou každý je hriešny (R 3,23). Jeho láska však je vynaliezavá. Láska je tvorivá. Vynašla spôsob, ako nás zachrániť. Ako zachrániť našu dušu. Moju, aj Tvoju! To Božia láska poslala Syna na kríž! Jeho vzkriesenie bolo dôkazom, že Boh prijal Jeho obeť. Zaujímavý skutočný príbeh rozpráva o jednej žene v africkom kmeni, ktorá bola svoju manželovi neverná. Podľa miestnych zvyklostí  mala byť zhodená z vysokej skaly. Vykonanie rozsudku sa malo uskutočniť na druhý deň ráno. Tak sa aj stalo. Ženu vyviedli na vysokú skalu a zhodili. Tá sa veľkou rýchlosťou rútila na dno priepasti. V tej chvíli sa premietol celý jej život. Ale neskončila na dne priepasti! Skončila v sieti lásky, ktorú pre ňu s láskou pripravil oklamaný a podvedený manžel. Skoro ráno stihol zostúpiť na dno priepasti, z lián urobil sieť, ktorú vystlal machom. Neverná manželka skončila v sieti lásky svojho manžela. V sieti lásky skrze kríž a klince sme my, v mnohom neverní, boli zachránení pred večným zahynutím.

      Kríž veľmi zmenil dovtedajší svet. Klince zmenili  celý svet. Klince zmenili úplne všetko!  Všetko je už iné – obete nemusia byť. Obete prestali, čítame v liste Židom 10 kap… Už nie sú viac potrebné. Je tu Golgota. Raz a navždy pred Bohom platí obeť prinesená na nej Božím Synom Pánom Ježišom Kristom. Max Lucado, môj obľúbený autor píše v záhlaví svojej knihy: „Čo spravil Boh, aby získal Tvoje srdce? Zvolil si klince.“ Dostane nás to? Osloví nás to v tomto pôste, alebo aj po Veľkej noci? Položí nás to duchovne na lopatky v tom najlepšom slova zmysle? Budeme kapitulovať? Vyznávajúc spolu s prorokom Jeremiášom: „Zvábil si ma Hospodine a ja som sa dal zvábiť, uchopil si ma a premohol.“ (20,7). Boh si v Kristu zvolil klince, aby nám vydobyl večnosť!  Dal nám svojho Syna bez hriechu, aby sa stal hriechom za nás (2 K 5,21).  Nespáchal násilie a nebolo lsti v jeho ústach a predsa skončil ako najväčší hriešnik.  Nepáchal žiaden  hriech! Ani ten najmenší. Takého ani niet. Hriech je totiž iba jeden!  Apoštol Peter  sa zameral práve na to, čo Kristu nikdy nerobil a ani neurobil. Porovnajme to aj s inými textami: napr. nepresadzoval nikdy svoju vôľu (Mt 26,39), nezavolal na pomoc anjelov, aby ho zachránili (Mt 26,53), nebránil sa  a neútočil na svojich žalobcov (Mt 27,12-14), nezachránil samého seba (Mk 15,31), nezostúpil z kríža (Mk 15,32), neprestal milovať a zachraňovať hriešnikov (Lk 23,43). Prežíval pokušenia práve tak, ako my, ale nezhrešil. Preto môže cítiť s našimi slabosťami Žid 4,15). V tom známom texte apoštol Peter, v jeho l. liste (2,22-25) píše: „Keď mu zlorečili, nezlorečil, keď trpel, nehrozil, ale porúčal Tomu, ktorý spravodlivo súdi“. To nerobil. Robil veci úplne inak!  Robil veci po novom: už nie oko, za oko a zub za zub. O tom niečo vie aj bývalý arcibiskup Róbert Bezák, ktorý povedal: „Svätí sú ľudia, ktorí narúšajú zabehnutú logiku sveta láskou.“ Láskou potrebujeme vyrušiť tento svet. Aká úžasná myšlienka.  No nie vždy je to jednoduché.  Vyjsť zo „zaužívaného“ stereotypu tej dobre známej odplaty  –  oko za oko.. .   Kresťania, čo poviete.. Nemáme na to? Nebudeme robiť veci už inak? Po kresťansky.  Nedozrel pre to ešte čas? Pomsty na rôzny spôsob už bolo veru medzi nami naozaj neúrekom. A aj dosť. A čo tak nastaviť aj to druhé líce? (Mt 5,39). Pašijný príbeh nášho Pána a Jeho klince to len a len potvrdzujú. (pokračovanie o týždeň)