Pozvanie k radosti IV

List Filipským, list radosti

     Naše úvahy nad listom Filipským pokračujú  ďalej.. A táto úvaha je v poradí už 600 plus 1.  Sme opäť a nanovo pozývaní k radosti. Aj dnes sme si v Tesnej bráne čítali: „Raduj sa pred Hospodinom, svojím Bohom, ty i tvoj syn, i tvoja dcéra i tvoj služobník i tvoja slúžka  i levíta, ktorý je v tvojich bránach, i cudzinec, i sirota i vdova..“ (1 M 16,11) A vždy je tam dodatok: „Pamätaj, že si bol otrokom v Egypte..“   Po takom slove sa človek hneď môže ozaj a skutočne radovať, pretože už nie je otrokom, je slobodným – a túto slobodu si môže naplno užívať.“  Dnes ráno nám to veľmi dobre padlo. A vždy nám to veľmi dobre padne, keď sme k tejto radosti pozvaní. Hneď krátko po prebudení..  Máme radosť z našej cesty, ktorá je pred nami  –  „Po stopách ap. Pavla v Malej Ázii“ , v dnešnom Turecku.   (Aj z tohto dôvodu sa na týždeň odmlčím). Pozýva nás k tomu aj  náš list Filipským, do ktorého Pavel zakomponoval onen kresťanský hymnus, nad ktorým sme uvažovali už pred týždňom. Rozmýšľam, prečo práve im. Prečo nie je v inom liste, ale práve v tomto. Moje úvahy idú teda ďalej týmto smerom. A uvažujme ďalej aj spoločne.  Myslím, že to mohlo byť aj preto, že práve tí filipskí boli tak jeho srdcu veľmi blízki.  A preto dovoľte ešte aj dnes uvažovať nad touto  starodávnou  kresťanskou piesňou a ódou na chválu a oslavu Krista.   Mohli by sme uvažovať aj nad slovom „zápočet“.. To by mohli byť dnes východzím slovom. Na vysokej škole sme mali zápočet  –  za počet. Isté skúšky neboli klasifikované, dostali sme zápočet – za počet. Bola  k tomu potrebná iste pravidelná dochádzka.  A toto slovo môžeme dobre a  vhodne použiť aj v duchovnej oblasti. Pán Boh tiež  niečo „započítava“   – teda iným slovom – pripisuje na náš účet. Pripisujú sa úroky, pripisuje aj niečo duchovné, nielen materiálne. A pripisuje sa aj v tej duchovnej oblasti života našej viery, lásky a nádeje.  Čo to môže byť? Čo to je?  A Abrahámovi čítame, že uveril a Hospodinu a On mu to počítal za spravodlivosť.  (1M 15,6) To je veľmi dôležitý a kľúčový verš. Boh mu to „pripočítal“ a pripísal na jeho duchovné konto.  A to isté sa deje aj pri nás, keď uveríme celým srdcom v Pána Ježiša Krista. Boh nám pripočítava Kristovu spravodlivosť. Boh na nás nepozerá ako na hriešnikov, ako na ospravedlnených. Kľúčovým veršom v tomto je citát z Pavlovho listu: „Ospravedlnení tedy z viery máme pokoj s Bohom skrze svojho Pána Ježiša Krista. Skrze Neho sa nám dostalo vierou aj prístupu k milosti, v ktorej stojíme. A chválime sa nádejou slávy Božej.“  (Rim 5,1-2) Boh nám dal zápočet  –  Boh nám to pripočítal  –  pre Kristove zásluhy, rozhodne nie pre naše.  A v našom odseku, ktorému sa ešte aj dnes chceme venovať  –  môžeme skonštatovať, že Ježiš dostal „zápočet“ z poníženia, preto Ho Boh aj nadmieru povýšil a dal Mu meno nad každé meno.  Ak sa nebojíš  poníženia, tak choď do toho  –  príde čas, že Boh Ťa povýši. Kedy a ako to urobí  –  to už nechaj  NEHO a na JEHO láskavú réžiu. 

     V Biblii, v Novej zmluve  je  pozoruhodný práve tento text, ktorý vyznieva aj adventne, aj pôstne – a to je Filipským 2,5-11. Má široké uplatnenie aj v advente, aj v pôste. Už na budúci týždeň máme začiatok pôstu. To by bol veľmi vhodný hymnus na naše uvažovanie, ako sme verš po verši preberali príbeh Zachea (Lk 19.1-10).  Predpokladá sa, že to nie je Pavlov originálny a pôvodný  text, ale v liste do Filipis použil starokresťanský hymnus, ktorý bol veľmi známy v prvotnej cirkvi.  Prečítajte si ho niekoľkokrát po sebe. Je to hymnus na adresu Pána Ježiša Krista. Na jeho konci počujeme: „.. a každý jazyk  aby  na slávu Boha Otca vyznával, že Ježiš Kristus je Pán.“  To je cieľ .. Ako ho dosiahnuť? Ap. Pavel  dáva odporúčanie: „zmýšľať  medzi sebou tak, ako Ježiš Kristus.“    V našom texte ide o tzv. Kristovej kenóze – Jeho priamo „vyprázdnenie“  (z gréčtiny – ekenosen eauton).  Ide o Jeho umenšenie, alebo zmenšenie, či obmedzenie v tele, do ktorého sa dostal, keď sa stal človekom na prvé Vianoce.   Prvá polovica nášho textu – nám znie veľmi  adventne. Ježiš Kristus  mal podobu Božiu, svoju rovnosť   s Bohom nepokladal za lúpež, vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka (stal sa skutočným ministrom) podobným sa stal ľuďom, keď sa človekom. Stalo sa tak v jasliach v Betleheme.  Ponížil sa – teda zostúpil z nebeskej slávy a bol poslušný až do smrti – a to až do smrti na kríži. V tomto texte to graduje. To už je pôstne posolstvo a zvesť práve do tohto, nami prežívaného  obdobia.  Dnes by sme si chceli všimnúť, ako  sa Kristus veľmi obmedzil. Vedome a cielene, nie náhodou. To bol zámer Jeho cesty smerom nadol. Stal sa človekom, ponížil sa, keď zostúpil z nebeskej slávy.  Stal sa služobníkom, teda ministrom služby. Minister nie je pán, minister je služobník. Ježiša by mohli menovať  za ministra tej najoddanejšej služby Bohu a zároveň služby ľudom.  A preto Ho aj Boh nadmieru povýšil, keď Ho po utrpení a smrti – povýšil – vzkriesil z mŕtvych a posadil si na pravici v nebesiach. A dal Mu meno nad každé meno. To už je posolstvo po obdobia pôstu – keď prišlo vzkriesenie a následne vstúpenie a opätovný návrat do nebeskej vlasti.

   Na pôst  sa neraz pozerá ako na čas, ktorý nás „obmedzuje“.  Aj takýto pohľad existuje na pôst. A kto sa rád dnes obmedzuje? Málokto! V záhrade Eden pokušiteľ Pána Boha práve takto predstavil. Ako Toho, ktorý obmedzuje človeka v mnohých oblastiach.  Urobil to tou známou otázkou: „Či naozaj riekol Boh?“ (1 M 3,1)  Pána Boha v ich očiach predstavil ako Toho, ktorý im to rozhodne nedopraje. Je to taký naozaj „neprajný“ Boh..  Zameral sa – pri kontakte s prvými ľuďmi – len na to malé obmedzenie, to 0,00001 promile percenta. V tom je jeho úlisnosť.  Boh dal prvým ľuďom  k dispozícii v raji úplne všetko.  „Len ten strom poznania dobra a zla“ bol mementom a výzvou.. A na to sa práve pokušiteľ zameral, ako ich Boh v raji oklieštil od mnohých právomoci – a pôžitkov..

    Pán Ježiš Kristus sa vedome oklieštil.   Vedome si to veľmi sťažil, keď sa stal človekom. Žiť v takom obmedzení asi nebolo ani ľahké, ani príjemné. Ale stálo to za to!  Mať predtým úžasné možnosti a potom – dostať sa do „klietky obmedzenia“, vlastne do väzenia v tele.   Všetko to dal z lásky k nám všetkým. Bez toho to nešlo. Láska je motiváciou toho všetkého. Len  takí ľudia,  ktorí sa vedome zapreli a vedome si sťažili pozíciu – priniesli niečo pre spoločnosť a v širšom meradle aj pre celý svet.  A aj ho veľmi výrazne posunuli dopredu.  Na iných, ktorí urobili pravý opak,  sa už dávno zabudlo. Je prirodzené si to iste v živote zľahčiť, má to svoju logiku. Nikto nám to „sťaženie nepredpisuje“.  Ale nemusíme sa brániť ani istému obmedzeniu  v živote.  Mnohí tak urobili a preto aj ľudstvo priviedli k pokroku a inovácii. Príkladom toho všetkého sú pre mňa vždy nanovo naši tatranskí  Szontaghovci – starší aj mladší.  Mnohému ma za tie roky naučili.   Títo dvaja si to mohli ozaj v živote zľahčiť, ale oni urobili celkom pravý opak. A preto neupadli v Tatrách do zabudnutia. Ich životný príbeh je v mnohom oslovujúci a inšpirujúci a v mnohom motivujúci. Je to legitímne, opakujem –  a nikto proti tomu nič nemá – si veci v živote zľahčiť. Z minulosti vieme, že vznikali jednoduché nástroje na uľahčenie práce  –  napr. taká páka. Je dobré a neraz aj veľmi potrebné si prácu uľahčiť. Je dobré však neraz ísť aj tou ťažšou cestou, pretože to je práve tá úzka cesta, ktorá vedie do večnosti. Do zahynutia vedie široká cesta a široká brána. (Mt 7,13.14) Pán Ježiš vedel, do čoho ide, vedel, čo je pred Ním, nevyhol sa bolesti, nevyhol sa utrpeniu. Na Kvetnú nedeľu do Jeruzalema vstúpil, toto mesto neobišiel zďaleka. Aj to sa mohlo stať. Ale nestalo sa tak. Naše spasenie sa zrodilo vo veľkej bolesti nášho Vykupiteľa. Vieme, že veľké veci a veľké víťazstvá sa nerodia ľahko. Naše spasenie je ako veľmi vzácna perla.  Viete, ako vzniká. Pripomeňme si to. Z veľkej bolesti a utrpenia. Do perlorodky, do mušle vnikne zrnko piesku, perla sa začne brániť bolesti a utrpeniu a začne vylučovať perleť. Obaľuje sa a vniká perla. Tá je krásna za cenu veľkej bolesti. Naše spasenie, je ako perla. Čítame slovo ap. Pavla: „Veľmi draho ste boli kúpení.“ (1 K 6,20)

     Nám nikto pôst neprikazuje, ale cirkev ho vrele odporúča. Pán Ježiš sa dobrovoľne stal človekom. Obmedzil sa – vedome a z vlastného rozhodnutia..  On sám nám pripomína: „Nie to, čo vchádza, poškvrňuje človeka, ale to, čo vychádza z jeho vnútra.“  (Mt 15,11) To sú tie známe slová. Zriekol sa seba samého, svojej podstaty, svojej rovnosti s Bohom a ponížil sa – až do smrti na kríži.   O učeníkoch Pána Ježiša  je napísané, že „zanechali siete“ a šli za Ním (Mt 4,20-22).  Na ceste nasledovania sa zriekli aj vlastného povolania a išli za Ježišom.  Prácu zanechať nemusíme – to je zdroj našej obživy a živobytia. Toho sa nemusíme zrieknuť. Čoho teda? Ak? Ak nás Pán k tomu privedie mocou Ducha Svätého  – On sám nám to zjaví – čoho..  A tu mi to pripomína a napomína ma  –  zanechať tie  sociálne siete, kde je  toľko poloprávd, hejtov,  nenávisti a  vyhrážok. To sme sa kde teda dostali v našej kresťanskej spoločnosti? Už dávno sme dokázali, že to tak nie je – aj na sociálnych sieťach. Za pokus to stojí  –  v tomto čase – predovšetkým z vlastného rozhodnutia – aspoň to skúsiť v niečom sa obmedziť. Či  sme toho vôbec schopní?