Radosť z písania  II

alebo tri biblické triády

     Sme spoločne už pri reflexii číslo 600. Dovoľte si zaspomínať na článok s číslom 500, ktorý bol publikovaný 3. júna 2025 – pod názvom: „Čas a láska – radosť z písania.“ Teraz voľne pokračujem, keďže máme menšie jubileum – od júna 2025 pribudlo ďalších 100 článkov. Je to radosť z písania, radosť z  duchovnej tvorby.  Je  to už celkom zaujímavé číslo – 600.. A to musíme nejako aj osláviť. Tak ako inak, než len písaním!  Je to takmer 9 mesiacov,  za ten čas sa formuje jeden ľudský život v prenatálnej forme.   K intenzívnejšiemu písaniu ma prividela korona, ktorej prvý prípad bol na Slovensku zaznamenaný 6. marca 2020. Takže čoskoro sa blíži ďalšie výročie. Založili sme náš web, kde pravidelne prinášam postrehy, reflexie, zamyslenia na témy, ktorými žijeme  –  tak v spoločnosti, ako aj v cirkevnom roku.  Ak to spriemerujem, tak za šesť  rokov som napísal 600 úvah  –  približne za rok sto..   Nemôžem  sa vyhnúť ani celkom aktuálnym témam, aj keď o niektorých sa píše veľmi ťažko. Tak, či onak   –  mám radosť  z písania.  Opakujem myšlienku, že je to moja pravidelná terapia, teda spôsob, ako zvládať aj náročné situácie v službe, v spoločnosti, v rodine  –  celkovo. To všetko, čo prináša život. Niekedy sa dá toho napísať viac, inokedy menej, tak ako inšpirácia prichádza. A niekedy aj chýba. Ale tá najmocnejšia je vždy z Božieho slova –  z Knihy kníh – z Biblie.  Slovo má svoju výpovednú hodnotu a moc. Sú to predovšetkým biblické témy, ktoré sú nosné v mojom prípade.  Mať radosť z Božieho slova je niečo prirodzené a kresťanské. Mať radosť celkovo je –  životným štýlom kresťana, Božieho dieťaťa. Tu myslím na slovo ap. Pavla: „Stále sa radujte, neprestajne sa modlite, za všetko ďakujte, lebo to je vôľa Božia pri vás v Kristu Ježiši. “ (1 Tes 5,16-18) Táto prvá biblická triáda   je mi veľmi  blízka  –  radosť, modlitba a vďačnosť.  Tu sa nemyslí na radosť, ktorá je povinná a vynútená, ale ktorá je prirodzená – taká, ktorá vyviera z istoty spasenia a večného života. Radosť, ktorá nie je závislá na vonkajších okolnostiach. Radosť, ktorá je v srdci, aj keď nám nie je do smiechu. Radosť, ako trvalé ukotvenie v Bohu. Radosť, ktorú nie vždy vieme tlmočiť a odovzdať svetu tak, aby aj na iných tá radosť, ako  iskra v oku a najmä v srdci preskočila.  Radosť môže byť v dobrom slova zmysle nákazlivá. Radosť, ktorú môžeme svetu ponúknuť. Radosť, ktorej je málo na našich tvárach, v našich  srdciach. Pri pohľade na účastníkov našich služieb Božích je tej radosti tiež veľmi málo, ako šafranu. V kostole sme vážni, niekedy až veľmi. Ja sa na tých ľudí pozerám  – vy ich nevidíte  –  ja ich mám nedeľu, čo nedeľu vždy  pred sebou. A niekedy je to ťažké, vidieť niekedy až takmer zamračených ľudí. Strhané tváre – a pritom sme kresťania, ktorí majú aj naviac!  Rozhodne!  Potrebujeme jej viac v cirkvi, medzi nami, na našich bohoslužbách, na našich tvárach. Aspoň jeden úsmev počas hodiny trvania služieb Božích.  V nedávnej vianočnej piesni sme mohli spievať: „Srdečne sa radujme, Ježiš sa narodil, úprimne Mu ďakujme, že nás vyslobodil z vín aj večnej smrti, života máme v ňom dar,  vyjasníme svoju tvár, nikto nech nesmúti.“ (ES 58,2) Všetky vianočné piesne, ale aj tie veľkonočné a mnohé ďalšie sú plné radosti, nadšenia. Tá radosť pri ich spievaní smie vždy a nanovo do náš vstúpiť a priamo nás zaplaviť. To je tá ušľachtilá a tak potrebná „potopa“ radosti z toho všetkého, z čoho sme  sa dostali, z  –  večného väzenia (ES 36,5).  A čoho všetkého sa nám z Božej milosti dostalo (1 K 2.12).

    Stále myslím na túto radosť, ktorá sa prejavuje aj v písaní textov, zamyslení a úvah.  Radosť zo skladania slov, ktoré dávajú zmysel  –  jedno slovo k tomu druhému  –  a zrazu to všetko má zmysel a niekoho to veľmi poteší, inšpiruje a možno aj od niečo oslobodí.   Radosť, ktorá sa nedá zatajiť v živote, ako napr. keď sa vám chce kýchnuť.   Radosť, ktorá je hodnotovým ukotvením v živom Bohu. To všetko začalo  písaním do Evanjelického posla. Náš slovenský dramatik Ján Solovič ma v tomto vždy veľmi podporoval  – takým klasickým slovom: „Píšte brat farár!“   Nebohá sestra  Anna Wielandová z Popradu (od jej odchodu do večnosti vo veku 95 rokov v tomto mesiaci uplynie už rok) ma vždy v tom podporovala tými istými slovami a už dávno dala: „Mohli by ste vydať aj knihu!“  Nikdy som na to neašpiroval a  nemal ani ambíciu.  Nemal som ani také sebavedomie  –  a  ani možnosti. Počas korony ponuka prišla z Tranoscia  –  uverejniť nanovo v knihe už publikované články v našich novinách. A vznikla z toho kniha: „Pozdvihujem oči k vrchom“  v roku 2022. Veľmi rýchlo sa rozpredala.  Ponuky opäť prichádzajú  –  ak dá Pán, bude aj pokračovanie.  Radosť z písania stále pretrváva,  nie z potrebného naplnenia nejakého limitu, počtu a potrebného objemu. Radosť z písania, ako taká. Úprimná a spontánna.

       O radosti v Biblii je toho mnoho napísaného. Na biblických hodinách preberáme list Filipským, ktorý je listom radosti. To mi tiež veľmi veľa dáva. Apoštol Pavel nemal veľa dôvodov k radosti vo všetkom tom, čo prežíval. Z väzenia napísal štyri listy – list Filipkým, Kolosenským, Efezským a Filemonovi. Odkiaľ čerpal túto vnútornú radosť, keď vonkajšie okolnosti k tomu rozhodne neprispievali?  Pán blízko –  to bol  dôvod k jeho radosti (F 4,4).  To je dôvod aj pre nás! Keď sme v apríli 2025 navštívili v Aténach slávny Areopág, kde ap. Pavel vyslovil pamätnú kázeň, ktorú nedokončil, bol to pre mňa veľmi silný  duchovný moment. A to, čo povedal v tej kázni: „Boh nie je predsa ďaleko od nikoho z nás, lebo Ním žijeme, hýbeme sa a trváme.“    (Sk 17,27-28) Opäť ďalšia biblická triáda, druhá v našom článku –  Ním žijeme, hýbeme sa a trváme.    Mne a nám, spolu s manželkou to veľmi pomáha. Ďakujeme za tú možnosť. Je to pre nás mocná milosť od Pána.

    Takmer pred rokom sme navštívili Filipis, spoznali sme aj ostrov  Patmos v septembri 2024, v marci 2009 som bol v Izraeli. Aj to prispieva k celkovej radosti z písania, z poznania daného prostredia a reálií. Tentoraz s manželkou v sobotu 14. februára cestujeme do Turecka, do bývalej Malej Ázie, kde pôjdeme po stopách ap. Pavla – teda v dnešnom Turecku. Navštívime jeho rodné mesto Tarzus navštívme aj Efez, kde  pôsobil na svojej tretej misijnej ceste. A mám už teraz radosť v srdci, ako po návrate, ak Pán dá, budem vám môcť tlmočiť nové poznatky, skúsenosti, zážitky z tejto cesty.  Iste, potrebujeme to aj vidieť, zažiť – aj keď je to už dvetisíc rokov. Už to nemá  tú biblickú patinu, ale predsa!  Byť na tých miestach..  Zažič to jedineční prostredie, zažiť a priamo na „tvári miesta“ precítiť   tú radosť.

    Radosť z písania  –  to je to, čo ma napĺňa v každom novom dni môjho  života. Radosť z písania zažíval aj ap. Pavel keď písal listy zborom, aj jednotlivcom.. Prežíval toho mnoho so svojimi čitateľmi. Tých vo Filipis mal v srdci všetkých (F 1,7). Povzbudzoval ich, potešoval, karhal, ale aj napomínal. Mal radosť z písania pastorálnych listov svojim spolupracovníkom – Timoteovi a Títovi, kde im dával cenné radosť  do ich duchovného života a nasledovania Pána.  Radosť z písania  –  je niečo veľmi obohacujúce  – a poznajú to tí, ktorí kladú svoje myšlienky na papier a odievajú ich do ušľachtilých slov.  Písanie nemôže byť ozaj zaťažujúce a unavujúce. Tak to prežívam aj s  apoštolom aj ja, keď píšem tieto úvahy.

   Biblii je veľmi blízka radosť z nájdenia. V evanjeliu podľa  Lukáša v 15. kapitole   sú tri podobenstvá o radosti z nájdenia. Už som ich spomínal aj v spojitosti so Zacheom.  Aj to je radosť  – z nájdenia   stratenej ovečky,  strateného groša   strateného  syna.  Zacheus prežíval ohromnú radosť, keď do jeho domu zavítal sám Kristus. On sa mu sám ponúkol.   Našiel ho. Dal sa Mu nájsť.  Smieme prežívať radosť , že my sme tí, ktorí boli Bohom nájdení. Radosť – aj  z nájdenia nášho osobného.  Bibli je blízka aj adosť z nasledovania  –  tu myslím na eunucha, správcu kráľovnej kandáky (Sk 8,26-39). Po krste správca pokladu  kráčal veľmi rozradostený svojou cestou. Radosť z nasledovania  –  nášho Pána je súčasťou aj nášho života.   Radostne nasledoval Pána aj on, keď našiel pravý poklad pre svoj život. On nás pozýva:  „Poďte ku my všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení..“  (Mt 11,28-99) A my ho môžeme nasledovať v každom novom dni nášho života.

    A do tretice ponúkam ešte jednu biblickú  triádu: „Teraz však zostáva to troje  –  viera, nájde, láska, ale najväčšia z nich je láska.“   Radosť sa tam priamo nespomína  – ap. Pavel to spomína pri ovocí Ducha: „Ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj…“ (G 5,22)  V našom živote veľa sa toho míňa, roky života nám prudko ubiehajú. Sami to vidíme a vnímate – už je takmer polovica februára a nedávno boli Vianoce. Potrebujeme v tom rýchlom toku času niečo stabilné, nadčasové, o čo sa môžeme zachytiť. A mám radosť a vďačnosť  v srdci, že to je to troje –  no najväčšia z nich je láska.  Máme sa o čo oprieť, o čo zachytiť. Tak  to robia horolezci, ktorí potrebujú vždy tri oporné body v neistom a náročnom horskom teréne.  A ten náš terén pod našim mi tatranskými horami a kopcami  je v mnohom tiež veľmi náročný a neistý..