Iba ornament života?
Tri nedele, ktoré momentálne máme, prežívame a slávime sú – Deviatnik, Po Deviatku, Predpôstna. Môžeme ich nazvať aj akýmsi medziobdobím v rámci cirkevného roka. Spievame predspev: najsvätejší. Vianočné obdobie sa skončilo a posledný záchvev Vianoc boli Hromnice 02.02.2026. A pripravujeme sa postupne na pôstne obdobie v trvaní 40 dní. Tak, ako sme to vyslovili na Nový rok: „..cieľ mám vždy pred očami a bežím za odmenou nebeského povolania Božieho.“ (F 3,14) Náš pohľad je upretý dopredu. Ale ešte nie sme v pôstu, blížime sa k nemu postupne každým dňom. Ešte sú tu fašiangy, karnevaly, postupne doznievajú plesy. Do Veľkej noci nám zostáva už iba osem týždňov. Aj táto nedeľa nás spája s Veľkou nocou – ako pomyselný most. Každá nedeľa nás spája s posolstvom o vzkriesení, pretože práve preto sme začali svätiť nedeľu, že Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych. A po zoslaní Ducha Svätého, ktoré bolo tiež v nedeľu, bola založená kresťanská cirkev v Jeruzaleme. To sú naše dôvody pre nedeľu a jej slávenie. Dnešná nedeľa je s témou – dar Božieho slova. Počujeme podobenstvo o rozsievačovi a 4 -kej pôde, ktoré sme vlastne počuli už v predstihu – minulú nedeľu. Náš Pán tlmočí, že iba jedno jediné semeno sa ujalo do dobrej pôdy, ale práve to prinieslo hojnú úrodu (Lk 8,4-15).
Božie slovo je dar. Nie iba v nedeľu do kostola, ale na každý nový deň nášho života. Pre každú chvíľu, pre každý okamžik nášho života. Telesný pokrm jeme a prijímame trikrát do dňa. Ako často prijímame duchovný pokrm? Je nám všetkým predovšetkým darom. Je to manna, ktorá padá z neba. Nikdy sa nám nepreje, nemôžeme ju zbierať do zásoby, ale tak, ako Izraleci ju zbierali každé ráno, tak aj my. Jednou výnimkou bol piatok, keď si ju mohli nazbierať aj na sobotu. Tak sa nám nikdy nepreje ani chlieb náš každodenný. Pán Ježiš pokušiteľovi na púšti: „Nie samých chlebom bude človek žiť, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích.“ (Mt 4,4) To je zvesť 1. pôstnej nedele o už o dva týždne. Február je ešte venovaný aj tým veselším témam a stránkam nášho života, no každý karneval raz skončí. Pôst je ten, ktorý prináša potrebné zahĺbenie a zvrúcnenie naše viery. A ani ten najbližší, vlastne už za pár dní – nebude samozrejmosťou, ale darom Božej milosti.
Pán Ježiš Kristus na konci svojich rečí povedal podobenstvo o staviteľoch (mt 7,24-27). Jeden staval na skale, ten druhý na piesku. Ten, kto počúva a plní slová Pána, ten stavia na skale. Na to nás upozorňuje aj apoštol Jakub: „Buďme však činiteľmi slova a nielen poslucháčmi, ktorí oklamávajú samých seba. Lebo ak je niekto poslucháčom slova, nie činiteľom, podobá sa mužovi, ktorý si v zrkadle pozerá prirodzený obličaj, videl sa totiž, ale odišiel a ihneď zabudol, aký je. Ale kto sa zahľadel do dokonalého zákona slobody a vytrval nie ako zábudlivý poslucháč, ale ako činiteľ skutku, ten bude blahoslavený vo svojom konaní.“ (Jk 1,23 – 25) Ak sme teda iba poslucháči, tak dokonca oklamávame iba samých seba. To je vážne slovo! To je potom budovanie na piesku. Aj tí, čo budujú na piesku, počúvajú slovom, ale ho neplnia vo svojom živote. Božie slovo nám vždy nastavuje zrkadlo, aby sme sa videli akí sme. A ak máme spätnú väzbu na Božie slovo, ak nie sme len poslucháči, ale aj činitelia – tak môžeme zareagovať tak, ako tá rodina z Gerlachova : „Možno dnes!“ Aj tu by sa to dalo skonštatovať, že tí dotyční neboli iba poslucháči, ale aj činitelia a plnitelia Božieho slova. A to bol vlastne aj ten prvý, ktorý si kázeň Max Lucada vypočul a lístok s nápisom dal do rámu a zavesil na stenu svojho príbytku. Kiež by sme všetci boli takýmito poslucháčmi Božieho slova.
Táto nedeľa nás pozýva nanovo uvažovať, aký máme vzťah k Božiemu slovu. Lebo je nemožné milovať Pána Boha a nemilovať Jeho slovo. To je ako nečítať si zamilované listy od toho, s kým ste si ich vymieňali. Lebo Biblia – to je zamilovaný list nám všetkým od nášho milujúceho Boha. Nedávno mi manželka vravela, že tie naše „staré listy“ ešte z našich študentských čias už vyhodí. Ja som ju ešte uprosil, že ešte: nie.. Je dobre sa k nim vrátiť – je nanajvýš potrebné vrátiť sa k Biblii. K vyznaniu lásky nášho nebeského Otca, ktoré nám venoval a adresoval v Biblii.. My sme sa jej totiž vzdialili, radšej máme bulvárne obrázkové časopisy a noviny. Neobídeme horoskopy, rôzne iné rubriky. Vzdialili sme sa od Božieho slova, preto nás dostávajú často rôzne bludy a konšpiračne náuky, či hoaxy. A čas beží a plynie. Jedna myšlienka, ktorá mi priam nedáva spať je citát: „Kým si pravda obúva topánky, tak klamstvo obletí polovicu sveta.“ A to je naša realita. Takmer každodenná – v tomto svete. Tohto dôvodu Božie slovo nie je ozdoba, ornament života, či nejaká „cifra“ nedeľného dňa – ale to je súčasť nášho života. Tak, ako sa každé ráno pozrieme do zrkadla, tak sa každé ráno pozeráme do Božieho slova.
V rámci rímskokatolíckej cirkvi prebieha tento rok duchovný program: „Rok s Bibliou“. Začali 1. januára 2026 a bude to trvať celý rok. Doteraz som nevynechal ani jeden jediný deň! Čítam si tie nadšené komentáre, ako sú mnohí nadšení z Božieho slova. Ako si napr. nevedia predstaviť začať deň a nevypočuť si tento podcast. A sú veľmi zvedaví na pokračovanie atď atď. Alebo napr.: „To je to, čo sme potrebovali, čo nám tak veľmi chýbalo!“ priam ma dojíma toľké nadšenie z Božieho slova, ktoré mi v našej cirkvi akosi chýba.. Zaspali sme na vavrínoch. Zvlažneli sme láske k Božiemu slovu. Ruku na srdce a úprimné pokánie by bolo na mieste, že je to tak. Mám z toho veľkú radosť v vďačnosť v srdci, že také duchovné prebudenie je v rámci katolíckej cirkvi. Počúvam ho aj ja pravidelne. Má skvelú výpovednú hodnotu. Je to veľmi obohacujúce. Je to iba 30 minút – čo je to oproti 24. hodinám z celého dňa. Ale je hodno pripomenúť, že máme aj my naše evanjelické vysielanie, ktoré má iba 15.minút. Akú dáte pečať ránu, tak taký máte celý deň.
Nechajme teda na seba pôsobiť Božie slovo. Je to pokrm pre večný život. Nezanedbávajme duchovnú výživu, aby sme neboli duchovne podvyživení a potom uverili každému bludu, ktorý k nám priamo príde. V Knihe kníh nachádzame manuál pre život, ako prežiť svoj krátky život. Čomu a komu venovať zvýšenú pozornosť a nad čím sa pousmiať a mávnuť iba rukou. Čítame tam mnohé krásne verše a vyznania rôznych ľudí. Teraz čítame a vykladáme na biblických hodinách na pokračovanie list Filipským. Tak si niečo z neho pripomeňme: „Mne žiť je Kristus – a umrieť zisk.“ Alebo: „Tak zmýšľajte medzi sebou, ako aj Ježiš Kristus..“ Alebo to slovo v úvode: „Cieľ mám pred očami a bežím za odmenou nebeského povolania Božieho..“ Alebo: „Naša otčina je v nebesiach, odtiaľ očakávame nášho Spasiteľa, Pána Ježiša Krista.“
Keď počúvame Božie slovo a neplníme ho, tak budujeme iba na piesku. A príde príval, búrka – diagnóza, smrť blízkeho človeka, tak sa naozaj „zosypeme“, akoby sme neboli ani veriaci. Dom na piesku sa zosype. Mnohí sa už zosypali a zrútili. Ak budujeme iba na piesku, tak sa ľahko zosypeme! Ak buduješ na piesku, tvoj dom sa rýchlo zosype. Iste, aj my plačeme a rmútime sa, ale nie tak, ako ľudia vo svete! Aj my máme nárok na smútok a aj smútime, ale úplne inak, ako tí, ktorí nemajú nádej – a čítame o tom v liste ap. Pavla: „..aby ste sa nermútili ako aj ostatní, ktorí nemajú nádej.“ (1 Tes 4,11) A nášmu životu dáme pevný základ na skale, príde príval, prídu aj ťažké chvíle, ale vytrváme, náš dom zostane stáť pre pevný podklad na skale Božieho slova.
Nedávno ma zaujala takáto informácia, alebo správa, ku ktorej sa opätovne vraciam: „Na vytvorenie ušľachtilého návyku potrebujeme iba jeden mesiac.“ Potrebujeme teda istú pravidelnú disciplínu aj v oblasti duchovného života. Byť na seba veľmi prísni a vydržať. Brat Igor, ktorý bol dnes na službách Božích v Novom Smokovci mi potvrdil, že u neho to trvalo – tri mesiace. Je to určite individuálne – kratšie, či dlhšie. Poďme do toho! Stojí to za to, zvyknúť si na Božie slovo, aby sa stalo „návykovým“ slovom v našom živote. Návykovým – v tom najušľachtilejšom slova zmysle! Sú závislosti ,ktoré ponižujú, sú také, ktoré povznášajú dušu a vnútro človeka. A vtedy sa stane, že slovo Božie bude viac, ako ornamentom života, ozdobou nášho nočného stolíka. Biblia môže ľahko zapadnúť prachom. A tak sa aj často deje! Ornamenty boli odjakživa neodmysliteľnou súčasťou ľudskej kultúry a každodenného života, pričom slúžili na výzdobu, zvýraznenie alebo symbolické vyjadrenie významu priestorov a predmetov. Myslím, že najmä umelecký sloh barok bolo tým známy. Božie slovo je viac, ak ornament a ozdoba. Veď už prorok Izaiáš nám tlmočil posolstvo: „Usychá tráva, vädne kvet, ale slovo nášho Boha zostáva naveky.“ (Iz 40,8) Sme pozvaní k úprimnému vyznaniu slovami žalmu: „Sviecou mojím nohám je Tvoje slovo a svetlom mojím chodníkom.“ (Ž 119,105) Haleluja