Pozvanie k radosti  III

List Filipským, list radosti

    Pokračujeme listom Filipským ďalšou časťou, prvou vo februári. Čas pokročil druhým kalendárnym mesiacom, pokračujeme aj my.. Väčšina súčasných biblistov sa prikláňa k tomu presvedčeniu, že nejde vlastne o jeden list, ale pravdepodobne o tri spojené listy. Aj pre mňa je to celkom nová vec a poznanie.  Jednotlivé časti by sme mohli nazvať: list z väzenia, list so správami a napomenutiami  a nakoniec  ďakovný list za podporu, keďže vo Filipis žili bohatí ľudia a tí apoštola Pavla podporili  –  to nachádzame v poslednej 4. kapitole listu.   Ich zlúčením, teda redakciou mohol vzniknúť spojený list do Filipis. A asi by sme tam tie tri listy ani nenašli, ale biblisti vedia viac.  Prichádzame  teda ku druhej kapitole, ktorá je v mnohom pozoruhodná.  Obsahuje starokresťanský hymnus, ktorý apoštol Pavel vkomponoval do toho listu. Je veľmi známy, aj my sme ho už mnohokrát počuli (odkazy v závere úvahy), dostávame sa k nemu v rámci štúdia toho listu. Prv, než sa k nemu bližšie dostaneme, všimneme si slovo radosť, ktoré sa spomína už aj v 1. kapitole,  v kontexte  –   radosť viery.  Viera je dar a je možné mať z nej úprimnú  radosť a vďačnosť v srdci. Pre samotného apoštola to tak vždy tak nebolo, pretože až keď uveril v Pána, ktorého prenasledoval, túto radosť vo svojom  srdci aj skutočne a bytostne prežíval.  Predtým ho hnala  nenávisť voči kresťanom v každom novom dni.  A bolo  jej mnoho v jeho živote. Sústavná nenávisť a prenasledovanie v každom novom nádychu ku tým, ktorí sa hlásili ku Kristu. Považoval ho za záškodníka židovskej viery. A Damask a jeho obrátenie to všetko úplne a natrvalo zmenilo!  A dalo by sa povedať, že túto tichú radosť  potom mal  ako svoj životný program – nech sa deje, čo sa deje. Radosť v každom novom dni  –  od jeho začiatku, až do konca. A táto radosť sála z toho listu. Dajme ju na seba pôsobiť cez 4. kapitoly toho listu. Nie je tak dlhý, aby nám to čítanie dalo zabrať.  Keď sa apoštol plavil do Ríma, (keďže sa odvolal k cisárovi), tak počas búrky  na mori (Sk 27,13-26)  nepozýval iste k radosti, ale slovami: „Buďte dobrej mysle..“ A potom im to v našom odseku dokonca zopakoval ešte raz, tak, aby to neprepočuli. Tak to urobil, keď písal list do Filipis: „Radujte sa v Pánu vždycky! Opakujem: radujte sa! Vaša dobrotivosť nech je známa všetkým ľuďom:  Pán blízko.“  (4,4-5) A predsa  – akoby tu ešte niečo chýbalo k tej radosti plnej a maximálnej, tak  v tejto 2. kapitole im napísal:  „..naplňte moju radosť …“  Kedy sa tak stane  ? Vtedy, keď budú zmýšľať rovnako, budú mať rovnakú lásku, nič nebudú robiť z hašterivosti, či márnej ctižiadosti. A k tomu aby tak robili, aby jedni  tých druhých za hodnejších považovali než seba  – uvádza jedinečný príklad. A píše im ďalej: „Nehľadajte každý len svoj prospech, ale aj prospech iných..“  Aj vtedy to už bolo v cirkvi, boli ľudia sebastrední, samých seba kládli do stredu, do popredia . Pavel im   tak im dáva vzor   a  príklad samotného Krista.  On je príklad vo všetkom pre náš každodenný praktický život. Tak to podobne urobil aj apoštol Peter vo svojom 1.liste: „.. Kristus trpel za vás, dal vám príklad, aby ste nasledovali jeho šľapaje.“ (1 Pt 2,21) V každej oblasti vyučovania je príklad veľmi dôležitý. V matematike sa učíme a cvičíme na príkladoch. To je kategória v matematike  –  cvičiť sa na príkladoch, to je  kategória nanajvýš aj duchovná. Kristus  nám zanechal príklad. A príklady tiahnu. Poznáte latinské príslovie: „Verba movent, exempla trahnut.“ V preklade  – slová sa hovoria, ale príklady tiahnu. A o to presne ide aj Pavlovi v liste Filipským. 

    A tu začína prvý hymnus, ktorý koloval v prvotnej cirkvi na adresu Ježiša Krista. Je to slávnostná pieseň, ktorú apoštol poznal a vkomponoval do listu. Veľmi sa mu to hodilo  do kontextu listu.  Všetko tomu nasvedčuje, že apoštol nie je autorom textu. Z akého dôvodu ju použi?  Táto pieseň, či hymnus zdôrazňuje, že Kristova obeť bola smrťou za nás všetkých. Tento aspekt Kristovej obete je v piesni jasne zdôraznený.   Jeho vrcholom je, aby každý vyznával na slávu Boha Otca, že Ježiš Kristus je Pán. To je to, čo patrí Kristu  –  On je Pán. Pán Pánov a kráľ kráľov. My ho chválime – prinášame  Mu obete  chvály, také  aké si myslíme, alebo považujeme za správne. Myslíme na to, že naše obete chvály, to jest ovocie našich pier (Žid 13,15) to sú také obete,  ktoré Mu patria a prináležia podľa našich predstáv. To nemôže byť ale podľa našich predstáv –  ale tak, ako mu to vlastne v  skutočnosti patrí  a prináleží –  Ježiš je Pán. To bolo vyznanie prvotnej kresťanskej cirkvi  –  Ježiš je Pán. Vieme, že v minulosti sa Božie meno sa nesmelo nepoužívať ani vyslovovať, ale namiesto toho  –  sa používalo meno Hospodin, alebo Pán. Štyri písmená  –  JHVH (Som, ktorý som) boli nahradené menom Pán.

   V tejto piesni dopodrobna nerozoberá teologické záležitosti Ježišovej osoby. Udáva to heslovite, skratkovite, výstižne, možno tak trochu aj poeticky. Prvá časť obsahuje Kristovo seba-poníženie, druhá časť povýšenie. A presne to korešponduje s tým, čo sám Kristus prízvukoval vo svoje j zvesti. „Kto sa povyšuje, bude ponížený, kto sa ponižuje, bude povýšený.“ (Mt 23,12)  Tak končí aj podobenstvo o farizejovi a publikánovi (Lk 18,9-14). Kristus ponížil  seba samého, z vlastného rozhodnutia, nikto Ho k tomu nenútil. Vedome obmedzil seba samého, podliehal obmedzeniam vlastného tela. On veľký Boh, ktorého nebesá nebies nemôžu obsiahnuť (1 Kr 8,27-28). Až tak sa hlboko ponížil, seba samého vyprázdnil. To slovo môžete poznať z predchádzajúcich výkladov  – pod slovným označením: kenóza.   Bez toho, bez prijatia potupnej smrti by  nebolo možné  naše vykúpenie. Všimnime si to zdôraznenie  –  poslušný až na smrť, a to až na smrť na kríži. To je isté stupňovanie a gradácia. Súčasní bádatelia nie sú zajedno, či chcel Pavel ešte viac zdôrazniť aspekt Ježišovej potupnej smrti, alebo či ide o dodatok neskoršej úpravy a redakcie. Tak, či onak  –  máme to tam.

    Boh svojho Syna až  nadmieru povýšil.  Keby sme ten text čítali v gréčtine, tak by sme tam našli,   že ide o povýšenie nadovšetko  –  nadmieru, alebo ako hovoria Francúzi: „par exellance“. Ide o maximálne možné povýšenie Krista, ktoré mu oprávnene patrí. Také výsostné postavenie priznáva Stará zmluva len Bohu. Boh však takú istú dôstojnosť pripisuje aj svojmu Synovi. Patrí Mu plným právom.  Dáva Mu meno nad každé meno. Pripomínam to, aký verš som dostal pri ordinácii  9.7.1989 v Prešove: „A nieto spasenia v nikom inom, lebo  nebolo dané pre ľudí pod nebom iné,  v ktorom by sme mali dôjsť spasenia.“ (Sk 4,12)   Meno v Starej zmluve nebolo „len“  zhlukom a zoskupením písmen. Bolo to veľmi dôležité slovo, úzko späté so svojím nositeľom.  Vieme, že v Starej zmluve Boh niektorým vyvoleným zmenil meno , tak napr.  Abram dostal nové meno  Abraham, čo znamená: otec množstva, otec mnohých národov (1 M 17,1-5).  A to meno Ježiš je tak vznešené, že pred Ním má pokľaknúť každé koleno. A úplne všetko:  nebo, zem a podsvetie  –  celý kozmos, všetky mocnosti a sily, ktoré v ňom pôsobia. Niektorí bádatelia sa domnievajú, že titulom Pán  (Kyrios) sa dostáva Ježiš do najtesnejšej prítomnosti Boha.  Kedy sa tak stane  –  na konci vekov. Zámerom hymnu je popísať to, čo sa bude diať na konci vekov. To raz bude. To Božie  zasľúbenie platí. Ja často myslím na slová proroka  Izaiáša: „Kiež by si pretrhol nebesá a zostúpil.“ (64,1)  Už  dnes.  Tak mnohí volali pred nami. Tak voláme aj my dnes: „Pane, príď do všetkej tej zloby sveta, to nelásky, do nenávisti. Tvoj príchod by bol už východiskom – zo všetkého toho marazmu a chaosu tohto sveta.“   No až na a konci vekov sa naplno  zjaví Kristova vláda, moc a sila. Všetci sa sklonia a vyznajú, že Ježiš je Pán. Uvidia Ho  všetci, aj Jeho nepriatelia. Aj tí, ktorí sa Mu protivili. Aj tí, ktorí ho prebodli.  To čítame hneď v úvode knihy zjavenia v 1.kapitole:  „Ajhľa, prichádza v oblakoch. Uvidí Ho každé oko, aj tí, čo ho prebodli.“ (Zj 1,7)

     Tento starokresťanský hymnus pohľadu na Krista mi pripomenul jednu mládežnícku pieseň: „Odložil si svoj majestát, človekom sa pre mňa stal, trpels od ľudí, čo stvorením sú Tvojím.. Ty jediný si za mňa život dal, ty si moja sloboda..“ Text tejto piesne  akoby priamo kopíroval náš biblický odsek z listu Filipským. Boh je Ten jediný, ktorý obetoval svojho Syna, ako Abrahám bol pripravený obetovať svojho syna Izáka, na ktorého tak dlho čakal. Chcel tak urobiť v  bezhraničnej láske a odovzdanosti, ktorú mal k Bohu (1 M 22,1-19). Veril, že aj keď Ho obetuje, Boh mu ho vráti tak, že Ho vzkriesi z mŕtvych (Žid 11,17-19).  A v takej nekonečnej láske k nám  Boh dal svojho Syna (J 3,16).

   Je to veľmi poučný text, hodno sa k nemu vracať. Nemuseli by sme sa až tak báť aj poníženia od iných, alebo urobiť tak aj sami, z vlastného rozhodnutia. Tento text nás motivuje, že Boh všetko vidí, Boh o všetkom vie a príde čas, že poníženého povýši a pyšného pokorí.  A ja by som vám ešte záverom chcel ešte tlmočiť posolstvo, že tomuto odseku som sa už nie raz venoval. Mam ho rád, vnútorne k nemu veľmi inklinujem. Na našom webe nájdete minimálne tri úvahy na túto tému. Ak sa o to budete bližšie zaujímať a tento starokresťanský hymnus  aj vás zaujal, ako mňa, tak si môžete na ňom vyhľadať: „Duchovná panoráma“ (25.05.2023), „Kristova kenóza“ (01.06.2021), „Trasa nášho vykúpenia“  (15.04.2020). Prajem lahodné a požehnané návraty  aj pri tomto čítaní.