Próza a poézia nášho života II

    Uvažujeme ďalej v našej téme tou druhou časťou, či druhým dielom..  Dôvodom bol onen poetický januárový večer venovaný spomienke na Milana Rúfusa 22. januára 2026 v našom Zborovom dome v Novom Smokovci. Milým slovom  nám poslúžila Slávka Otčenášová Štrbová.  Veľkého slovenského básnika nám predstavila ako básnika ticha.  Žil veľmi skromne, jednoducho a ticho.  Brat farár  Ján Grešo  ho pochovával  vo Veľkom kostole  v Bratislave 17. januára 2009 a do pohrebnej kázne vkomponoval mnohé z jeho básni. Bolo to veľmi pôsobivé a originálne. Tento jeho príhovor je možné dohľadať na internete. Tá kázeň bola  a zostala v mnohom pamätná. Plná jeho poézie,  krásneho a ušľachtilého slova. Uvažujem ďalej nad tým ešte aj takto:  prečo si časom  próza vyslúžila také pomerne aj  nelichotivé prirovnanie, že sa stala vlastne  metaforou  pre tú drsnejšiu stránku života. Áno, náš život má aj takýto rozmer.  Tak, ako minca má rub a líce, tak aj náš život má rôzne stránky. Má svoje vrcholy, má aj svoje nížiny. Aj plusy a mínusy. A to všetko na nejaký spôsob do seba zapadá, ako ozubené kolieska. Ak by to bola iba samá komforntná zóna, bolo by to síce veľmi jednoduché, ale nerástli by sme  –  ani ľudsky, ani vnútorne, ani duchovne. Páči sa mi tá myšlienka, že v komfortnej zóne sa rozhodne nerastie.  A preto   je tu aj  próza života, do ktorej potrebujeme brilantnú  poéziu. Tá je veľmi ušľachtilá, lahodná a ľúbivá  a veľmi skrášľuje nám náš život. Čo by ste si pomysleli, čo by ste si  aj zároveň povedali, z akého dôvodu je to, že próza je taká všedná, obyčajná a nie celkom vždy obľúbená.  Je próza z tohto dôvodu menej hodnotná?   Určite nie.  Aj ona má svoj význam.  Už skôr som to spomínal. Dve stránky nášho života  –  prozaická a poetická. Pomenujme prózu a poéziu  –  sú to ako dve rodné sestry. Próza a poézia sú skutočne ako dve sestry. Ja by som ich pripodobnil dvom veľmi známym, mne veľmi blízkym  biblickým sestrám –  Márii Marte. Mám ich veľmi rád  –  a veľa som o nich už aj napísal aj na našom webe (Lk 10,38-42). Dve sestry  –  dve cesty  –  jeden cieľ. Veľa sa od nich učíme – od oboch.   Tieto sestry sú si vždy  blízke, každá je ale iná, originálna, sú v mnohom rozdielne, ale potrebujú sa a akoby sa aj dopĺňali. Možno sa aj pohádajú, ako tie v Písme kvôli Ježišovi, no potom sa aj rýchlo udobria.  Akoby sa aj navzájom aj potrebovali.  Tak sa stalo aj pri tých biblických sestrách. Vznikol medzi nimi konflikt, ktorý rozriešil a vyriešil sám Pán Ježiš Kristus, ktorý bol u nich na návšteve. To, čo ma prvé napadá  pri próze a poézii –  to sú tie dve  spomínané sestry z Písma svätého.  Občas medzi nimi vznikne konflikt, občas sa dopĺňajú,  alebo tá jedna dá vyniknúť tej druhej  –  no každopádne jedna nemôže byť bez tej druhej. Tak, ako Mária a Marta. Jedna akčná, druhá kontemplatívna.  Každá nesie v sebe stopy tej druhej. 

   Próza a poézia  sú skutočne vlastne sestry.   Próza potrebuje  vždy viac slov, takže  (prepáčte to vyjadrenie) je „ukecaná“, uhovorená a uvravená  – a teda  vždy potrebuje viac výrazových prostriedkov. Všetko musí vypovedať veľmi obšírne. A na to potrebuje pomerne veľa slov.  Niekedy možno tie opisy už aj dokonca nudia, preto človek siahne radšej po poézii. Aj mne sa to už stalo, že ma to pri čítaní prózy natoľko odradilo, že som tú knihu nedočítal do konca.  Poézia je stručnejšia, výstižnejšia, lahodnejšia a nepotrebuje až toľko slov.  Potrebuje ich málo, ale povie veľmi veľa. Próza niekedy potrebuje veľa slov a povie tak málo. Máte radi krátke a výstižne básne, mám veľmi rád aforizmy, iste – to nie je poézia. Mám rád aforizmy  Tomáša Janovica. Obľubujem aj biblické aforizmy od Pavla Kosorina. Ten v jednej vete dokáže povedať veľmi veľa. Trochu sa pohrá so slovami, čo je mi veľmi blízke a vznikne z toho originálny citát.  Tak napr.: „Boh ti môže dať viac, ako by si čakal, len keby si trochu počkal.“  Alebo: „Boh má na všetko copyright, diabol iba kopirák.“ A do tretice: „Keby Boh opustil tento svet, hneď by nás prešli pochybnosti o Jeho existencii.“    V málo slovách je povedané tak veľa. Tak je to vlastne  aj s básňou. Potrebuje veľmi malý priestor, aby povedala veľmi veľa.  Aj s  ľudským životom je to ako s básňou, nezáleží na dĺžke, ale na kvalite. Tak tomu bolo vlastne aj v živote Pána Ježiša Krista –  žil veľmi krátko, no  za tak krátky čas stihol naplniť svoje životné poslanie. Jeho život bol jednou básňou. Či aj prózou?  Určite sa tam našli aj prozaické chvíle a okamihy. Určite a nepochybne  –  keď  vyrastal, keď chodil  sobotnej školy, keď sa napr.  učil remeslu  u svojho pozemského otca Jozefa.  Tak je tomu aj v našom živote  –  nevyhneme sa próze, ani rutine, ani všednosti. A práve do toho všetkého  –  tak banálneho a bežného   sa nám ponúka poézia, ktorá skrášľuje  a zušľachťuje náš každodenný život. 

    Tak by sme mohli deliť aj ľudí  –  prozaikov a poetikov.  Poznáte ľudí, o ktorých poviete  –  to je poetická duša. Dajú sa veľmi  ľahko , neraz aj pomerne rýchlo a dobre rozlíšiť. Vďaka za jedných, aj druhých – aj za prozaikov aj za poetikov. Vedľa Milana Rúfusa si všimnime   aj Martina Rázusa  –  majú aj rovnaké  a identické iniciály. Sú chvíle, keď máte chuť na čítanie prozaického charakteru. Sú chvíle, keď  siahnete po básni. No a Martin Rázus vedel umne skĺbiť vo svojej tvorbe  sebe tieto dve sestry. V blízkosti mojej rodnej obce Kojatice, v Župčanoch  sa koncom januára konala spomienka na Jonáša Záborského, básnika a prozaika, pri príležitosti jeho 150. výročia úmrtia (23.01.1876).  Aj ten písal básne, aj prózu. Dve sestry, ktoré sú si v mnohom blízke, ale aj veľmi rozdielne. Tak aj P.O.Hviezdoslav, ktorého narodenie si pripomíname práve na Hromnice (02.02.1849 – 08.11.1921), vedel  prepájať jedno, aj druhé.  Ten je pomenovaný ako slovenský žalmista. Apropó  –  Žalmy  – to sú úžasné a duchovne excelentné básne, v ktorých autori vyslovili úplne všetko, čo prežívali vo všednom živote.

     Osobne viac inklinujem k poézii.  Sú mi v mnohom blízke básne. Tie od Rúfusa, Rázusa, ale aj od Miroslava Válka.   Pre vlastné potešenie si občas napíšem niečo pekné. Inšpirujem sa morom. Počas letnej dovolenky  pri Jadrane vie byť pre mňa more ozaj mnohou inšpiráciou. Zrazu to príde, nečakáte to, vytryskne to ako gejzír v Herľanoch (pre úsmev).   A takou motiváciou pre nejakú ľahkú jednoduchú poéziu vie byť pre mňa aj spln. V roku 2026 ich je celkovo 13, dva z nich sa už udiali. To divadlo na nebeskej oblohe ma fascinuje už od  detstva. Rád som sa pozeral na nočnú oblohu, na tie malé svetielka  – teda hviezdy a spln ma vždy očaril. A vtedy sa stáva zo mňa básnik (pre úsmev).  Sú mnohí, ktorí si to ani nevšimnú, povinnosti dňa  –  dajme tomu tá každodenná, neraz aj drsná próza nás tlačí k zemi, že máme ovisnuté plecia a hrbíme sa. Spln a celkovo to, čo sa deje na nebeskej oblohe predovšetkým v noci, keďže je to najviac viditeľné, je priam fascinujúce.  Na mňa spln pôsobí vždy upokojujúco. Synonymum pre spln je pre mňa slovo –  pokoj.  Ten z mesiaca priamo vyžaruje. Ticho noci je akosi hlbšie, keď  ho „stáži“  veľký strieborný kruh.  Spln mi pripomína, že aj vzdialenosť môže vytvárať blízkosť. Mesiac v splne je tak vzdialený a tak blízky. Tak, ako poézia Rúfusa je jednoduchá a zároveň zložitá  –  v zložitosti jednoduchá. Tak aj spln na mňa pôsobí – tak skromne, jednoducho, blízko, aj ďaleko. Žiadne iné nebeské teleso nevidíme  v rôznych podobách práve tak, ako Mesiac. A vždy je to obdivuhodné a ten mechanizmus jeho podôb je zložitý a  –  a vlastne veľmi jednoduchý. A v blízkosti Zeme a Mesiaca akoby sme neraz počuli ten ich vzájomný dialóg, to šepkanie, to „kurizovanie“  jednej planéty  tej druhej.  A zároveň  prudké svetlo splnu Mesiaca mi pripomína všetky tie generácie pred mnou, ktorí ho rovnako videli, ako aj ja. A koľkí sa na neho pozerali predo mnou, práve tak, ako aj ja.. A tu hneď  myslím na veľmi úsmevné uzbecké príslovie: „Mesiac je potrebný v noci, rozum vo dne.“ 

     A čo dodať na záver tejto úvahy? Zaujímavý je aj tento citát: „Život nie je o tom, aké máš karty, ale o tom, ako vieš s nimi hrať.“  (J.Parimucha) Šťastie nezávisí od východiskových podmienok, ale od postoja, rozhodnutia, či zručnosti, s akou človek zvláda svoje životné situácie. Ako zvláda napr. tú prózu – to je tá životná karta, ale môžeme vedieť s ňou aj šikovne narábať.  Tak, ako aj napr.  radosť nie je závislá od vonkajších podmienok, ale od vnútorného nastavenia.   Niekto má v živote aj zlé karty, ale vie to dobre a šikovne „uhrať.“   Len vždy  prosiť Pána  a jasný a čistý  zrak na vnímanie ich oboch, aby výsledným vnemom  boli pravda, láska a radosť. Uzavrime túto reflexiu o našich dvoch sestrách aj duchovne. Tak ponúkam tento citát k záveru: „Keď je Boh centrom duše,  tak napriek pohromám, ktoré sa na ňu rútia zo všetkých strán  a hukotu morských vĺn – je v duši trvalý pokoj.“  (R. Leighton) V tomto citáte nachádzam – aj prózu, aj poéziu. A môžeme zakončiť modlitbou a prosbou o prijatie týchto „dvoch sestier“  v našom živote:  „Milosrdný Bože, premeň moju pochybnosť v dôveru, daruj mi túto dôveru aj vo chvíľach, keď stojím tvárou v tvár ťažkým situáciám  a neviem, čo bude ďalej. Dovoľ mi dúfať,, že ma Tvoje dobré ruky  budú chrániť a opatrovať a že mi ukážeš cestu, po ktorej sa mám vydať.“  Amen