Hromnice

alebo ako zobrať Božie slovo vážne..

 Môj obľúbený kazateľ a autor mnohých kníh Max Lucado raz kázal o druhom príchode Pána Ježiša Krista. Na bohoslužbách rozdal lístočky s nápisom – „Možno dnes!“ Všetci účastníci si ich odniesli domov.   Roky prešli a on išiel na návštevu k chorému členovi svojho zboru, ktorý sa tých bohoslužieb vtedy zúčastnil. Na stene si všimol malý obrázok. Bol to práve ten zarámovaný lístok:  „Možno dnes!“ Veľmi ho to potešilo. Ten jeho člen zboru  to vtedy zobral veľmi vážne. Možno ostatní tie lístočky zahodili do koša. On však nie. Nedalo mu to.  Veď Pán Ježiš viackrát povedal, kto má uši, nech počuje (Lk 8,8). Možno dnes! Takých poslucháčov potrebujeme aj dnes v cirkvi. Takých, čo Božie slovo berú celkom vážne. Takých, ktorí majú pripravené srdcia na prijatie Božieho slova. Toto slovo si vypočula aj rodinka Bolcarova z Gerlachova, ktorá príležitostne navštevuje chrám Boží v Novom Smokovci, ale aj v Tatranskej Lomnici.  Ich to slovo vtedy tak oslovilo, že si nechali vyrobiť obrázok s týmto textom a dali ho do rámu do svojho domu. Možno dnes! Tak, ako tomu veril Simeon. Bol starý, veľa času mu už nezostávala a zasľúbenie platilo, že do konca života stretne Spasiteľa. Veľmi pôsobivé! Ako teda počúvame Božie slovo? Akí sme Jeho poslucháči? Semeno slova, keď  padne do úrodnej pôdy, tak  prinesie 100-násobnú úrodu. Tak to počujeme v podobenstve o 4-kej pôde (Lk 8,4-15). Aj keď je to iba jedno zo štyroch, toto podobenstvo nie je pesimistické. Je plné optimizmu, pretože práve to jedno prinesie 100-násobnú úrodu. Viem si živo predstaviť, že taká dobre obrobená a skyprená pôda v srdci bola u onoho poslucháča.  Je najvyšší čas zobrať vážne slovo nášho Boha.  Nie tak, ako to zvykneme hovoriť: „Jedným uchom dnu a druhým von.“  Starí ľudia typu Simeona a  Anny sú veľmi vzácni ľudia. V cirkvi máme vraj prevahu iba samých starých ľudí. Nie je to pravda, aj keď mnohí to tak vidia a aj vravia. A keby sme mali iba samých starých ľudí typu Simeona a Anny, boli by sme určite veľmi bohatí. Vďaka za Simeonov a Anny v našich zboroch, ktorí tak Pána milujú a na Neho očakávajú. Takých, ktorí slovo Božie berú vážne.. Kto takto čaká, ten sa rozhodne dočká. Spomínajúc na nich, v túžbe sa im priblížiť, myslíme aj na pôdu našich sŕdc slovami piesne: „Akú pôdu v srdci máš, ako sejbu prijímaš, slova kázaného? Preto ti ho Pán dal, aby si hojný mal úžitok z neho.“ (ES 622,4)

      Februárove Hromnice nás hneď v úvode mesiaca  očisťujú svojím posolstvom. Nepestujeme žiadne očistné pohanské rituály. Pri večeri Pánovej nás očisťuje  krv Pána Ježiša Krista. Božie slovo má  moc nás očistiť. Spievame to v jednej našej piesni: „Slovo Tvoje posväcuje, duše naše uzdravuje, srdce milosťou čistí“ (ES 282,2). Formuje, kriesi a znovuzrodzuje v každom veku. Aj v mladosti, aj v starobe. Dožiť sa tak požehnanej staroby je milosťou zhora. Keď vieme, že staroba vie človeka a jeho okolie aj veľmi potrápiť. Čo robiť, aby sme sa na starobu tak dobre pripravili, aby sme boli ako Simeon  a Anna. Nejde však iba o starobu.  Pán si príde  pre mňa a nemusím byť ani starý. Môže sa tak stať kedykoľvek. Možno dnes. To slovo na lístku môže dôjsť naplnenia aj takouto formou. Keď som bol dieťaťom, tak som si zapamätal jednu vetu z jedného seriálu: „Vždy pripravený!“ Túto vetu  vždy vyslovoval herec Ivan Krivosudský. To mi akosi utkvelo, aj keď to bolo ozaj už veľmi dávno. Sme vždy pripravení?  Ide o našu kresťanská pripravenosť v zmysle toho známeho: „Memento mori.“ Aj keď mnoho mladých ľudí rozhodne na to nemyslí. Na mojich dvoch dlaniach mám dve písmená „M“. Často ich tam vidím, ak ich trochu zovriem. Smrť nás vždy vie prekvapiť a nájsť nepripravených.  Podľa slov jednej básne: „Smrť má vždy pohotovosť“.  Pohľad do budúcnosti aj v tomto kontexte nemusí byť pohansky skeptický. Aj keby prišla tá najhrozivejšia choroba a diagnóza. Občerstvujúcim môže byť aj tento príbeh, ktorý občas pripomeniem na pohrebe tomu, kto mal rakovinu. Horlivý kresťan Dan Richardson   bol nadšeným veriacim v Ježiša Krista. Svoj boj s rakovinou však prehral. Jeho život dokazoval, že aj keď telo podlieha chorobe, duch môže triumfovať. Na jeho pohrebe rozdali túto pozoruhodnú úvahu: „Rakovina je taká obmedzená!  Nemôže zmrzačiť lásku, nemôže zničiť nádej, nemôže rozožrať vieru, nemôže nahlodať pokoj, nemôže zničiť dôveru, nemôže zabiť priateľstvo, nemôže zahladiť spomienky, nemôže umlčať odvahu, nemôže zaplaviť dušu, nemôže obmedziť večný život, nemôže uhasiť Ducha svätého, nemôže umenšiť moc vzkriesenia.  Naším úhlavným nepriateľom nie je choroba, ale zúfalstvo!“ A neplatí to rozhodne iba o rakovine.

     Zarámovaný lístok „Možno dnes!“ je pre mňa veľmi oslovujúci. Rád sa k nemu vraciam!  Zažil to Simeon na 40-deň po Ježišovom narodení. Slovo Božie, že uvidí Pomazaného Pánovho – sa naplnilo.. Bolo by zaujímavé vedieť, ako ešte dlho Simeon žil po stretnutí v chráme!  Prorokyňa Anna sa tiež pridala. Títo starí ľudia velebili Pána. Sprítomňujem si tu chvíľu, ako musela byť dojemná, vážna, ale aj radostná. Simeon sa dočkal. Každý sa raz dočká. Tí mnohí starí, ktorí žili naplno v  očakávaní.   Aj moja zosnulá mamička žila v takomto očakávaní typu „Možno dnes!“  Do večnosti odišla 18. januára 2018 vo veku 91. rokov.  Tak veľmi chcela, aby si ju Pán k sebe zobral. Dlho po tom túžila. Tá dlhotrvajúca nemoc, pobyt na lôžku ju značne vyčerpal. Nebolo sily k ďalšiemu žitiu. Tak som jej to s láskou opakoval pri častých stretnutiach: „Mamička, raz sa tak určite stane.“  A tá chvíľa aj pre ňu prišla. Tá chvíľa príde ku každému z nás. Nikoho neminie. Pán na nikoho v tomto smere nezabudne. To nás „očisťuje“ od takého pocitu istoty, že tu budeme navždy. Pozorujúc istých ľudí som často utvrdený v tom, že ich správanie nasvedčuje, akoby tu mali zostať navždy.   Simeon a Anna  zažili slávnosť stretnutia s Pánom v chráme. To stretnutie sa uskutoční pri našom odchode „tvárou v tvár“, keď sa čas nášho putovania naplní. Na Hromnice (02.02.1849) sa narodil náš veľký slovenský básnik, náš slovenský žalmista P. Orságh Hviezdoslav, ktorý v jednej zo svojich básní napísal: „Som atóm, iskra len, lež s jadrom trvalý, zhasnem li na zemi, nad ňou sa zapálim.“

      V spojitosti s Hromnicami mi vždy príde spomienka na profesora Karola Gábriša, ktorý bol narodený tiež na Hromnice (02.02.1919). Pravidelne v takomto čase prichádzal s manželkou do Nového Smokovca.  Po mojom príchode do Vysokých Tatier v roku 1989  mi členovia zboru pripomenuli, že začiatkom februára   chodí pán profesor  s manželkou na služby Božie do Nového Smokovca. Sedel vždy v prvej lavici ako  veľmi pozorný poslucháč a typickým výrazom tváre „počúvania“ ako na skúške. Vždy začiatkom februára som si na kázni dal mimoriadne záležať. Pretože som vedel, že profesor Gábriš, náš bývalý dekan a profesor Novej zmluvy bude pozorným, ale aj náročným poslucháčom. Vďaka týmto viacerým stretnutiam okolo Hromníc sa medzi nami vytvorilo priateľské puto. Už to nebol vzťah profesor  –  študent, ale kolega a brat v Kristu.  Na  Vyšné Hágy ako pacient pravidelne chodieval zasa profesor Starej zmluvy  Ján  Heller z Prahy. Vďačne spomínam na týchto „Simeonov“, ktorí brali slovo Božie veľmi vážne. Patrili k ním aj mnohí iní. Vo februári práve spomíname na týchto, ktorí sú už s Pánom a zažili s ním slávnosť osobného stretnutia tvárou v tvár..  V tomto smere bol žiarivým príkladom aj docent Ján Grešo, od ktorého úmrtia práve 17. februára uplynie 13 rokov. O večnosti vedel veľmi strhujúco a pútavo kázať.  Nám študentom, ale aj poslucháčom v bratislavských kostoloch  úsmevne občas pripomenul, že prvé naše slovo v nebi bude: „Aha! “ Tu iste myslel na moment  úžasu z večnosti, ale aj prekvapenia, kto sa tam „dostal“ a kto sa tam nedostal, aj keď prehlasoval, že má na to „patent“.

     Milí priatelia: „Možno dnes!“  Ak nie dnes, tak neskôr! No raz to určite príde! Sme pozvaní aj týmto všetkým žiť v kresťanskej pripravenosti. A pozývajú nás k tomu aj  Hromnice.