Pozvanie k radosti II
List Filipským, list radosti
Pokračujeme druhou časťou nášho januárového seriálu – o radosti. Je to pozvanie k radostnému životu uprostred neradostných okolností. Tak to prežíval aj sám ap. Pavel. Toľko toho zažil, aj smutného, aj tragického – a napriek tomu ho radosť nikdy neopustila. Hovoríme o kresťanskej vnútornej radosti, ktorá aj v mori prekážok sa dokáže tešiť z mnohého. To bolo jeho to vnútorné nastavenie a ukotvenie duše. Kotva duše je spustená v mori Božej lásky, nech sa deje, čo sa deje. A preto sa aj z väzenia dokázal radovať a dokonca napísať, že šíreniu evanjelia len poslúžilo, čo sa deje so mnou, keď sa rozhlásilo, že ho väznili pre Krista (1,12). O takúto radosť zápasíme aj my dnes. Je jej veľmi málo. Aj napriek neradostnému stavu sveta, spoločnosti, v ktorej žijeme – môžeme mať v srdci pokoj a vždy nanovo ho aj nachádzať. Začiatkom roka 2026 sa medzinárodná situácia ešte viac skomplikovala a priam zauzlila, akoby už ozaj dnes neplatilo vôbec nič. Pribudli neistoty, stav sveta sa zhoršuje ďalej a ďalej. Buď sa z toho všetkého zrútime, alebo.. Niekto sa dá na alkohol, alebo sa ukotví v Bohu. Aj za apoštolových čias svet bol turbulentný – len v inom. A apoštol dostal darom od Pána manuál, ako to všetko zvládnuť – je to radosť. To je návod na prežitie. Aj vtedy, keď nám nie je do smiechu a nemáme dôvod mať úsmev na tvári. Myslím, že to je dne jediné možné riešenie – list Filipským nám to ponúka a priam odporúča.
List Filipským je list radosti. No nielen to! Práve v tomto liste má ap. viac eschatologických veršov a vyznaní, ako v iných listoch. Dá sa to porovnať len s 1. a 2. listom do Korintu. Už v 1. kapitole spomína „deň Ježiša Krista“ – deň Pánovho príchodu a Jeho opätovného návratu na túto zem. Na inom mieste spomína: „Naša otčina je v nebesiach, odtiaľ očakávame nášho spasiteľa Pána Ježiša Krista.“ (F 3,20-21) Pavlov list radosti teda spomína aj tento dôležitý rozmer – a ten nachádzame aj v 1. kapitole tohto listu, v jeho druhej polovici. Tu sa stretávame s pozoruhodným vyznaním apoštola: „Mne žiť je: Kristus, umrieť zisk.“ Je to úžasné a excelentné vyznanie. Nie vždy tomu tak u apoštola Pavla bolo. Spomeňme si, ako prenasledoval kresťanov – jeho život bol v nasmerovaní: uväzniť a usmrtiť čo najviac kresťanov. Krista považoval za „záškodníka“ židovskej viery – a tomu všetko vo svojom živote aj prispôsobil. Ježišových učeníkov považoval za veľmi nebezpečných vzhľadom na nacionalistické túžby židovského národa, či aj jeho dejinné postavenie. To bola jeho horlivosť podľa nesprávneho poznania (R 10,2). Mnohí dnes ju majú, mnohí sa ňou aj riadia. Pán sa mu dal poznať pred Damaskom a odvtedy sa to všetko zmenilo. Kristus na ruby obrátil jeho život. Túto udalosť sme si pripomínali práve 25. januára, kedy máme Obrátenie Pavla. A potom prišla horlivosť podľa správneho poznania. Boh sa mu dal poznať v osobe Ježiša Krista. Tak prudko si ho zamiloval , tak sa do Neho ponoril celým svojím bytím, každou svojou bunkou, že všetko považoval za smeti pre Krista. Aj o tom budeme počuť v tomto liste (3,8). Pri slove smeti, pri doslovnom preklade z gréčtiny – ide ešte aj o niečo viac – smeti , to sú priamo z originálu: výkaly.
Túži už umrieť a byť s Kristom. Tiahne ho to z dvoch strán. Je to príťažlivosť neba, aj zeme. Už by chcel byť v nebi a možno aj závidí tým, ktorí sú už tam, ale vie, že ešte je potrebný tu dole. Ešte má prácu, povinnosti, službu, aj keď je momentálne vo väzení. Zažili iste to aj vy – tiahne vás to z oboch strán, akoby to bola hra na preťahovačku, tak sme sa hrali ako deti. Ktorá strana v tejto súťaži zvíťazí. Niekto sa veľmi drží života – a Pán hovorí: „Kto si miluje život, stratí ho a kto si nenávidí život na tomto svete, zachová ho pre večný život.“ (J 10,25) Sú ľudia, ktorí sú veľmi pripútaní k životu. Narodili sme sa do tohto materiálneho sveta a ťažko sa od neho neraz odpútavame. Poznáme príbehy, ako ľudia priam vzdorovali smrti až do poslednej chvíle. My však vieme, že príde raz čas, keď budeme musieť to všetko opustiť. Svojim telom sme „navrhnutí“ žiť na tomto svete, inde by sme ani nemohli, napr. na inej planéte. Boh nám dal dar života a my sa z neho tešíme, vidíme v tom prejav Jeho požehnania. Je to však len do času. Musíme si dávať pozor, aby sme sa s ním až príliš „nezrástli“ a príliš sa tu neudomácnili. Aj z tohto dôvodu potrebujeme pre svoj život istejší základ, dať svoj život do „istejších“ rúk.. Aj z toho dôvodu ap. Pavel nenecháva Krista na koniec svojho života, aby sa na Neho spoliehal až „potom“, ako napr. na „posledné životné poistenie“.. V tomto tesnom pridŕžaní sa Krista a v úzkom vzťahu s ním vie povedať, že pre neho Kristus je život a ak musí zomrieť, tak to nie je tragédia, ale dokonca víťazstvo. K takému pohľadu nás pozýva apoštol z väzenia. Má vnútornú, tichú radosť vo svojom srdci, ktorú si nikomu a ničomu nedá vytrhnúť zo svojho srdca. Je to aj radosť jeh viery (1,25). A aj o tom píše v liste Rímskym: „Lebo som presvedčený, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani vysokosť, ani hlbokosť, ani nijaké iné stvorenstvá nebudú nás môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Ježišovi Kristovi“ (8,38-39) To je vyznanie, také by som nenapísal, ani nezložil. Také mohol napísať a priam „skomponovať“ ako hudobný skladateľ iba ten, ktorého sme nazvali básnikom Božej milosti. Popri tom všetkom, čo tu vymenoval v tom prepodivnom zozname, je väzenie úplne zanedbateľné a nepodstatné.
A apoštolovi záležalo len a len na tom, aby bol Kristus oslávený na jeho tele, či už životom (službou, prácou, misiou) alebo aj smrťou. On sa často pohybuje v kategóriách: život a smrť. Urobil tak na viacerých miestach – čítame o tom v našom odseku, ale aj v tom odseku z listu Rímskym. A písať o vlastnej smrti, pre neho nie je nič morózne a strach naháňajúce. Len ten, kto sa vysporiadal so svojou vlastnou smrťou, sa vie vysporiadať so svojím životom. Vie, že to, čo dalo zmysel jeho životu, dá zmysel aj jeho smrti. Na to by sme nemali nikdy zabudnúť. Aj smrť má svoj zmysel, nech by prišla za akýchkoľvek okolnosti. Tým myslí na svoju smrť – pretože je väzeň – a to človeku prídu na myseľ všelijaké ozaj myšlienky: ako skončím, ako sa vyvinie môj prípad. Smrť mu vo väzení klopala priamo na dvere. Vie však, že je väzeň pre Krista a preto je pripravený ozaj na všetko. Vie aj to, že smrť nebude pre neho ani trestom, ani súdom, ale vlastne oslobodením: uvoľní ho z tohto pozemského „zovretia“.. Prečo mohol takto uvažovať? Dôvod je jednoznačný – Krista považoval za väčšieho, ako smrť. No nielen to, považoval Ho za mocnejšieho, ako smrť. A to je veľmi dôležitý pohľad aj pre nás. V koho živote je Kristus väčší ako smrť, alebo ako strach z ľudí, či zo súženia, v živote takého človeka rovnako platí Pavlovo vyznanie o živote aj smrti. Takto čakaná a aj prichádzajúca smrť nie je tragédiou, alebo stratou. Pre Pavla smrť nie je hrôzou, ale cestou vedúcou ku Kristovi, ktorá ho k Nemu prinesie bližšie. A to je jeho cieľ, jeho smerovanie na Krista od stretnutia pred Damaskom. Počíta teda so všetkým, aj s tým, že ho neoslobodia a on zomrie. A považuje to za milosť, nie trest – to píše aj filipským kresťanom – vám sa dostalo milosti, aby ste nielen v Neho verili, ale aj pre Neho trpeli. Sám Pán o tom vravel pri jednej príležitosti: „Nebojte sa tých, ktorí mordujú telo, ale dušu nemôžu zamordovať, radšej sa bojte Toho, ktorý aj dušu, aj telo môže zahubiť v pekle.“ (Mt 10,28) To sa im nikdy nepodarí. Majú moc nad telom, ale nemajú moc nad vnútrom človeka, nad jeho dušou. Pripomeňme si ešte aj Abraháma, ktorý mal obetovať svojho syna Izáka. V liste Žid 11 čítame: „Tak uvažoval totiž (Abrahám), že Boh môže vzkriesiť aj z mŕtvych. Preto ho aj späť dostal.“ (11,19) Aj On považoval Hospodina za mocnejšieho ako smrť. A to je tá kapitola, pripomeňme si, ktorú mala rada naša bývalá sestra kostolníčka v novom Smokovci, na ktorú sme spomínali pri príležitosti jej nedožitých 90. narodenín.
V tejto kapitole je ešte veľa zaujímavého a pozoruhodného. Nemáme priestor venovať sa každému veršu zaradom, ako tomu bolo v prípade Zachea. To najpodstatnejšie vždy pripomenieme a aktualizujeme, sme pozvaní bojovať za vieru v evanjelium. A pre filipských je to ten istý boj, cez ktorý prechádzal aj sám apoštol. A tom bude ďalej pokračovanie o týždeň..