Próza a poézia nášho života

Nedeľná chvíľka duchovnej poézie

    Dnes máme v kalendári 25. januára, symbolický polčas zimy. Pred mesiacom sme slávili Vianoce. Z nového roka sme už prežili takmer jeden mesiac. Nový rok sa rozbehol svižným tempom, týmto bielym, mrazivým januárom.  V kalendári má dnes meniny Gejza a v našom cirkevnom kalendári je uvedené  –  obrátenie Pavla. Spomínam si aj na nášho bývalého člena, menom Gejza Haak, ktorý celý život pracoval na Horskej službe a spomínali na neho mnohí naši poprední herci, ktorých sprevádzal po Vysokých Tatrách. Pochádzal z Dobšinej – a aj keď nebol návštevníkom služieb Božích, rád a vďačne na neho spomínam.  Keďže bol Gejza, tak ho neobídem, tak ako sme pred týždňom neobišli ani svadbu v Káne Galilejskej. Dnes teda neobídeme ani tému: obrátenie Pavla. Dnes, ako odporúčané staro-cirkevné evanjelium dnešnej nedele, keďže je posledná nedeľa po Zjavení, je premena Pána na vrchu Tábor (Mt 17,1-9). Pánovo vo premenenie je tiež pozoruhodná téma, aj s osobnou  spomienkou aj na vrch Tábor v marci 2009, tak ako aj na Kánu Galilejskú.   Chceme sa teda opäť venovať Pavlovi, pretože obrátenie Pavla pripadlo práve na dnešnú nedeľu. Stalo sa tak pred bránami Damasku (Sk 9,1-9). Aj to bolo „premenenie“  Saula od základu – na celkom nové stvorenie (2 K 5,17). Je to takmer nevyčerpateľné téma  –  pokúsime sa aj dnes „odraziť na hlbinu“, spustiť siete a loviť (Lk 5,4). Je to príbeh človeka, ktorý prešiel  radikálnou premenou od základu svojho bytia. Tak, ako na  vrchu Tábor sa Pán premenil a stal sa z neho „len“ na istú chvíľu Kristus večnosti  – tak  Pavlovo „premenenie“ bolo celoživotné, nielen v tomto zmysle chvíľkové. Pánova premena mala posilniť predovšetkým Jeho učeníkov na ďalšej etape ich života  –  najmä idúc v ústrety pašijnému príbehu. Malo to svoj zmysel, účel.  Pavlovo premenenie na celý život bolo Božou vôľou  –  najmä v spojitosti s Božím plánom v spojitosti s pohanmi.   A po tejto premene sa z Pavla stál jedinečný Básnik Božej milosti (článok na našom webe – január 2024). O Božej milosti básnil, ako sa jej stal účastný  –  úplne bez jeho zásluh a hodnosti. Milosť Božia je excelentne tvorivá v živote každého človeka, nielen u Pavla.  No u neho je to tak najviditeľnejšie a najmarkantnejšie.  Bol ničivým prenasledovateľom cirkvi a potom tým najhorlivejším misionárom. Krista si tak prudko  zamiloval, že bez Neho nemohol ďalej žiť vo svojom živote.  O tom budeme počuť aj pri výklade listu Filipským, ktorý sme len nedávno začali. Aj tam sú duchovné perly a vyznania, ktoré si dnes všimneme.

     Pre Pána stal sa vyvolenou nádobou, aby niesol evanjelia pohanom. Prežil jeden dobrodružný život s Pánom v každom novom dni svojho života. A tým sa jeho život vôbec nestal jednoduchším  –  aj keď si to niekedy myslíme, že Pán Boh mu to „mohol“ uľahčiť. Zažil mnoho ťažkostí, stroskotanie, palicovanie, prenasledovanie a mnohé iné a ďalšie protivenstvá. To už dobre vieme z častých zmienok v spojitosti s Pavlom.  Bolo tam mnoho „prózy“  –  teda v zmysle zložitosti  bojov  a zápasov, aj akejsi všednosti a rutiny –  šil stany, aby si zarobil na svoje živobytie a výdavky. Bola to ťažká a náročná práca, no to bol zdroj jeho obživy. To všetko, ako aj ešte mnoho iného –  by sme mohli nazvať – prózou jeho života. Tá sa rozhodne  nevyhýba ani nám. Novoročná náročný  realita je tu – s tým všetkým, čo ona prináša. Máme za sebou aj najdepresívnejší deň v roku. Zvykáme si  na to všetko, čo je spojené s rokom 2026. No a do toho všetkého – príde (aj nečakane) aj kúsok poézie. To sme zažili vo štvrtok večer, keď sa nám ponúkla sestra Slávka Otčenášová Štrbová z Banskej Bystrice, že nám povie niečo o Milanovi Rúfusovi. Pôsobí na univerzite Mateja Bella v B.Bystrici.   Bolo ťažké odolať tejto ponuke, keď prišla na tvorivý pobyt do Timravy v Hornom Smokovci.  Mnohí ju možno poznáte aj z Nočnej pyramídy v Slovenskom rozhlase. Má príjemný hlas, vie veľmi pútavo rozprávať.  Jej vlastným spôsobom, aj cez prizmu prežitého v rodine  – nám tlmočila mnohé osobné spomienky na nášho slovenského génia. Aj to,  že Milan Rúfus bol jej maturitnou otázkou z literatúry. A potom si to veľmi cenila, že mohla byť súčasťou tejto rodiny takmer 30 rokov. Zvláštne a pozoruhodné – o niekom sa učíte a maturujete  –  a potom tohto človeka aj osobne spoznáte. Takú skúsenosť z nás nemá vlastne každý.

     Na Nový rok zomrela jeho manželka Magda a v roku 2023 im zomrela dcéra Zuzka, na ktorú boli veľmi obaja naviazaní. Poézia Milana Rúfusa nám všetkým prišla  veľmi vhod do našej novoročnej prózy. A bolo to veľmi prospešné po každej stránke. Veď taká poézia, nech je akákoľvek, je vlastne aj terapia nám všetkým. Mne určite. Tak sme to zažili aj na koncerte v Košiciach pri hudbe Josepha Haydna.  Terapia, aby človek to všetko na nejaký spôsob uniesol. Nejaká popredná predstaviteľka Európskej únie myslím, že spomínala dokonca aj alkohol. Nepočul som tento rozhovor, ale  jej slová  –  spomínala alkohol, aby ľuďom celkom nepreplo. Možno to myslela len úsmevne, ospravedlňujem sa, nepoznám detaily.  No to môže práve a alkoholu. Neviem, aký to bol kontext toho všetkého, ale Nový rok nepriniesol novú stabilitu. A taká poézia má tu silu a moc. A tak sme „nakukli“ do domácnosti Rúfusovcov, ako skromne žili, ako  mysleli na svoju postihnutú dcérku, aby sa jej čím dlhšie mohli venovať a o ňu sa starať. Trochu poézie do života  –  ponúka nám ju aj ap. Pavel. Dnes by to mohla byť nedeľná chvíľka duchovnej poézie.  V tých ťažkých chvíľach sa posilňoval predovšetkým milosťou Božou. V tej známej hymne o vzkriesení napísal: „Ale z milosti  Božej som, čo som a jeho milosť nebola pri mne daromná.“ (1 K 15,10) V danej kapitole píše, ako prenasledoval cirkev Božiu. Seba samého menuje zo všetkých najmenším apoštolom. Tak veľmi usilovne duchovne pracoval  –  no nie on, ale milosť Božia, ktorá bola s ním. Je to jedinečné vyznanie. Vo svojom živote sa točil okolo milosti Božej.  Pri niektorých  bola a stále je nepovšimnutá a opomínaná. Na inom mieste píše: „aby ste nebrali nadarmo milosť Božiu.“ (2 K 6,1) Je to pre mnohých ako lacná milosť  –  o ktorej písal aj Dietrich Bonhoeffer.   Jemu sa jej dostalo v hojnej miere, život mu neuľahčila, naopak sťažila. No stálo to za to. V liste do Filipis, ktorý preberáme počas našich štvrtkov, čítame to, čo napísal apoštol: „Mne žiť je Kristus a umrieť zisk.“  A v závere tohto listu napísal: „Už som vo všetkom možnom pocvičený, sýtym byť, aj hladovať, hojnosť mať i núdzu trieť. Všetko môžem v Kristu, ktorý ma posilňuje.“  (F 4,12-14) To je duchovná poézia, ktorá krášli náš život v každodennej próze a, rutine a všednosti.  Jedna veta –  a stačí na skrášlenie a oživenie nášho vnútra. Nielen krášli, ale aj obohacuje a ponúka sa nám aj na osobné prijatie.  Ktosi povedal tú myšlienku, že: „S ľudským životom je to ako s básňou, nezáleží na dĺžke, ale na kvalite.“ A tá kvalita básní Rúfusa je neprehliadnuteľná.  Je to tak jednoducho zložité a zároveň komplikované. A som toho názoru, čo potvrdila aj prednášateľka, že k tomu skvalitneniu jeho básni prispela aj postihnutá dcéra Zuzana.  Nemalou mierou citlivosti majstra pera prispela k jeho básňam.

    Takto pred rokom som spomínal jednu myšlienku v januári: „Tento rok nie je nám daný preto, aby sme dostali všetko, čo chceme. Máme ho daný darom preto, aby sme si uvedomili, čo všetko už máme.“ Po roku sa k tejto myšlienke opäť vraciam.  Chcem ju trochu oprášiť. Aj sme na to pozabudli behom minulého roka, že? A iste máme toho dosť. Darom sme toho dostali veľa v roku minulom, v rokoch predchádzajúcich, aj v roku 2026.   Máme v zime doma teplo, máme zimu, aká má byť –  s januárovými rekordmi. Máme relatívny pokoj v krajine na jednej strane, no na tej druhej – ľudia vymýšľajú daromnosti, ako sme to počuli vo vianočnom 2. žalme: „Zoskupujú sa zemskí králi a kniežatá sa spolu radia proti Pomazanému: spretrhajme ich okovy a zhoďme zo seba ich putá. Ten, ktorý býva v nebesiach sa smeje, Pán sa im vysmieva.“  To len Pán sa z toho všetkom môže ozaj vysmievať, čo stvárajú ľudia na zemi.  Pán nám dokonca tlmočí slovo, aby sme sa dokonca „modlili, aby sme nemuseli utekať v zime, ani vo sviatočný deň.“ (Mt 24,20) Tieto slová vyslovil  v odseku, aké budú znamenia Jeho príchodu na tento svet. Čo všetko máme.  Sú nám odpustené naše hriechy, keď úprimne prosíme: „Yzopom zbav ma hriechu a  umy ma, belší budem, ako sneh.“  Tak prosil kráľ Dávid v tom známom 51. žalme: „Srdce čisté stvor mi, ó Bože.“  A to je to, čo máme  –  keď je nám odpustené, sme belší, ako sneh.

    Z tej Pavlovej duchovnej poézie hodno spomenúť ešte zopár veršov. No nemožno ich vymenovať všetky. Tak napr.: „V Kristus sú skryté všetky poklady múdrosti a známosti.“ (Kol 2,5)  Je tam mnoho krásneho a ušľachtilého pre náš život: „Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v nebeských veciach požehnal v Kristu Ježiši všetkým duchovným požehnaním.“ (Ef 1,3) A v liste do Ríma napísal: “Veď ja sa nehanbím za evanjelium Kristovo..“ (R  1,16)  Je to  jedinečná duchovná poézia, ktorá robí náš život krajším a oveľa hodnotnejším. Spomeňme však na záver ešte aj  na poéziu Milana Rúfusa, napr. na jeho Modlitbičky. Na mnohé jeho vyznania, veršíky, ktoré možno viete aj spamäti: „Prázdno je Bože, chýbaš nám, prázdny je priestor tu i tam.“  Doplňte tie svoje – srdcu blízke. Napr.: „Žijeme život my, či život žije nás?“  Trochu nedeľnej poézie do prózy nášho novoročného života akútne potrebujeme. A na záver to moje obľúbené slovo Rúfusovej poézie: „Vďačnosti plný svedčím pred Božou tvárou: Bytie je dar – dar plný pestrý darov. Plynúci čas, ten neúprosný vladár, ešte aj smrť v ňom vie premeniť na dar.“  A keď raz príde koniec našej púte, tak aj našu smrť premení na dar..