Pozvanie k radosti I
List Filipským – list radosti
V mesiaci január, aj vo februári, teda do pôstu sa budeme venovať téme kresťanskej radosti, no nie kvôli fašiangom, ktoré odštartoval sviatok Zjavenia Krista Pána mudrcom. Radosti, ako takej, ktorá nie je závislá od vonkajších okolností. A to je list Filipským, Pavlov najosobnejší, najvrúcnejší, list zo všetkých najláskavejší. Má iba štyri kapitoly, ale veľmi silné posolstvo. Dnes, z 1. kapitoly prejdeme prvých 20. veršov. V úvode píše to, čo nenapísal nikomu predtým, ani potom žiadnym iným čitateľom. Vyznáva sa z lásky k nim, nosí ich v srdci všetkých. To im píše hneď v úvodnej kapitole, po tradičnom pozdrave. To naozaj nemá obdobu – aj iným čitateľom a kresťanom napísal milé a vrúcne slová – ale Filipis je v jeho srdci. A opakuje sa to ešte, ale iným spôsobom, v kapitole 4, v jej úvode, že tí vo Filipis – sú jeho radosťou a vencom (slávy), keď takto duchovne „stoja“ v Pánovi. Je to neprehliadnuteľné, je to markantné a zrejmé a aj preto budeme sa mu venovať v úvode roku 2026. Po všetkých tých sviatkoch sme možno aj posmutneli, keď začala novoročná realita so všetkým, čo k nej patrí. Po Novom roku sa situácia vo svete nezlepšila, skôr naopak. Nový rok priniesol staré problémy. A pribudli k nim ešte aj ďalšie. Spomenieme si na minulý rok, keď sme po Veľkej noci, do letných prázdnin preberali na biblických hodinách na pokračovanie Pavlovu 2. misijnú cestu. Boli sme aj vo Filipis. Spomeňme si na to, ako sa tam ap. Pavel dostal, na onoho Makedónca, ktorý mal to nočné videnie (Sk 16,9) Na jeho základe pozvania prišiel apoštol do Filipis. Spomeňme si na prvú kresťanku Lýdiu, potom uzdravenie veštiacej dievčiny a potom žalárnik vo Filipis. Evanjelium „zabralo“ na tých všetkých. Evanjelium vo Filipis je o tom, že Ježiš je dostatočne krásny pre Lýdiu, že Ježiš je dostatočne mocný pre vešticu a že Ježiš je dostatočne praktický aj pre miestneho žalárnika. To môže byť pre nás „odrazový“ mostík – to, čo sme prebrali minulý rok. Pri jeho pôsobení tam vznikli silné väzby, evanjelium sa tam „ujalo“ – a to pre Pavel veľmi veľa znamenalo. Nebolo to tak všade – a vieme že to nie je rozhodne ani samozrejmosť. Bola to „prvotina“ jeho misijnej činnosti na území Európy. A my vieme, že v biblickej reči tá „prvotina“ je veľmi dôležitá. Je to vlastne predzvesť úrody, úrody hojnej a bohatej. Pre porovnanie – Ježiš je prvotina vzkriesenia – všetkých tých, čo zomreli (1 K 15,20) . Čiže v prvopočiatkoch Európa zabrala, išlo to pomerne „hladko“.. Iste, boli tam aj boje a nemalé súženie. Boh však mu požehnal a dal ovocie jeho práci a službe. Našiel tam dosť bohabojných ľudí, s ktorými mohol pracovať pre Krista. Dali sa osloviť dokonca aj vplyvní ľudia. No napriek tomu „musel“ ísť ďalej, aj keď Lýdia pri prvom stretnutí ich prinútila vojsť do jej domu a chcela ich na nejaký spôsob „zdržiavať“.. No musela sa zmieriť s tým, že pôjde ďalej. Nedá sa pripútať na jedno miesto a k jednému mestu, akokoľvek bolo pre neho veľmi vzácne. Jeho služba je vždy službou na ceste, ako aj náš Pán bol na cestách za ľuďmi.
Filipis bolo pomenované podľa otca Alexandra Veľkého, podľa Filipa. Podľa tradičného názoru bol napísaný v rokoch 61 až 63 – z väzenia v Ríme, kde sa dostal, pretože sa odvolal k cisárovi. Podľa novších výskumov je to skôr, dokonca do polovice 50 rokov a miesto udávajú – väzenie v Efeze. Mesto sa nachádzalo na veľmi dôležitej ceste Via Ignatia, ktorá cesta spájala Rím s východnou časťou ríše a boli nazývané malým Rímom – pretože tam išli na dôchodok rímski vojaci, teda vyslúžilci. Dnes na tejto dôležitej ceste sa nachádza diaľnic, ktorú sme brázdili v apríli 2025, takže náš sprievodca nám to často pripomínal: „Ideme po Via Ignatia!“ Pre úsmev – na Slovensku máme tiež „malý“ Rím, ktorý dnes nazývame mesto Trnava.
Vraciame sa do Filipis a apoštolovho väzenia – buď v Ríme, alebo v Efeze. Ap. Pavel je vo väzení, mysľou mu prechádzajú mnohí – a sú tam aj filipskí. Vo väzení je na to čas a možnosti, tam sa ani nič iné nedá konať. Oni majú účasť na evanjeliu už od prvého dňa. Tam preletela iskra, zamiloval si ich. A píše z väzenia. Aj list Efezským a Kolosenským je z väzenia, list Filemonovi, ktorého duchovne splodil vo väzení. A z tohto prostredia pozýva k radosti – v 3 a 4. Kapitole (o tom neskôr). A napíše im hneď v tej kapitole, že šíreniu evanjelia poslúžilo, čo sa deje s ním. Vychádzame z faktu – že je v žalári. My sme s manželkou na svadobnej ceste v roku 1992, keď sme sa ocitli v Ríme, navštívili Mamertínske väzenie. To bol vtedy zážitok! Kto bol ešte vo väzení? Spomeňme si na Dietricha Bonhoeffera s jeho piesňou a vyznaním: „Predivná moc nás tíško obostiera…“ (ES 637) Vo väzení bol Ján Krstiteľ. Keď sa dopočul o skutkoch Kristových, tak ho to nepríjemne vyrušilo (Mt 11,2-12). A vy si túto vetu z adventu veľmi dobre pamätáte: „Si Ty Ten, čo má prísť a či iného čakať.“ To čo sa s ním stalo. Takto zapochyboval? Až tak? A nikto z nás nikdy nezapochyboval. Ján Krstiteľ mal predstavu a radikálnosti Krista v Jeho verejnom pôsobení. Poslal k nemu svojich učeníkov. A Kristus nepovedal: Ja som Ten, ale poukázal sofistikovane na svoje skutky, na svoju činnosť. A potom, keď poslovia odišli, hovoril zástupom- nič hanlivé na jeho adresu. Práve naopak: skvostné vyznanie na adresu Jeho predchodcu: „Medzi narodenými zo žien nepovstal väčší od Jána Krstiteľa a kto je najmenší v kráľovstve Božom, je väčší, ako on.“ Aj to je väzenie – 4 múry – a nič iné. Čo všetko vás vo väzení napadne!? Neboli sme, tak nevieme. No vieme si predstaviť. A pripomeňme si, že vo vianočnom kréde sme spievali, že nás vykúpil z večného väzenia (ES 36,5). Takže väzňami sme boli predsa. A je aj taká myšlienka, že advent má niečo do činenia s témou väzenia. Tento citát poznáte z mojich predchádzajúcich úvah: „Väzenská cela je celkom dobrým prirovnaním pre adventnú situáciu. Človek dúfa, robí to i ono, ale dvere sú zatvorené. A môžu byť otvorené iba zvonku.“ A tieto slová nepatria nikomu inému, než len Dietrichovi Bonhoefferovi. Tak si ju pripomeňme, aj keď je už po advente.
Apoštol sa veľmi tešil, že Boh začal vo filipských konať svoje úžasné dielo. A aj on už mohol okúsiť už z toho ovocia. Ak vidíme ovocie svojej služby, je to predovšetkým milosť Božia. Väčšinou je to tak, že jeden seje, druhý polieva, no Boh je ten, ktorý dáva vzrast (1 K 3,1-9). Na ňom predovšetkým záleží. Vedel však, že Božia práca v nich a na nich v a tomto svete nie je dokončená – a ani nemôže byť. Nestali sa hneď dokonalými, ako to aj neskôr píše. Nestali sa ani pyšnými – to zažil aj Pavel tým tzv. ostňom v tele, aby sa nepovyšoval (1 K 12,7). Bol toho presvedčenia, že tak, ako bude život plynúť, že aj oni budú spieť ku Kristovmu dňu. Takže v tomto liste nájdeme aj eschatologické rozmery a posolstvo (mne žiť je Kristus a umrieť zisk). O tom však nabudúce.
Ale ešte k tomu väzeniu a Pavlovmu komentáru: „..šíreniu evanjelia poslúžilo, čo sa deje so mnou.“ Väzenie je vlastne dobrou vecou. Myslíte si to aj vy? Sme určite iného názoru. Pán Boh cez neho však sleduje ešte vyššie svoje ciele. Poslúžme si nasledovným známym príkladom: Saul prenasledoval kresťanov, Kristus ho zastavil pred Damaskom. Strážil šaty, keď kameňovali Štefana. Pustil sa do horlivého prenasledovania v Jeruzaleme, kde bolo mnoho kresťanov. Ale tým, že silná kresťanská komunita bola v Jeruzaleme, kvôli Saulovmu prenasledovaniu z toho mesta utiekli a zostali tam iba židia. A keď Rimania začali dobíjať Jeruzalem roku 66 a dobyli ho na jeseň roku 70, kresťania v Jeruzaleme vlastne už neboli. Už boli rozpŕchnutí do širšieho okolia. Je to domnienka, ale celkom oprávnená, že keby boli zostali v Jeruzaleme, Rimania by ich boli so Židmi tiež zahubili. A to je to, čo napísal v liste Rímskym: „Milujúcim Boha, povolaným podľa rady Božej všetky veci slúžia na dobré (R 8,28). To je veľmi odvážne tvrdenie. Všetky veci? Čítajte si zoznam vecí, ktoré ap. Pavel prežil: „..päťkrát po 40 palíc bez jednej.. trikrát ho zošľahali, raz kameňovali, trikrát stroskotal..“ (2 K 11,23-31) Dočítajte ten dlhý zoznam do konca.. Apoštol nepísal do vetra, písal len to, čo mal osvedčené, zažité a prežité. Všetky veci – teda aj väzenie. V tom verši sú tam však dve dôležité podmienky: milujúcim Boha a: povolaným podľa rady Božej.. Nie pre hocikoho z ulice – nie pre ľudí zo sveta. Tí by sa iba sťažovali. To ap. Pavel nikdy nerobil. A mohol by napísať, či povedať: „Pane, ty si mi dal toľko úloh, nemohol si moju cestu trochu „uľahčiť“.. Nie, on to nenapísal. Pán mu to sťažil zámerne – v mnohom, aj s úrokmi. A Pavel to prijal. Vedel prijať, vedel na tom vždy a nanovo „pristávať.“ Také sú Božie nevyspytateľné cesty (R 11,33-36). Keď milujeme Boha, hneď všetkému inak a – ľahšie porozumieme. Určite nie hneď všetkému, ale mnohému.
(Pokračovanie o týždeň)