Bohu sa klaňaj..
Sviatok Zjavenia Krista Pána mudrcom by sme mohli nazvať aj sviatkom poklony. Vzhľadom na to, čo sa v ňom udialo, je to vcelku vhodné prirovnanie. A keďže sa koná každý rok 6. januára, tak je to zároveň aj novoročná poklona. Aj včera, zíduc sa v spoločenstve, sme prišli k našej spoločnej novoročnej januárovej poklone. Božie slovo nás k takej poklone úprimne a srdečne aj pozýva. Čítame o tom v 96. Žalme: „Vzdajte Hospodinu slávu Jeho mena, prineste dar a vstúpte v Jeho nádvoria! Klaňajte sa Hospodinu vo svätej ozdobe, chvej sa pred Ním celá zem! Hláste medzi pohanmi, že Hospodin je kráľom.“ (96,8-10) Chvejem sa pred Hospodinom, pretože slávime sviatok, ktorý je oveľa starší, ako Vianoce! Áno, počujete, či čítate dobre. Vianoce prišli oveľa neskôr, chceli sme pozlátko, tak sme si ho aj urobili – a ho aj ho máme. Sviatok Zjavenia Krista Pána mudrcom – 6. január je sviatok tak starý, že nám tlmočí to pradávne svedectvo a posolstvo – Pán Ježiš sa narodil aj pre pohanov. A tí traja, ktorí za Ježišom precestovali pol sveta, Mu prišli vzdať hold, úctu, slávu aj preto, že sa narodil pre naozaj celý svet, aj pre pohanov. Z ďalekého sveta prišli sa Mu pokloniť. A tí traja „hvezdári“ sú anticipáciou (predzvesťou) toho, že uveria aj ďalší a ďalší pohania. A koľkí ozaj uverili v Neho počas tých 2.000 rokov trvania kresťanstva! Veď aj nakoniec my sme z pohanov, keďže sme nemali židovských, ale pohanských predkov. Akoby sa ten 96. Žalm hodil aj na sviatok troch kráľov, ktorý svätíme hneď v prvých dňoch roku Nového. Bohu patrí predovšetkým úcta a poklona, to je to prvé, čo môžeme urobiť každé ráno, hneď po prebudení. Tí, čo cvičia jogu, dajú pozdrav slnku. My tak môžeme urobiť nášmu mocnému Bohu! A nikdy neurobíme chybu, keď tak urobíme. A nikdy sa v tom nemôžeme ani pomýliť! Bohu patrí poklona, nikomu inému. Bohu patrí sláva, nikomu inému. A my čítame na jednom mieste v Starej zmluve: „Ja som Hospodin, to je moje meno. Svoju slávu inému nedám.“ (Iz 42,8) Sláva patrí nášmu Bohu, to smie byť naša každodenná a pravidelná poklona. Nie cudzím mocnostiam, nie diktátorom tohto sveta – ako to vidíme u nás, ako sa aj u nás poklonkuje. Tak to čítame aj pri pokúšaní Pána na púšti. Diabol pri treťom pokúšaní povedal Pánovi, keď Mu ukázal na všetky kráľovstva sveta: „Toto všetko Ti dám, ak padneš a budeš sa mi klaňať.“ A Pán aj do tretice citoval Písmo a povedal: „Pánovi, svojmu Bohu budeš sa klaňať a len jemu samému budeš slúžiť.“ (Mt 4,10) A po týchto slovách diabol Pána opustil, pristúpil anjeli a posluhovali Mu.
Tí traja (pokiaľ boli traja) merajú ozaj veľmi ďalekú cestu, aby sa prišli pokloniť Ježišovi. Sú predzvesťou všetkých tých, ktoré neskôr uveria v Neho. Všetkých tých, ktorí Ho budú hľadať. A aj my patríme k nim. Oni prešli kus sveta, pravidelne pozorovali nočnú oblohu, na ktorej videli niečo výnimočné – hviezdu, či kométu, ktorú pred tým nikdy nevideli. Táto hniezda, ktorá sa objavila, a o ktorej sa tradovalo, že oznámi príchod nového kráľa, ich veľmi zaujala. A keďže boli hvezdári, astronómovia, nie astrológovia nepoznali starozmluvné zasľúbenia – prišli do kráľovského mesta Jeruzalem. Nesú so sebou výnimočné, excelentné a bezprecedentné dary, naozaj v mnohom veľkolepé. Ich tá hviezda „vyrušila“, domácich ani nie, tí sa skôr predesia, pretože v novonarodenom kráľovi vidia predovšetkým ohrozenie. A je to tak predovšetkým u kráľa Herodesa. V texte u evanjelistu Matúša čítame, že sa predesil a s ním aj celý Jeruzalem (Mt 2,1-12). Ten si predvolal znalcov zákona síce, tí mu to oznámili, že tak sa stane v Betleheme, no on, ani nikto zo znalcov zákona do Betlehema nešli. Nikto, opakujem nikto z Jeruzalema do Betlehema nešiel. Ponáhľajú sa tam však pastieri, ktorých svedectvo v tých časoch nikdy nebolo dôveryhodné. Im nikto neveril. Nebol to veľký risk, že práve im Boh zveril túto úlohu prvých zvestovateľov narodenia Pána? Bola to vlastne spodina vtedajšej spoločnosti – nevzdelaní ľudia, ktorí tí sa venovali ovečkám a aj preto neprichádzali do spoločenstva Božieho ľudu. Boli vyčlenení a tak boli označení za bezbožných. A my sme počuli v tom vianočnom príbehu, keď si práve oni povedali: „Poďme až do Betlehema viďme, čo sa tam stalo, čo nám oznámil Pán.“ (Lk 2,15) Oni sa dokonca poponáhľali. A neskôr sa bude Ježiš venovať primárne týmto najväčším hriešnikom a pohanom, zatiaľ čo kňazov, veľkňazov, farizejov, zákonníkov, sadukajov jeho excelentná duchovná ponuka nechá chladnými. Zo stoličiek ich neskôr zdvihnú iba tie skutočnosti, ktoré im siahnu na ich posty, výsady, uznanie a hlavne peniaze. No a k tým „bezbožníkom“ sa postupne priraďujú múdri a vzdelaní ľudia tej doby. Je to ozaj šokujúca správa „najvyššieho stupňa Richterovej stupnice.“ Znalcov Písma to ani nepohne. Matúš si tak v príbehu o Ježišovom narodení a okolnostiach, ktoré sú s ním spojené, pripravuje pôdu na predstavenie Mesiáša, ktorý sa bude vymykať všetkým ľudským predstavám. Je tu široký a aj „pestrý“ záber ľudí, ktorí idú za Kristom pokloniť sa Mu. Tak to čítame aj o gréckych prozelytoch v pašiovom príbehu Pána, keď prišli za Filipom a povedali mu: „Chceme vidieť Ježiša.“ (J 12,21) ) Nikto z Jeruzalema tak nezatúžil v tých dňoch, krátko po Jeho narodení presvedčiť sa vlastnými očami.
A tu je hodno ešte pripomenúť, že evanjeliá sa veľmi okrajovo venujú Ježišovmu detstvu. Po správe o narodení, prichádza poklona od mudrcov a zakrátko nasleduje útek do Egypta. Žiadna idylka, žiadna komfortná zóna. Práve evanjelista Matúš nás chce tomu všetkému vyvarovať. To všetko pravdepodobne preto, aby sme istým druhom sentimentu nezaspali pri jasličkách a sladkom dieťati menom Ježiš. To nám všetkým hrozí. Matúš jednoducho vsunul do správy o Ježišovom narodení mnoho vzrušujúcich udalostí. Tie chcú nielen sčeriť idylickú vodu narodenia Mesiáša, ale predovšetkým prebudiť čitateľa, ktorý ma ozaj tendenciu sladko zaspať pri Ježišových jasličkách. A veľmi bravúrne sa mu to aj podarilo. Potom, ako betlehemská hviezda zhasla, už sú na úteku do Egypta. Čím ďalej a hlbšie sa ponáram do týchto vianočných udalostí, tým viac som udivený tej jednoduchosti, ale aj účelovosti všetkých príbehov po Ježišovom narodení. Nebolo ich veľa – z istého, nám už známeho záberu.
My všetci sme práve tak, ako Ježiš prišli na svet, aj keď za úplne iných okolností. Ježiš sa nám vo všetkom pripodobnil, okrem hriechu. Stal sa jedným z nás – prežil ľudský život. Môže nám rozumieť vo všetkom – a aj nám rozumie, lebo sa stal človekom. V liste Židom čítame: „Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami, (lež nemáme Veľkňaza) podobne pokúšaného vo všetkom, ale bez hriechu.“ (4,4-15) Cenná devíza, ktorú si môžeme vždy a nanovo uvedomiť – spolucíti s nami, lebo sa sám stal človekom. Vo všetkom tom, čo prežívame aj my ľudia. Nie je to Boh, ktorý je za 7- horami 7- dolami. Prežil ľudský život – môže nám v mnohom pomôcť. A začalo to narodením a detstvom. A ešte jeden údaj z Jeho detstva máme v Novej zmluve. Svojim pozemským rodičom sa stratil v Jeruzaleme, keď mal 12 rokov (Lk 2,41-52). Neviem si dosť dobre predstaviť tú situáciu, keď ho v tej trme-vrme, v dave ľudí úpenlivo hľadali. Tri dni sú bez dieťaťa, nájdu Ho po troch dňoch úporného hľadania. A on, vo veku 12 rokov im takmer so stoickým pokojom povie: „Čože ste ma hľadali, či ste nevedeli, že ja musím byť vo veciach svojho Otca?!“ Odpovedá už ako dospelý – a má pritom iba 12 rokov! A potom Lukáš píše až o Ježišom krste vo veku 30 rokov. Celých 18 rokov nič nevieme o Jeho detstve. To nie je úloha evanjelií to všetko popísať, ako vyrastal, aké mal detstvo. Niečo o tom bližšie vieme, nemusíme i vedieť všetko. Práve preto a z tohto dôvodu sa evanjelisti zamerali na Jeho účinkovanie počas troch rokov a najdetailnejšie je popísaný pašijný príbeh, takmer z hodiny na hodinu – a z minúty na minútu. A to všetko, čo vykonal sa ani nezmestilo a nevošlo do evanjelií. Práve Ján končí svoje evanjelium takto: „A je ešte mnoho iného, čo Ježiš učinil. A keby sa všetko dopodrobna mali popísať, myslím ani svet by nestačil na knihy, ktoré by sa dali zapísať.“ (J 21,25)
Bohu patrí naša poklona za to všetko, aj za ešte mnoho iného. Ďakujeme za túto novoročnú poklonu v úprimnosti našich sŕdc. Mudrci nech nás v mnohom inšpirujú na našej ceste rokom 2026, aby sme sa po každom stretnutí s Ním, po každej poklone, vracali zo zhromaždenia do svojich domovov a príbytkov ako celkom iní ľudia. Ako takí, ktorí kráčajú po tej novej a úzkej Božej ceste…