Prekroč Jordán..

      Náš reformátor v jednej novoročnej kázni povedal: „Všetci kážu o Novom roku, ja dnes budem kázať o obriezke Krista Pána.“  Na Nový rok sa tejto téme rozhodne nemôžeme vyhnúť, ale nemali by sme obísť ani obriezku Krista Pána na ôsmy deň po jeho narodení (Lk 2,21). Je to práve na náš Nový rok. A tak začíname s menom Ježiš. Niet lepšieho začiatku, ako tento  –  s menom Ježiš. Pri mojej  ordinácii v  Prešove 9.7.1989 som dostal práve verš s menom Ježiš. To slovo, ktoré povedal apoštol Peter: „A niet odpasenia v nikom inom, lebo nebolo dané pre ľudí iné meno  pod nebom, v ktorom by sme mali dôjsť spasenia.“ (Sk 4,12) Je to pre mňa kľúčový verš z Biblie, ktorý Pán položil na moje  srdce práve vtedy, keď som začínal vo svojej službe.  A my vieme, že tým menom všetkých mien  je Ježiš. Je to pre nás pre všetkých kľúčové meno – nad všetky mená. Je to meno  –  nad každé meno. A my spievame v jednej mládežníckej kresťanskej piesni: „Ježiš, Ty máš meno najkrajšie, počuješ moje volanie..“  Tak sme aj začali na Nový rok  –  aj s menom Ježiš, aj s pohľadom upretým dopredu. Ten cieľ, ktorý máme pred sebou  –  je totiž pred našimi očami, teda vpredu, nie za naším chrbtom. A z tohto nového roku sme odkrojili už zopár dní a  prišli sme k prvej nedeli roku 2026. Hľadáme vhodné texty, ktoré by nám mohli poslúžiť v tomto čase na povzbudenie. Máme ich nemálo v Biblii. Aj ten z knihy Józuovej, z jej úplného začiatku  –  výzvu prekročiť rieku Jordán (Joz 1,1-9). Putovanie púšťou, v trvaní 40 rokov sa skončilo, prišiel významný medzník pre Boží ľud, vstúpiť do krajiny oplývajúcej mliekom a medom. A tak vodca Józue dostáva povzbudenie k samotnému aktu  –  buď silný a odvážny, nestrachuj sa a nezúfaj si..  A práve toto posolstvo je nám vhodným textom v prvých dňoch roku nového.

     Tak sme urobili aj my, pred pár dňami. Prelom rokov je významný medzník, ale z hľadiska večnosti nejde vlastne vôbec o nič. Čas plynie ďalej, čas pokračuje  tu dole – vo večnosti už nie – a my ako ľudské pokolenie  teda prechádzame rokmi, storočiami –  a prekročili sme tento medzník.  Mnohí v hlučnej zábave, iní v tichosti a s pokorným srdcom. A pri tejto príležitosti – dostávame povzbudenie, aby sme robili aj nové veci, s novou odvahou, také, ktoré sme možno doteraz ešte ani nerobili. Motiváciou, aby sme si vypočuli práve toto slovo  –  o prekročení, prebrodení Jordánom, bol aj film Vlny na Nový rok. Dávali ho aj Česi, bol vysielaný aj u nás na Slovensku. Tak sme si sprítomnili ten dej, ktorý sme videli v jeseni v kinách. A nanovo sme zistili, koľko je toho spoločného aj s dnešnou dobou. Od jesene možno ešte viac teraz, ako možno predtým. A v závere, keď dej vrcholil, bola pieseň z roku 1968, ktorú naspievala Helena Vondráčková: „Přejdi řeku, řeku všech nadějí..“   Je to veľmi pôsobivá pieseň, nájdite si ju.. A keď tak urobíte, tak uvidíte na tom videu – aj Jozefa a Máriu.  V prvom momente ma to prekvapilo. Prečo? Aj oni totiž museli vykročiť a prekročiť ten svoj „Jordán“.. Stalo sa tak vtedy, keď  Herodes, ako mocný tohto sveta  –  začal ohrozovať dieťa, menom Ježiš. A Jozef počul slovo:  „Vstaň, vezmi dieťatko a jeho matku, uteč do Egypta a zostaň tam, dokiaľ ti nepoviem.“ (Mt 2,13) A  tak po tomto slove hneď utekali do Egypta. Takého peripetie krátko po tom predivnom narodení, po návšteve anjelov, po odchode mudrcov.  Stalo sa tak potom, keď betlehemská hviezda zhasla, všetko sa vrátilo do pôvodných koľají. Ako my po Vianociach, po prelome rokov  –  nič sa nezmenilo  –  všetko ide tak, ako predtým. Peripetie len začali – a tak žiadna komfortná zóna po narodení, ale hneď útek do Egypta. A to tiež isté „prekročenie“ a vykročenie do neistej budúcnosti. Mohli vedieť dopredu, ako to skončí? A vtedy, keď Jozef chcel tajne prepustiť Máriu, počul slová anjela: „Neboj sa prijať Máriu za ženu, lebo čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého.“ (Mt 1,18-24)  Je to tiež istý Jordán v jeho osobnom živote. Aj pred nami sú možno isté hraničné situácie  –  sme pozvaní, sme vyzvaní, aby sme sa takých a možno podobných výziev nebáli. Veď Pán je s nami, je so svojím ľudom. Je s nami po všetky dni, až do konca sveta.  Stal sa človekom, jedným  z nás. A skrze Ducha svätého je s nami tak predivne, ako by sme to my určite nevymyslel. Veď práve na to sa stal človekom, jedným z nás. Leoš Grandtner len nedávno, takt p pred týždňom nám tlmočil posolstvo, ako sa s nami „zaplietol“, keď Slovo stalo sa telom (J 1,14).  Tak  spoločne vykročme, tak vyplávajme na tú plavbu „morom času: roku 2026. Jedna odvážna myšlienka hovorí: „More nepatrí tým, ktorí sú na brehu. More patrí tým, ktorí sa odvážia plaviť.“  Začína naša plavba.. 

    Poďme opäť k Józuovi – ako vodca, ktorý spolu s Kálebom uverili, že Pán Boh pre svoj ľud pripravil úžasnú krajinu. Všetci sa zľakli  –  teda tí ostatní 10 vyzvedači  –  videli v tej krajine nejakých veľkých obrov. Iba Józue a Káleb dôverovali –  tí vošli do zasľúbenej krajiny. A celá jedna generácia sa musela pominúť  – museli tam vojsť celkom  noví ľudia, ktorí nepoznali tie mastné egyptské hrnce. Józue, ako vodca Božieho ľudu sa veľmi osvedčil. My však máme tiež vodcu menom Józue  –  to je Ježiš. Józue je starozmluvná forma mena Ježiš. To je náš duchovný vodca, ktorý je s nami  –  ktorý sa bude s nami „plaviť“, keď príde búrka, keď začne fúkať, môže ju utíšiť.  A potom, keď príde chvíľa, že sa naplní náš čas, tak potom si spolu odpočinieme s Pánom, tam za Jordánom. Takú pieseň sme spievali ešte v Prešove v našom spevokole slovami: ..až si tam za Jordánom, odpočiniem s Pánom..“  Tam sú tie večné príbytky, do ktorých už mnohí vošli. Tí, s ktorými sme sa lúčili v roku 2025. Už oddychujú s Pánom. Pán ich uzdravil zo všetkých neduhov a chorôb. neuzdravil ich pre časnosť, uzdravil ich pre večnosť. Aj to je uzdravenie, aj to dar  –  byť s Pánom vo večnosti za jedným stolom. Môže byť niečo viac?

     Môžeme maž rôzny pohľad na to, čo nás čaká. Niekto problémy nevidí, niekto ich vidí, ako nejakých „obrov“ na každom kroku. Niekto sa na problémy pozerá tak, že sú na to, aby sme ich riešili, nie nad nimi lamentovali. Sme pozvaní touto prvou nedeľou roku 2026, aby sme dôverovali Bohu, Emanuelovi, ktorý sa pre nás narodil. Emanuel – znamená : Boh s nami. A keď Boh za nás, tak kto proti nám? Podajme  Mu ruky tak, ako to spievame v jednej novoročnej piesni: „Hospodinu podajme ruky..“ (ES 71)  S touto piesňou mám milú skúsenosť. Počas viacerých rokov zastupovania v Spišskej Belej – po istom čase môjho administrovania  prišla sestra kaplánka Vlasta. Bolo to v čase, keď sa do služieb Božích implementovalo podávanie rúk. Ona sama mala na to iný názor a povedala: „My si ruky podávať nebudeme, my tie ruky budeme podávať Hospodinu.“ A tak sa aj stalo, pokiaľ tam bola (čo netrvalo dlho) na konci každých služieb Božích spievali pieseň 71. No veď skvelé, povieme si – určite. No tak podajme ruky Hospodinu a On nás prevedie týmto rokom. Ako náš dobrý Otec  –  chytí nás za ruku. Tak sme to robili aj my rodičia, keď sme našim deťom povedali, prechádzajúc cez rušnú ulicu, či cez rušný prechod: „A teraz sa ma silno chyť!“  A nasledoval silný stisk našich rúk.. Tak sa chyťme Hospodina, prekročiac náš Jordán prelomu rokov  –  vykročme na cestu, alebo vydajme sa na plavbu morom času 2026. Boh v Kristu je náš dobrý Vodca, na palube náš lodivod a kapitán. Dajme na Jeho pokyny a loď nášho života a naša plavba určite nestroskotá. Tak to počul aj Józue pred riekou Jordán: „Len vtedy sa zdarí tvoja cesta a budeš mať úspech.“  Haleluja