2025 – dosť miesta pre Ježiša?
Na Starý rok vždy premýšľam nad tým, že takto presne pred týždňom sa začínali Vianoce. A ako ten týždeň veľmi rýchlo uplynie. Týždeň – ten posledný v kalendárnom roku. A čo všetko sa v tom poslednom týždni 2025 aj udialo. Keď teda končíme kalendárny rok Silvestrom – tak presne pred týždňom sme začali sláviť Vianoce, ktoré začínajú Štedrým večerom. A čo všetko sa za ten týždeň udeje? Iste, veľmi veľa. Mnoho stretnutí, návštev – a iných pozoruhodných udalosti. Objavujú sa už aj prvé bilancie toho roku odchádzajúceho, hodnotenia typu – aký to rok končíme a uzavierame. Ja sa ale chcem vrátiť k prepojeniu Štedrého večera a Silvestra. Aká je medzi tým spojitosť? Dá sa nájsť nejaké premostenie? Niečo tieto dni spája, či aj rozdeľuje? Pred týždňom boli Vianoce, my sme boli v ich úvode v najočakávanejšom večeri roka – a teraz po týždni sme opäť skromné spoločenstvo, duchovná rodina – naše „malé stádečko“. Všetko sa vrátilo do normálnych koľají, sme s tými, o ktorých vieme, že s nimi môžeme naozaj aj naďalej počítať. Počas posledných Vianoc nás zrejme nič nevyrušilo. Pred týždňom sme si pripomínali, že Boh vstúpil do sveta spôsobom, akým my ľudia by sme naozaj nechceli. My by sme to pripravili rozhodne lepšie. Boli by tu veľkolepé a slávnostné fanfáry, aspoň nejaký penzión.. Palác nemusí byť, ale maštaľ? Boh vstupuje do sveta úplne ticho – bez fanfár, spôsobom, akým by sme my nechceli. Nie nejako okázalo a veľkolepo, ale skromne a takmer nenápadne. Nápadné to bolo len pre tých bezprostredne prítomných v okolí. Ticho a nenápadne – a čo nás hneď šokuje (pokiaľ nás to šokuje) – niet pre Neho miesto v Betleheme. Vstupuje do sveta, kde niet miesta pre Boha! Kladieme si teda celkom legitímnu otázku – tak prečo tu vlastne vstupuje? Prečo nám ide v ústrety? Odpoveď poznáme – chce nás zachrániť. Vstupuje tam, kde my sa štítime ísť – do biedy a chudoby, do maštale, lebo v ubytovni nebolo pre Neho miesta. Táto veta rezonuje vo mne – celý tento týždeň po Vianociach. Vstupuje tam, kde je akútny nedostatok – tam, kde sa kŕmia vlastne zvieratká.. To naozaj Pán Boh nemohol vymyslieť niečo originálnejšie? Jeho Syna položia do jasieľ, kde sa dáva pokrm pre dobytok.. Taká je Božia vôľa? To nemôže mať nejakú krajšiu podobu a dôstojnejšie prostredie? Ale maštaľ? A ten hostinský – ak by bolo išlo o bohatých ľudí, pekne oblečených, tak by sa bol pravdepodobne zariadil inak. Určite bol by niečo vymyslel – a povedal by: „Zostaňte – niečo určite vymyslíme.. Možno sa niečo uvoľní..“ Nič také od neho nebolo počuť! Nedostal žiadane nápad, ako vyriešiť túto situáciu. Jednoducho sa konštatuje – nemali miesta pre Neho. Obaja sú vyčerpaní z dlhej cesty, únava, a ešte ich poslať ďalej – ženu tesne pred pôrodom? To iných mohol poslať, keď nemal miesto – ale ženu tesne pred pôrodom? Únava z cesty, celkové vyčerpanie, blížiaci sa pôrod? A ešte správa, že nemajú pre nich miesto? A od minulého roka rezonuje vo mne myšlienka: „Každý z nás je majiteľom hostinca a rozhoduje – a či bude v ňom dostatok miesta pre Ježiša.“
Roky čítame tento veľmi známy vianočný príbeh – no nič nás v ňom za tie roky „nevyrušilo“, na všetko sme si už za tie roky akosi zvykli. Evanjelista Lukáš píše zároveň aj dosť stroho, ba priam až chladne. A pritom by nás malo vyrušiť tak mnoho v tomto príbehu. Roky čítame texty, na ktoré sme si naozaj zvykli a nijako nás ani v našom živote nevyrušujú. Nemali by sme ich ešte inak čítať – a hlavne počúvať? Boh koná ozaj tak nepochopiteľne, šokujúco a priam škandalózne. A to sa nevzťahuje iba na Vianoce, ale vlastne počas celého roka. A aj počas celého nášho doterajšieho života. Nachádzame Ho tam, kde by sme Ho rozhodne nečakali, stretávame Ho tam, kde by sme to vôbec nepredpokladali. Koná dokonca naozaj škandalózne. Prvé Vianoce boli dokonca škandálom, aj keď my ich za také už nepovažujeme. My ich máme radi idylické sviatky, dokonalý Štedrý večer – kde je všetko pripravené – a čakáme, kedy príde tá radosť, ktorá akosi ale neprichádza. Prvé Vianoce boli však plné nepokoja – také Vianoce by sme rozhodne nechceli. Také tie prvé boli. A čo povedať na záver roka v tomto kontexte?
Pán Boh nekoná ale podľa našich predstáv, ale podľa svojej svätej vôle. Pán Boh neprišiel naplniť naše predstavy, ale prišiel naplniť všetky svoje sľuby. A pri Ježišovi ich naplnil naozaj všetky. A Boží Syn sa stáva naplno človekom, so všetkým tým, čo k tomu patrí. Keď kedysi nemali pre Neho miesto v Betleheme, máme to miesto pre Neho my sami v našom každodennom živote? Opakuje sa to pomerne často, hlavne po sviatkoch a my zisťujeme, koľkých máme priateľov na Slovensku. Po Vianociach, keď prichádza množstvo hostí do Tatier, zvyknú viacerí telefonovať ohľadom parkovania. Mám s tým celkom bohaté a aj úsmevné skúsenosti. Niekto chce ušetriť, niekto nemá naozaj priestor, kde by mohol zaparkovať. Všetko je plné, všetko je obsadené, ako kedysi v Betleheme. Mám milú úsmevnú príhodu spred niekoľkých dní, keď nedávno tu bol jeden brat z nášho Východného dištriktu, telefonoval mi, že všetko je plné a nemajú kde zaparkovať, či môžu pri fare.. Určite áno – nech sa páči! A práve tak sme sa pousmiali, že je to tak, ako v Betleheme – všetko plné, žiadne „voľné“ parkovacie miesta k dispozícii. Nič nové pod slnkom, povedal, či napísal by ten známy biblický Kazateľ.
Uvažujme spoločne ešte ďalej – máme dostatok miesta pre všetko: pre veci tohto sveta, pre naše záľuby, pre naše koníčky. Máme dosť miesta aj pre svoju rodinu – to je naša priorita. A čo naša duchovná rodina? Otázka stojí ešte aj takto: „Či sme mali dostatok miesta pre Ježiša v tomto roku?“ My Ježiša navonok neodmietame tak nejako chladne, ako to urobil možno ten hostinský! My neodvrkneme: „Nemáme miesto pre Teba!“ My to robíme tak nejako inak – my to „len“ posúvame na neskôr, či presúvame na neskoršie obdobie. Poznáte to veľmi dobre: „Zrovna dnes sa nám to nehodí, zrovna dnes máme iný program. Zrovna dnes mám niekde zarezervovaný iný termín..“ Nerobíme to tak okato, len odsúvame, lebo ako máme miesto pre všetko a pre všetkých, tak len pre Ježiša nám neraz zostáva toho miesta akosi menej a menej. Božie slovo nám všetkym na konci roku 2025, v jeho celkom posledný deň nastavuje zrkadlo. Ono tak robí vždy, počas celého roka. Dnes možno ešte aj viac, ako inokedy. Nedalo sa viac? Nemohli sme prekonať a prekročiť svoj vlastný tieň, prekonať samých seba? Nemohli sme si viac čítať Božie slovo, či zložiť ruky k modlitbe? A byť možno aj častejšie v spoločenstve? Moja osobná skúsenosť je v tom veľmi pozoruhodná. Nie vždy sa aj mne chce – to priznávam. Ale keď prekonám seba – to je to najkrajšie víťazstvo. Najťažší boj je so sebou samým – najkrajšie víťazstvo nad sebou samým! Nie vždy sa mi chce napr. za seniormi do domovov, alebo aj k iným povinnostiam. Mám však osobnú skúsenosť, že keď prekonám seba: príde „odmena“ v podobe, ktorú vôbec nečakám, ktorá prekvapí. Pán Boh má pre mňa mnoho prekvapení a vstupuje tam, kde by som to najmenej čakal. Tak prekvapujúcim je Boh. Všetkých prekvapil na prvé Vianoce – a neváhal vstúpiť do maštale, kde je len samá špina a neistota. Boh ide tam, kde my tak neradi – a s nevôľou. A keď sa premôžeme, má pre nás mnoho prijemných prekvapení. To sme zažili neraz v roku 2025, dá Pán, že to zažijeme aj v roku 2026. Tešíme sa na to všetko, čo má Pán pre nás pripravené. Len Mu dajme to patričné miesto v našom živote. Haleluja