Vianočný (iba) sentiment ?

     Roky uvažujem nad tým, prečo sú nám Vianoce tak blízke, ako nám nie je blízka Veľká noc. Žiadne sviatky v priebehu roka nami tak nerezonujú práve tak, ako Vianoce, ktoré už vrcholia dnešnou spomienkou na mučeníka Štefana.  Prečo sme v tej našej kultúre práve tak veľmi z týchto sviatkov „unesení“, ako to nie je pri iných sviatkoch? Uvažujete nad tým možno aj vy- tak pátrajme spolu pátrame po možných  príčinách.. Už roky vieme, že prvými kresťanskými sviatkami boli práve tie veľkonočné. Prví kresťania oslavovali mocné víťazstvo Pána Ježia Krista nad smrťou. Vianoce prišli až oveľa neskôr, v 4. či až 5. storočí.  Ak je Veľká noc oveľa staršia a tak veľmi pôvodná a autentická, prečo je nás na Veľkú noc oveľa  menej a na Vianoce sú naše chrámy plné? Pátrame po príčinách  –  sme ako v „Klube pátračov“ a uvažujeme nad tým aj v týchto  sviatočných vianočných dňoch. Odpoveď  je možná aj v tom nasledovnom: mnohí a takmer všetci (veriaci aj neveriaci) sú z Vianoc unesení aj preto, lebo nám pripomínajú naše detstvo. Aj tých našich najbližších, ktorí sú už vo večnosti.  Mnohí sú z Vianoc unesení aj preto, lebo na slame leží malé dieťatko. Je tak úžasné a milé, krehké..   A sme vždy veľmi  dojatí, keď počujeme spievať koledu: „Búvaj dieťa krásne, uložené v jasle..“  Je naozaj tak bezbranné, nevinné a zraniteľné. A veľmi krehké.. Veď aj my sme takto prišli na tento svet, no narodili sme sa za trochu iných podmienok a do iného časového obdobia. Každé narodené dieťa je vždy a nanovo odkázané na pomoc tých veľkých. Tento obraz veľmi dobre poznáme. Takí sme boli aj my, keď sme prišli na tento svet.  Bez lásky našich rodičov by sme tu určite  neboli. Keby sme od nášho útleho detstva neboli obklopení láskou nášho okolia, vtedy  našich rodičov, tak by sme určite neprežili.  Aj my sme boli takí „fragile“ a takýmito stále aj sme naďalej. Nad tým som nedávno tak uvažoval, zúčastniac sa na koncerte známej slovenskej hudobnej skupiny a capella Fragile.  Boží Syn Ježiš Kristus prišiel k nám vo veľmi krehkom „balení“, v ľudskom tele, na ktorom bol nápis: fragile.  Poznáte to z vlastnej skúsenosti, možno takej všednej  –  posielate balík, vo vnútri je niečo krehké, tak to hlásite a zamestnankyňa na pošte pridá lístok „fragile“..  Tak sme aj my prišli do tohto sveta – a Boží syn sa nám  v tom úplne pripodobnil. Aj z tohto dôvodu sú nám tieto sviatky tak blízke! No ale keď sa o každé dieťatko postaráme a dáme mu všetko potrebné, tak ono nás odmení úsmevom. Keď naplníme všetky jeho životné potreby, sladko spinká a my sa v nemom úžase pozeráme na ten malý zázrak v perinke, či v postieľke.  Je to priam nezabudnuteľný obraz. My dospeláci sme plní dojatia a sme tak trochu „na mäkko“.. . Tisnú sa nám slzy do očí. Všetci sme šťastní a spokojní. Toto všetko sa na istý spôsob  deje v spojitosti s Vianocami, no nedeje sa to už pri Veľkej noci. Tá má už iný samozrejme duchovný rozmer a posolstvo. Tam je bolesť, utrpenie a smrť, no potom aj to slávne vzkriesenie. Pri Vianociach vidíme príchod nového človiečika do toho sveta  –  práve tak, ako sme do tohto sveta prišli aj my, aj keď za iných, oveľa kľudnejších  okolností.

      Vianoce  –  to je naše detstvo, v tieto dni smeveľmi  precitlivelí, spomíname  na všetko to, čo sme doma prežili.   Sentimentu a nostalgie  a blízkym tomu pocitom  sa celkom nevieme akosi zbaviť. A preto Vianoce ozaj slávia všetci, aj veriaci, aj neveriaci.   Počas tohto obdobia sa tak často vraciame  do detstva, ako v žiadnom inom období –  spomíname tak často na naše Vianoce detstva – a takto to prežívame každý rok opakovane. A roky veľmi rýchlo bežia.. Kladieme si celkom legitímnu otázku, či iba to je náplňou týchto dní.. Nemali by sme predsa ísť ešte hlbšie, nájsť hlbiny týchto sviatkov  –  nájsť ešte aj to potrebné duchovné „portfólio“  týchto sviatkov? Počas Vianoc, na konci kalendárneho roka prežívame niečo také, čo neprežívame možno v lete, či v nejakom inom časovom období. Je to iba vianočný sentiment, či spomienka za tým, čo už bolo a nikdy sa už nevráti? Dnes mi napísala pozdrav jedna rodina z Brezna, že najkrajšie Vianoce mali v tatrách, keď ich deti boli malé a trávili ich v našom zborom spoločenstve. Nás to veľmi teší, že v našej duchovnej rodine sa tak dobre cítili. Aj z tohto príkladu je jasné, že každý z nás na nejaký spôsob v týchto dňoch intenzívne spomína..

     Je toto hlavnou náplňou týchto dní? Sentiment a spomienky na detstvo? Všetko tomu nasvedčuje, že akoby nás Biblia pred tým chcela na nejaký spôsob varovať. Z čoho to vidíme a poznávame?  Pripomeňme si, že  evanjeliá sa akosi aj zámerne a cielene vyhýbajú opisom práve z Ježišovho detstva. Akoby sme z toho obdobia nemali mať nič zaznamená v Biblii. A z Jeho detstva  máme práve veľmi málo – čítame o Jeho narodení, potom  o klaňaní sa mudrcov. A prichádza  potom  útek do Egypta, keď mocný tohto sveta dieťa menom Ježiš veľmi ohrozuje. A potom  čítame až o 12-ročnom Ježišovi v chráme, ktorý sa stratil a Jeho pozemskí rodičia Ho po troch dňoch našli v chráme (Lk 2,41-52). A keď Ho Jeho rodičia našli, tak sa správal už ako dospelý, keď im povedal: „Čože ste ma hľadali, či ste nevedeli, že ja musím byť vo veciach svojho Otca:“  Ježiš spomína v evanjeliu aj tzv. „nemluvňatá“ (maličkých), ale nie sú to tí najmenší, teda nie sú to deti (Lk 10,21-24). Tu Ježiš nemyslí na svoje detstvo, ani na detstvo nikoho z nás. Každý sa iste rodí ako dieťa, ako maličký, ale nie každý sa počas života aj maličkým stane. Kto sú teda tie nemluvňatá a tí maličkí? Sú to tí, ktorí uznávajú, že existujú aj veci, ktoré sú väčšie, ako oni.  Veci, ktoré ich prerastajú, ktoré ich presahujú a často im aj nerozumejú. V konečnom dôsledku sú maličkí tými, ktorých Boh je väčší, ako oni sami.

     Vo Vianociach ide o niečo podstatne viac! . Vianoce – to nie je len sentiment, aj keď sa mu asi celkom nedá tak ľahko vyhnúť.. A iste, nikto sa proti nemu ani nestavia. Ale nemôže byť rozhodujúci!  Tak o čo ide na tieto sviatky?  My to  dobre vieme! Narodil sa predsa Priateľ náš všetkých. Narodil sa priateľ hriešnikov, ako Ho často označovali farizeji a zákonníci. A v knihe Prísloví čítame v prvej polovici verša: „Priateľ miluje v každý čas..“ (Pr 17,17)  Naši pozemskí priatelia sú sprievodcovia na ceste  nášho života a sebapoznávania. Bez priateľov si náš život nevieme ani prestaviť! Stretnutia s nimi nám dávajú silu napr. ísť aj proti prúdu.  Stretnutia   s nimi nám otvárajú neprebádané registre nášho  vnútra.  Náš život je neraz  v mnohom  náročný, veľmi účinne pomôže nám vždy sila priateľstva. Máme okrem svojich celkom najbližších aj okruh istých priateľov, o ktorých sa môžete vždy oprieť! Priateľstvo sa utvára vo víziu, v ktorú  spoločne veríme.   Pán Ježiš  povedal svojim  učeníkom na túto tému veľa krásnych slov:  „Vy ste moji priatelia, ak konáte, čo vám prikazujem, nenazývam vás viac sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože všetko som vám oznámil, čo som počul od svojho Otca.“ (J 15,14-15)

      Ježiš je skutočný  priateľ hriešnikov a bezbožníkov. To sme už toľkokrát počuli.  Dnes to chceme ešte inak precítiť a prežiť. Možno oveľa hlbšie, ako doteraz. Nič pred nami nezatajil, čo počul od svojho Otca. Pred našimi pozemskými priateľmi ozaj nič netajíme. Povieme im úplne všetko!  Je vždy  na strane nás hriešnikov –  bezbranných a vylúčených, na strane utláčaných.  Veď  aj on sám – Kristus sa  stal vylúčeným a zavrhnutým –  za všetkých nás – zavrhnutých.  Stal sa obetným baránkom. Ježiš je priateľ mojej duše. Ježiš je Priateľom našich duší. To je realita  –  to nie je vianočný sentiment. Je naším každodenným spojencom vo všetkom!  Je nám tak blízky, než si sám viem predstaviť.  Priateľstvo s Ježišom je však iné, ako tie všetky naše  ostatné priateľstvá.  Cez Ježiša vstupujeme priamo do priateľstva s Bohom. Je vôbec niečo také  možné?!  Je vôbec možné priateliť sa s Bohom? Veď priatelia stoja veľmi často pri sebe ako –  rovný s rovným, ako slobodný  vedľa slobodného. Tu sa stal priam vianočný zázrak  – Boh   tú slobodnú rovnosť do mňa a nás všetkých vložil sám. Urobil tak z lásky.  Nič sme preto vôbec nemuseli urobiť! Absolútne nič. A rozhodne si to nezasluhujeme. Je to dar Vianoc. Bez nich by to nebolo vôbec možné.   Nie ja som vystúpil k Bohu hore, ale  Ty Bože a Hospodine  si zostúpil ku mne, tu dole  –  na túto zem vo svojom synovi.  Boh sa stal človekom  –  nám podobný vo všetkom, okrem hriechu. Vďaka tomu môžem byť Božím priateľom. Bez tohto Jeho príchodu a adventu k nám dole do nášho sveta, by priateľstvo s Bohom nebolo vôbec možné. Ešte stále by sme boli Božími nepriateľmi. A náš Pán v tom odseku ešte povedal: „Nikto nemôže väčšmi milovať, ako keď život položí za svojich priateľov.“ (J 15,13)  To je vrchol Jeho priateľstva k nám. Niet väčšieho dôkazu Jeho náklonnosti k nám. A aj z toho dôvodu by nás na Veľkú noc, resp. na Veľký piatok malo byť toľko v chráme, koľko je nás na Štedrý večer.

   Zároveň si aj tak často  uvedomujem, že moje priateľstvo je veľmi krehké (fragile)  –  raz Pána zapieram ako Peter, raz Ho zrádzam ako Judáš, alebo sa vyhýbam zodpovednosti za pravdu, ako to urobil Pilát. Áno, je to tak! No v tomto mojom a našom  kontakte  nie o moju, ale o Božiu  lásku opieram naše priateľstvo. Nech by čokoľvek prišlo  ešte do konca roku, alebo v roku 2026  – pomôže mi a prenesie ma  sila priateľstva s Kristom. Vždy môžem čerpať odvahu a silu z tohto priateľstva. Uplynulý advent a tieto Vianoce majú pre mňa Tvoju podobu  –  Pane Ježiši Kriste. Je najvyšší čas sa s Tebou ešte viac spriateliť! Prijímam Ťa ako môjho a nášho dôverného priateľa, ktorý tu bol, je a ktorý opäť prichádza. A On príde aj na konci vekov – už nie ako dieťa uložené v jasle, ale ako mocný Sudca živých a mŕtvych. A to je náš Priateľ všetkých priateľov.  Stále platí a nikto to neprekonal – ani nikto iný za nás na dreve Golgoty nezomrel, než len Boží Syn Ježiš Kristus. Nikto nemá väčšej láske, ako ten, kto položí svoj život za svojich  priateľov. Poďme v ústrety Veľkej noci s ešte väčšou láskou k Nemu.. Haleluja..