Adventné „vyrušenie“
Je tu druhý polčas adventu, ktorý bude venovaný Jánovi Krstiteľovi. Venovali sme sa mu už aj počas tohto obdobia – počas našich biblických štvrtkov. Je mu venovaná dnešná tretia, ale aj štvrtá nedeľa v advente. Bol to predchodca nášho Pána, pripravovateľ ľudí na Pánov príchod. On, ako aj Ježiš Kristus prišli na svet tak, že sa naozaj nemožné stalo možným. Raz to bolo počatie vo vysokom veku, pri Márii z Ducha Svätého. A títo dvaja narodení za „výnimočných okolností“ stoja na prahu niečoho celkom nového. Nimi končí Stará zmluva a začína tá Nová. V Tesnej bráne čítame na pokračovanie Zachariáša, príde ešte aj Malachiáš. To je koniec Starej zmluvy. A potom bola veľmi dlhá pauza v trvaní štyroch storočí. A po tak dlhej Božej „odmlke“ prichádza celkom nový začiatok. Obidvaja vo svojom čase vyvolali mnoho otázok. Mnohí si mysleli o Jánovi, že On je ten očakávaný Mesiáš. On povedal: „Ja som hlas volajúceho na púšti, pripravte cestu Pánovi.“ (J 1.,23) To, čo prinášal Pán, bolo tak radikálne nové, že ľudí bolo potrebné na to postupne pripraviť. Aby nenastal šok, ako aj v istom zmysle nastal, tak „po kvapkách“ bolo potrebné pripraviť Izrael na Jeho príchod. Obidvaja vyvolali mnoho otázok. Zjav Jána Krstiteľa bol netradičný, obliekal sa tak netradične – mal odev z ťavej srsti a jedol kobylky a poľný med. Žil na júdskej púšti a všetci si o ňom v srdci mysleli, či naozaj nie je Kristus, tak odpovedal všetkým: „Ja zaiste krstím vás vodou, ale ide mocnejší ako ja, nie som hoden mu rozviazať remienky ma obuvi, On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom.“ (Lk 3,15-16) Ľudí to veľmi a v mnohom – po tak dlhom Božom mlčaní vyrušilo, mnohí si kládli otázky – to bude asi už naozaj ten očakávaný Mesiáš. Výnimočný a netradičný zjav a samotné posolstvo – všetko tomu tak aj nasvedčovalo. Ján mohol na seba strhnúť posolstvo, on to neurobil ale na inom mieste vyznal: „On musí rásť a ja sa umenšovať.“ (J 3,30) Ľudí to trochu vyhodilo z koľají, vyrušilo v ich vtedajšom stereotypnom živote.
Advent je takým obdobím, ktoré nás v dobrom slova zmysle vyrušuje z našej všednosti. Máme mnohé zaužívané rituály, deň za dňom beží v nejakej rutine, ranné vstávanie, večerné líhanie, krátke dni, málo svetla. Všetko sa opakuje, čas rýchlo plynie. A my niekedy ideme akoby na „autopilota“ – robíme automatické pohyby, ktoré si vôbec ani neuvedomujeme. Častokrát si neuvedomujeme, kde položíme kľúče, mobil, okuliare – a potom to dlho hľadáme. Už sa vám to stalo? Mne určite. Ak sa vám to nestalo, tak ste na tom celkom dobre, s úsmevom. A potom v decembri, niekedy už aj v novembri príde advent, ktorý nás vyrušuje z nášho stereotypu. Ján Krstiteľ to už urobil dávno svojím zjavom, pobytom, životom, jedálnym lístkom. No najmä mocným posolstvom. Čo nás vyruší – v tomto hrubom svete, keď sme si už takmer na všetko zvykli, na aroganciu moci, na mnohú nespravodlivosť, na.. – na čo všetko ešte… Dokonca jedno príslovie hovorí, že si zvykneme aj na šibenicu – až tak ďaleko to všetko môže zájsť. Svet je hrubý a vulgárny, veľmi potmavel – nielen kvôli mnohej tme a krátkym dňom. Aj udalosti toto ostatného týždňa tomu neprospeli – ani v zahraničí, ani doma. Čo nás ozaj vyruší? Čo by nás mohlo vyrušiť! Komu to umožníme, keď sa isté hranice dnes tak často prekračujú. Až natoľko, že to mnohých ľudí nevyrušuje. A čo „vyruší“ nás kresťanov? V škole neraz vyrušujú neposlušní žiaci.. V škole života nás chcú v dobrom slova zmysle „vyrušiť udalosti nielen u nás, ale aj to, čo sa deje za našimi hranicami. Aj to, čo sa deje v celosvetovom meradle.
Aj v duchovnej oblasti máme nejaký stereotyp, opakujúci sa už niekoľko rokov, že! Čo myslíte? Kostol len vtedy, keď je čas.. Modlitba vtedy, keď príde nejaká kríza. Biblia – len vtedy, keď si spomeniem. A nespomenieme si až tak často. A mohli by sme pokračovať ďalej. Je toto všetko s „kostolným poriadkom“? Tak má vyzerať duchovný život veriaceho človeka? Niečo sa kdesi pokazilo, kdesi robíme chybu? Vieme ju aj nájsť, vieme ju aj objaviť? Modlitba rozhodne nechce byť pre nás až poslednou možnosťou, ale hneď prvou možnou voľbou.. A kostol je otvorený každú nedeľu – vždy prvý deň po sobote.. A Písmo sväté by sme mohli mať poruke, vždy hneď pri tesnej bráne.. A tu nám na pomoc prichádza advent – vychádza nám v ústrety, prichádza Pán. Pán blízko! (F 4,5) Budeme to slovo počuť už o týždeň, ako epištolu 4. adventnej nedele. Advent je privilegovaný čas – čas výnimočný, ja by som ho nazval výnimočným obdobím. Je to mimoriadny stav – keď sa ten v krajine ako výnimočný stav, tak sa niečo vážne deje. A nedeje sa niečo výnimočné, keď Boh dáva ľudstvu svojho Syna. Ľudstvo na to čakalo 4.000 rokov a každá svieca symbolizuje jedno tisícročie. A dnes, keď horia už takmer všetky, bez tej jednej – by sme mohli myslieť na 3.000 rokov čakania na nášho Pána. Nevyruší nás toto obdobie prichádzajúcej spásy, ako kedysi mnohých vyrušil Ján Krstiteľ? Boh posiela svojho Syna a my sa na Jeho príchod pripravujeme! Ešte nemáme Vianoce – my sa len pripravujeme na ne. A advent nie je len odpočítavanie dní do Vianoc. Advent – to nie je len strihanie metra, kedy už konečne tie Vianoce prídu a budú..
Advent je práve tým, aj nám všetkým tak potrebným vyrušením, advent je tým „budíkom“ doby, advent je tým časom – výnimočným, ktorý toto všetko prináša. A ap. Pavel napísal kresťanom do Ríma, nenapísal to pohanom, či neveriacim: „..je vám čas prebudiť sa zo sna. Teraz je nám spasenie bližšie, ako keď sme uverili.“ (R 13,11-14) Nám všetkým, akoby sme boli v nejakom bdelom spánku, v nejakej duchovnej kóme – automatizovaní. Robíme automatické pohyby, aj úkony. Akoby aj náš duchovný život bol takým, v nejakej zotrvačnosti. A advent, aj jeho druhá polovica, to je to prebudenie z nášho spánku. Pôst je už o inom, pôst má už celkom iný rozmer. Nový cirkevný rok, ako nový začiatok práve začína adventom. A to určite nie je žiadna náhoda.
Mohli by sme použiť ešte aj takýto obraz – keď pravidelne chodíme do posilňovne, do „fitka“, ak dodržiavame všetko podľa možno aj osobného trénera, tak nám rastie naša svalová hmota. A to je neprehliadnuteľné a aj viditeľné! A to môže byť ozaj celkom dobrý príklad. Ak si pravidelne čítame Božie slovo a spájame ho aj s modlitbou, ak nevynecháme ani jeden deň bez Biblie, tak rastieme, rastie naša „duchovná svalová hmota“, rastieme vo viere, láske a nádeji. Akí by sme už mohli byť duchovne vyspelí po tom všetkom, čo sme už s Pánom zažili? Sme ta? Ste tam? Je to obdivuhodné, koľko má Pán s nami trpezlivosti – začíname odznova a nanovo. Nový advent nás chce vyrušiť, no my sa pravdepodobne vyrušiť vôbec nedáme.. Či?
Je tu šanca, je tu príležitosť. Noc pokročila, deň sa priblížil. Svet v mnohom potmavel a rok 2025 v jeho tmavých farbách vôbec nevyzerá vábne. Sú tu mnohé reálne nebezpečenstvá a hrozby. Slovami z minulej nedele, nech by bola akákoľvek kríza, môžeme pozdvihnúť hlavy hore, vzpriamiť sa. Svet si neidealizujeme, nie je v najlepšom stave, ani kondícii. Doba je vážna, čas plynie. Využime vždy bohatú a solventnú ponuku adventu pre nás, ako budíka tejto, v mnohom náročnej doby. Dajme sa v tom najlepšom zmysle vyrušiť z nášho života na „autopilota“.. A to je v bohatej ponuke adventu. Nepreskakujeme ho, ale ako v adventnom kalendári si ho vychutnajme práve tak, ako každé okienko, ktoré každý deň otvárame. V každom je nejaké milé a malé prekvapenie. A každý nový deň, aj v advente nám takého prekvapenia vždy a nanovo prináša. Haleluja