Advent – nový začiatok II
Pokračujeme v našej krátkej minisérii – o novom začiatku. Advent je nový začiatok v cirkevnom roku. Advent je budíček, začína takým priam duchovným „bubnovaním“. A my v tom texte na začiatku adventu počujeme: „Je nám čas prebudiť sa zo sna“.. (R 13,11) Nový začiatok sa označuje aj slovom re-štart. Nový začiatok sa v Biblii začína s pobytom na púšti. Na púšti všetko prežívame úplne inak. Inak to prežívame, keď sme napr. doma, v komfortnej zóne, inak, ak by sme boli na púšti. Ideálne by to bolo, keby sme to mohli aj porovnať napr. aj takto, že by sme si isté verše čítali doma, v obývačke, alebo na nehostinnej púšti. Púšť naháňa priam strach a des. No podľa biblického posolstva by sme púšť dokonca mohli nazvať, že ide o privilegované miesto pre pobyt pre Boží ľud. A v advente počujeme a budeme ešte počuť – najmä v jeho druhom polčase o púšti a o hlase volajúcom na púšti. Advent je teda pre nás privilegované obdobie na začiatku nového cirkevného roku. Je pozoruhodné, že Ján Krstiteľ vystúpil práve na judskej púšti – bol esén, žil na púšti. Nie v meste, nie v Jeruzaleme, Jonáš mal ísť do Ninive. Ján je na púšti. Judská púšť je plná skál, je členitá, mimoriadne nehostinná. Nie sú tam žiadne podmienky pre život. Púšť podľa Biblie je však miestom novej perspektívy. Je to miesto nových začiatkov, novej alternatívy. Na púšti môžu začať nové veci. Aj my potrebujeme púšť, aby sa zrodili mnohé nové veci.
Ján Krstiteľ, ktorému sa budeme venovať v advente v jeho druhom polčase, je kazateľom na púšti. Ozaj – tam ale nie sú žiadni ľudia. Tí tam za ním prichádzali. Na púšti k nemu prehovoril Boh a Ján citoval proroka Izaiáša: „Hlas volajúceho na púšti: Pripravujte cestu Pánovi, vyrovnávajte Mu chodníky.“ (Lk 3,1-20) A práve tá púšť je aj v samotnom citáte veľkého proroka, evanjelistu Starej zmluvy – Izaiáša (40,3-5). Na púšti je všetko inak. Na púšti nám Božie slovo zarezonuje celkom inak. Tam, kde nie je nič, tam, kde je absolútny nedostatok všetkého – Božie slovo zarezonuje inak, ako v klasickom prostredí. Som toho názoru, či presvedčenia, že tomu tak naozaj môže byť. Na púšti na má otvoriť nová cesta – práve na púšti, aby Pán mohol prísť. Nevieme, prečo to tak je, ale vieme, že je to tak. Krok dopredu – je neraz zároveň aj krokom späť. Je to miesto čisté, zbavené akýchkoľvek nánosov. Tam nie sme odkoncetrovaní od Božieho hlasu. Na púšti ho počujeme oveľa rýdzejšie a nástojčivejšie. Púšť je miestom zmluvy, je to miesto Božieho zjavenia. Nebojme sa púšte, Boh ju mnohokrát dovolí, vytiahne, alebo nás a vyvádza na také nehostinné miesto, lebo tam ho počujeme lepšie.
Ľud mal začať novú etapu na púšti. Ten pobyt na nej a samotné putovanie boli sprevádzané častými návratmi do minulosti. Jeden kazateľ to dokonca nazval tak príznačne: „syndróm egyptských hrncov.“ Všimnime si to ešte na chvíľu. Opakuje sa to aj dnes v rôznych obmenách. A oveľa viac, ako by sme očakávali. Spomienkový optimizmus je tak častý a vracia sa v takej forme, že je tomu až ťažké uveriť. Prestavte si taký titulok v novinách: „Prieskumy verejnej mienky pred 3500 rokmi na Sinajskej púšti ukazujú, že väčšina Izraelského národa si želá návrat do Egypta.“ Tak nejako by znel fiktívny titulok fiktívnych novín, ktoré by hodnotili situáciu po vyjdení z Egypta. Teraz si predstavte tú situáciu, že po 400 rokoch otroctva, poroby, strádania, utrpenia, mnohej bolesti, vykorisťovania, ohrozenia na zdraví aj na živote, potom, ako Pán Boh sľúbil otrokom slobodu a budúcnosť v krajine oplývajúcej mlieko ma medom, keď slávne vyviedol svoj ľud do lepšej budúcnosti, pri najbližšej prekážke počuť ich volanie: „Chceme sa vrátiť spať!“ Je vôbec toto možné? To aj na šibenicu sa dá zvyknúť, podľa nášho slovenského príslovia. Naša neraz prevrátená optika nám hovorí, že tam, kde bolo trápenie, tak tam vidíme len plné egyptské hrnce (SEH) a tam, kde je prísľub lepších zajtrajškov, vidíme len samé problémy a ťažkosti. To sa prejavilo aj pri 12-stich vyzvedačoch, ktorí dostali za úlohu preskúmať krajinu. Iba dvaja z nich sa vracajú s nadšením, im vlastným a príznačným, ostatní desiati opisujú neprekonateľné prekážky a dávajú za pravdu tým, ktorí sa chcú vrátiť do Egypta. Výsledok? Jedna celá generácia zostala zaseknutá na Sinajskej púšti. Ani sa nevrátia, ani nepostúpia, krútia sa dookola, blúdia v kruhu. A to mi pripomína súčasnosť. Jedna generácia vymrie, do zasľúbenej krajiny vchádza generácia, ktorá Egypt vôbec nezažila. A táto generácia vstupuje pod vedením tých dvoch odvážlivcov – Józuu a Káleba, ktorí túto krajinu videli veľmi pozitívne. Aj my sme na „takejto“ púšti už takmer 40 rokov. Blúdime, ako tí pred nami. Tým syndrómom trpíme my jednotlivci, ale aj celá spoločnosť. Podvedome filtrujeme a vymedzujeme, či vytesňujeme negatívne udalosti a javy z našej minulosti, uchovávame si tie iba pozitívne. Toto v rozumnej miere nemusí byť ale až také zlé. Veď to robíme napr. v spomienkach na naše deti, keď boli ešte malé. Zabúdame na to ťažké, čo sme neraz s nimi aj prežili – ale syndróm egyptských hrncov ma infikuje vtedy, že keď sa mi niečoho nedostáva v plnej miere, mám túžbu vrátiť sa do minulosti, keď daná potreba bola naplnená. No zabúdam zároveň na to, že práve za akú cenu. A nedávno, v spojitosti s novembrom 1989 bol uverejnený prieskum, že značná časť ľudí sa túži vrátiť pred november 1989. Mnohí si ho ani nevšimli, pred tými je potrebné sa mať na pozore. Pasca SEH je v tom, že do selektívnej minulosti sa nedá vrátiť. Tá je vždy iba fiktívna. Pomerne známy, ešte stále žijúci katolícky biskup (JS) sa vyjadril tými známymi slovami, že ako bolo dobre za Slovenského štátu, veď ekonomika rástla. Ale položme si otázku. Za akú cenu? Na to sme už zabudli?
Ján Krstiteľ je predchodcom Pána Ježiša Krista. Boli aj rodinne príbuzní a spriaznení, v advente počujeme o stretnutí Márie a Alžbety, ktoré sú obe tehotné (Lk 1,39 – 56). Obidve otehotneli za pozoruhodných okolností. Jedna vo vysokom veku a tá druhá z moci Ducha Svätého. Je tu nový pripravovaný začiatok pre ľudstvo. Pán Boh všetko postupne pripravuje podľa dávnych zasľúbení. Od predstavenia Jeho plánov Márii cez anjela Gabriela, cez „netradičné“ počatie. Keď Pán Boh začína pripravovať niečo veľké, začína od úplne nemožného. „Keď sa Boh chystá urobiť niečo veľké, začne u toho, čo je veľmi ťažké.. Keď sa chystá urobiť niečo ozaj veľmi veľké, tak začne u nemožného.“(Armin Gesswein) Tak tomu bolo u Jána Krstiteľa, ale aj u nášho Pána Ježiša Krista. Ján je hlasom volajúcim na púšti – na púšti tohto sveta. On však ukazuje na Krista. On je ten, ktorý sa má umenšovať, pretože po ňom prichádza ten, ktorému nie je hoden rozviazať remienky na obuvi (J 1,19-28). Jeden katolícky teológ (Richard Rohr) povedal, či napísal: „Je výborné začať Jánom Krstiteľom, ale mali by sme skončiť u Ježiša.“ Zjednodušene by sa to dalo pomenovať aj takto: Ján nám ponúka cestu k Bohu – aj tým všetkým, čo kázal a zvestoval na júdskej púšti. Radil zástupom, čo majú robiť, poradil aj colníkom, nevynímajúc ani vojakov. A verím, že pre tých mnohých to, čo zvestoval Ján – bolo novým začiatkom a reštartom v ďalšom živote. Je dobre začať Jánom, on nám ukazuje cestu k Bohu. Ježiš nám však hovorí o tom, ako Boh prichádza k nám práve skrze Neho. Veď tak sme to počuli pri colníkovi Zacheovi, ktorý zažil síce nie na púšti, ale v Jerichu nový reštart svojho života: „Syn človeka prišiel hľadať a spasiť, čo bolo zahynulo.“ Na púšti nie sú žiadne istoty, je tam však túžba. Zacheus si ju tak mocne a do hĺbky naplnil. A po púšti jeho srdca už viac nebolo stopy. Púšť jeho srdca nahradila zelená záhrada jeho srdca. Zacheus zažil skutočný advent – príchod Pána do jeho života. S Pánom Ježišom je možné začať kedykoľvek odznova. A púšť vlastného srdca je niekedy vhodným miestom, aby tam, kde nie je nič, Pánovým adventom prišla plnosť všetkého. To všetko sa aj nám ponúka – a nielen v tomto novom advente. Haleluja