Pozdvihnime hlavy
alebo: Hlavy hore !
Z adventu sme už „odkrojili“ prvých 7 dní. To boli tie prvé decembrové dni, prvý kompletný týždeň posledného mesiaca v tomto kalendárnom roku. Vstúpili sme teda opäť do adventu. Advent vstúpil k nám. Tak ako je to vlastne? Ono sa to vlastne aj vzájomne prelína – my vstupujeme do neho a advent vstupuje do nášho života. Ticho a nenápadne priam. Tak to konštatuje jedna myšlienka: „Advent nás učí, že Boh prichádza potichu – a práve v tichu sa človeku mení.“ V básnickej zbierke Aloisa Volkmana čítame známu myšlienku: „Nie aby sme adventom prechádzali, ale aby advent prechádzal nami.“ Advent – to je vlastne očakávanie. Advent nie sú Vianoce. Advent – to je to očakávanie, na to všetko prísť majúce. Advent je príchod – v kralickom jazyku, ktorému sa dnes budeme trochu viac venovať je to „příšti“.. A vlastne stále máme advent, stále na niečo čakáme a očakávame, v priebehu celého roka. Raz na výsledky vyšetrenia od lekára, inokedy čakáme na zlepšene počasia, kedy vyjde slnko. Čakáme na zlepšenie situácie vo svete, čakáme, kedy skončia vojny a konflikty. A mohli by sme pokračovať ďalej. Dosaďte si do toho zoznamu to vaše osobné očakávanie. A určite nie je iba jedno jediné.. Sme v akoby neustálom advente. A aj Boh má svoj advent: čaká na Teba. Pripomeňme si slová, ktoré sme počuli pred týždňom, v liste do Laodikei: „Ajhľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí mi, vojdem k nemu a budem spoločne stolovať s ním a on so mnou.“ (Zj 3,20)
To, čo prežívame v advente, to očakávanie, to sa už naplnilo v historicky prvom príchode Pána Ježiša Krista na túto zem. Je to už minulosť. A pomerne dávna, keďže ubehli už dve tisícročia. Žijeme medzi „už“ a „ešte nie“. To „už“, to sú tie prvé Vianoce. Zďaleka neboli také idylické, aké my si predstavujeme, alebo robíme dnes. Tie prvé Vianoce boli na míle vzdialené tým našim, ktoré pripravujeme. Pred rokom sme počuli aj takúto myšlienku, môžeme si ju sprítomniť , že prvé Vianoce – to je to „UŽ“.. Ten prvý advent, je už minulosť – a keď na to opäť spomíname, kladieme si celkom legitímnu otázku: nežijeme iba z minulosti? Nemali by sme sa viac venovať prítomnosti? A v prítomnosti viac myslieť na budúcnosť, na to, čo očakávame a čo má prísť? Či nie je potrebné ešte viac myslieť napr. aj na budúcnosť. Očakávame predsa návrat nášho Pána z neba, tak to predsa vyznávame vo Viere všeobecnej kresťanskej. A to je to, to, čo má prísť. Žijeme aj pre to, čo má prísť? Či žijeme iba minulosťou? Žijeme medzi „UŽ“ a „EŠTE NIE“. Kde je však tá naša prítomnosť? Čím žijeme v prítomnosti, v týchto prvých decembrových adventných dňoch? Z minulosti sa žiť nedá. To sme už viackrát počuli. Loius Pasteur povedal myšlienku: „Povedané už bolo všetko, ale málokto počúva, tak je to potrebné opakovať vždy a znova.“ Iste, všetko si to opakujeme, všetko si sprítomňujeme – to všetko, čo predchádzalo Jeho prvému príchodu do nášho sveta. Na všetky tie dávne zasľúbenia, ktoré sa naplnili, keď prišla plnosť času (G 4,4).
My však očakávame Pánov návrat, Jeho parúziu. To je Jeho druhý príchod. Očakávame Božie kráľovstvo – a to je téma dnešnej 2. adventnej nedele. Tak to spievame aj v piesni z nášho Spevníka (ES 26): „Druhý príchod bude pri poslednom súde.“ Tak sme urobili na troch miestach, v troch chrámoch nášho cirkevného zboru. Pri tej piesni sa chcem s vami zastaviť. Nachádzame ju aj v Tranovského kancionáli a pochádza od Lukáša Pražského pod číslom 30. To všetko máte v popise na konci piesne 26 – T 30, L.Pražský. V Kancionáli, teda Tranosciu má až 13 veršov a spieva sa v nej dokonca až o štvorakom advente Krista: „Aj, Kristovo příští, čtvero Písmo jistí: Nejprvnější v tele, druhé v duši celé a třetí pri smrti, čtvrté má souditi.“ To prvé, to je spomínané historické – v tele, ktoré sa stalo na tie prvé Vianoce. To je tá dávna minulosť. A potom príde v tom našom starom Tranosciu ďalší, zaujímavý 6. verš: „Druhé příští Jeho do srdce lidského, skrze Slovo Jeho: takť jde milost Jeho, Stojí tluče v dveří, každý mu otevři.“ Krásna a rýdza kraličtina, na ktorej sme boli vychovaní. Na nej sme aj vyrástli.. Len Prídavok sme mali slovenský, ako si na to spomíname. To je teda príchod Pána, ktorý sa koná dnes – skrze Jeho slovo a Jeho sviatosti. A dnes sme mali sviatosť Večere Pánovej v Starej Lesnej, o 2 týždne ju budeme mať v iných chrámoch nášho zboru. Slovo a sviatosti – to je tiež advent Kristov, skrze ktorý k nám prichádza. A spomínaný autor piesne Lukáš Pražský (1460-1528) bol konvertitom, spoluzakladateľom Jednoty bratskej. Napísal vyše 100 spisov, okrem iných – aj o Večeri Pánovej. Bol to pomerne významný český teológ A v Jednote stal sa neskôr aj biskupom. Starý Kancionál máme niekde uložený doma, mohli by sme ho „oprášiť“ a tie piesne porovnať – tá naša v Spevníku je podstatne skrátená. Dnes by sme už také dlhé piesne v našom Spevníku asi ani mať nemohli. Doba sa veľmi zrýchlila a – staré piesne sa veľmi skrátili.
Vráťme sa ešte k našej téme dnešnej nedele. Učeníci sa opýtali Pána: „Aké budú znamenia Tvojho príchodu a ukončenia tohto sveta?“ Bolo to následne potom, ako mu učeníci ukazovali nádherné stavby v Jeruzaleme pri chráme (Mt 24,1-3). A Pán povedal, že nezostane kameň na kameni, ktorý by nebol zborený. A my si to pripomíname počas leta, keď slávime 10. nedeľu po sv. Trojici. Rimania zničili a dobyli chrám a mesto, roku 70. po Kristu. Podľa historických záznamov (najmä od Jozefa Flavia) sa oheň až tak rozšíril, že roztopil všetko zlato v chráme, ktoré pretieklo do škár medzi kameňmi. Rimania aj z tohto dôvodu rozhádzali kamene, aby sa dostali k roztavenému zlatu – nezostal kameň na kmeni. V dnešnú nedeľu sme počuli taký text, ktoré nám tak trochu naháňali strach (Lk 21,25-36). Napr. ľudia zamrú strachom v očakávaní vecí, ktoré sa budú diať. Keď sa nebeské moci a telesá budú pohybovať mimo svojich vyznačených dráh. A na konci toho minulého cirkevného roka sme počuli: „Povstane národ, proti národu, kráľovstvo proti kráľovstvu. Počujete zvesti o vojnách a bojoch, hľaďte, aby ste sa nestrachovali. Lebo to musí byť, ale to nie je ešte koniec. Bude hlad a mor a miestami zemetrasenia. A všetko toto je počiatok bolestí.“ Takéto texty nájdeme vo všetkých synoptických evanjeliách ku ich koncu. A veľmi nám pripomínajú aj tie dnešné a časté novinové titulky. Donedávna ešte celkom vzdialené, pretože sa nás mnohé z toho netýkalo. Bolo to veľmi veľmi ďaleko. Všetko sa k nám akosi až priveľmi priblížilo, cítime, že niekedy až nebezpečne – a priam na dosah ruky. A Pán v tých slovách o konci píše: „Modlite sa, aby ste nemuseli utekať v zime, ani vo sviatočný deň.. Povstane mnoho falošných prorokov..“ To všetko je v reči a slove nášho Pána. Ako aj tej apokalyptickej, ktorá nám trochu naháňa strach. No my sa nemusíme báť. U Lukáša čítame: „Keď sa toto začne diať, vzpriamte sa a pozdvihnite hlavy.“ Sú tu mnohí obchodníci so strachom. Zastrašujú nás v každom novom dni nášho života. To je ich taktika. My počujeme: „Ani vlas na hlave sa vám neskriví.“ To hovorí Ten, ktorý nám všetky vlasy na hlave spočítal.
Týmito slovami sa nám Pán prihovára a napomína nás, aby sme pozdvihli svoje hlavy. Pozýva nás, aby sme neboli prestrašení, aby sme sa nebáli. Také slová nájdeme aj v 24. žalme: „Ó brány, pozdvihnite svoje hlavy a zdvihnite sa večné vráta, aby mohol vojsť kráľ slávy. Ktože je ten kráľ slávy? Hospodin mocností, On je kráľ slávy.“ V krízach, nech by boli akékoľvek, pozdvihnime svoje hlavy. Apokalypsa nám nemôže naháňať strach. Nám sa však približuje naše vykúpenie. Sme pozvaní k tomu, aby sme sa vzpriamili, vyrovnali a pozreli dohora. Zhora prichádza všetko dôležité pre náš život. Zhora prišiel Kristus, hore odišiel. Zhora sa ešte raz vráti – súdiť živých a mŕtvych. A aj preto by sme mohli našu pozornosť upriamiť viac do budúcnosti, možno ani nie tak vzdialenej. Na to Kristovo „příšti“, na Jeho opätovný návrat na túto zem. Odkiaľ, no predsa zhora. Pozdvihnime teda svoje hlavy.
Sú tu nielen obchodníci so strachom ,ale aj mnohí falošní učitelia a proroci. Zavádzajú nás svojím učením a polopravdami. Dni a týždne bežia – a my sme si to všetko môžeme overovať časom, ale aj Kristovou pravdou – to všetko, čo každý deň prichádza k nám. Niekto má moc v tomto svete, my máme pravdu. Niekto túto moc zneužíva. Kristus príde s mocou a slávou velikou, o ktorej tí, čo majú dnes moc, nemajú ani potuchy. Niekto má moc, my máme Pravdu! Skôr tak, že Pravda má nás. Máme pokoj, nemusíme sa báť apokalypsy. Tá nám nie je na strach, ale na radosť – približuje sa naše vykúpenie. Aj podľa týchto slov to znamená, že Pán Boh má všetko pod kontrolou a nič sa Mu nevymklo z rúk. To je moja viera, vaša viera, ktorou sa spoločne povzbudzujeme v týchto dňoch – na začiatku nového cirkevného roka. A preto, pozdvihnime svoje hlavy dohora! Bohu patrí absolútna moc teraz, i na veky vekov. Je to výzva na prekonanie strachu, ktorým sa nemusíme dať ovládať. Tlak sveta nás tlačí k zemi, no my smieme v každom novom dni pozdvihnúť naše hlavy. V hľadaní svetla očakávaní na príchod spásy. Haleluja