Advent  –   nový začiatok   I

     Adventom začíname nový cirkevný rok. Adventom začína nové obdobie v rámci života v cirkvi.   Adventom sme už aj začali toto prípravné obdobie na vianočný hod  –  v nedeľu 30.novembra. Kde sa niečo končí, tam niečo nové aj začína. Advent sa postupne predlžuje o jeden deň  –  a tak tomu bude aj v tomto kalendárnom roku v jeho závere, v poslednom mesiaci decembri.  Advent je vždy nový začiatok.  Počas celého jesenného obdobia sme sa venovali Zacheovi.  Táto téma nám veľmi veľa dala. Dozvedeli sme sa veľa nového. Napr. aj to, že Zacheus je skrátenou formou mena Zachariáš.  A význam mena znamená: Boh pamätá. Boh nezabudol ani na toho, ktorý žil v Jerichu. Ani na toho, ktorý mal manželku Alžbetu a nemali deti, bol kňazom v Jeruzaleme. Pán Boh mal aj pre neho   pripravené „veľké veci“, ale musel dozrieť čas (Lk 1,5-25). A jeho syn Ján sa stal predchodcom Pána Ježiša Krista. A Zachariáš bol aj malým prorokom  na pôde Starej zmluvy, ktorého momentálne čítame na pokračovanie v Tesnej bráne. Stretnutie s Kristom Zachariášovi v Jerichu prinieslo celkom nový začiatok. Zacheus zažil advent vo svojom živote, keď sa mu do jeho domu ponúkol za hosťa sám Kristus. Taký advent ani  nepredpokladal, ani nečakal. A predsa stal sa realitou. Kristus je  Ten, vďaka ktorému začína celkom nový začiatok. A taký advent zažili a zažívajú mnohí aj dnes.  Kristom  a jeho adventom začína nový  letopočet  –  pred Kristom, po Kristu. Tak to platilo aj v živote skorumpovaného Zachea (Lk 19,1-10).  Aj v jeho živote platilo – pred Kristom a po stretnutí s Ním. Stále platí to vyznanie ap. Pavla: „Preto  ak  je niekto  v Kristu, je nové stvorenie. Staré veci sa pominuli a hľa, nastali nové.“  (2 K 5,17)

    Sú ľudia medzi nami, ktorí chceli začať úplne odznova. A čo mnohí takí “hľadajúci“  urobili?  Niektorí to skúšajú veľmi radikálne. Odídu aj zo zamestnania, predajú svoj dom, či byt a – a odsťahujú na niekde na lazy, či kopanice. Niekde celkom úplne mimo civilizácie.  A mnohí našli tam svoj kľud a mier v duši. Tak sa deje s mnohými, ktorí žijú vo veľkomestách, u nás je to napr. Bratislava. Určite ste počuli, čítali o takých prípadoch, ak osa všetkého v meste vzdali a prišli na vidiek a začali úplne odznova. Niektorí mi dokonca povedali, že by sa chceli úplne „stratiť“ a tohto sveta, z tohto chaosu a zmätku. Takých ľudí neraz považuje ich okolie za podivínov.  Začať úplne odznova  –  je známe z našich reálií, je to známe aj z Písma svätého. Sú to príbehy najmä „stratených existencií“, ktorí s Kristom začali úplne odznova. Zažili jeho advent vo svojom živote. Bol to aj nami často spomínaný Zacheus, žena hriešnica, mnohí a mnohí ďalší – a nakoniec aj sám apoštol Pavel (Sk 9,1-9).   

     V Biblii  synonymom celkom nového začiatku je –  pobyt na púšti. Keď Izrael chcel začať odznova  –  potreboval vyjsť na púšť. A tam sa začala celkom nová etapa jeho života. Po exode z domu otrockej služby  –  vyšli na púšť, Mojžiš ich vyviedol a oni putovali. Učili sa vo svojom každom novom dni  dôverovať, že Pán Boh sa o nich vždy postará, nech by bolo akokoľvek ťažko. Nový začiatok na pôde Starej zmluvy  je na púšti. Tam, kde vôbec  nič nie je. Tam, kde sme odkázaní na pomoc zhora. Tam, kde nič nerastie. A púšť je neraz aj spúšť. Nikde nič, len samý piesok, a niekde ďaleko je oáza s pitným prameňom. A Izraleci začali putovať po púšti.  Netušili, že to bude trvať tak dlho – až tých 40 rokov. A čo sa často opakovalo? No predsa to šomranie a nespokojnosť. Radšej mali zostať v otroctve, ako pomrieť na púšti. Biedny pokrm sa im ošklivil, ale mastné egyptské hrnce boli vždy v častých spomienkach. Ani sloboda nie je taký vytúžený dar, ako plný žalúdok. Vieme, že hlad je zlý, ale až takto..  U nás, v uplynulom novembri bol často spomínaný spomienkový optimizmus – na socializmus. Boli mnohé a rôzne ankety, že lepšie už bolo. Z tých, ktoré som počul ja, vždy bola nostalgia za socializmom. A iba jedného jediného som počul, že máme dar slobody.  A pritom často zabúdame, že lepšie bude  –  to je naše vyznanie poľa svedectva Biblie.  A tými slovami: „Ani oko nevídalo, ani ucho neslýchalo..“  (1 K 2,9)

      Na púšti začínal aj Ján Krstiteľ (Lk 3, 1-20). Žil tam a pôsobil bez akéhokoľvek zázemia, či malého  bytíku. To bol nový začiatok  –  kázal na púšti a ľud  za ním vychádzal. Púšť opustil, keď išiel krstiť k rieke Jordán  –  a do zástupu čakajúcich na krst sa zaradil aj sám Boží Syn Ježiš Kristus. A následne sa dal pokrstiť krstom, ktorý vôbec nepotreboval. Jánov krst bol krstom pokánia  –  a Ježiš ho prijal. Ešte aj v tom sa s nami solidarizoval.   Vystúpením Jána Krstiteľa na púšti sme sa zaoberali pomerne často v spojitosti so Zacheom. Jeho posolstvo poznal a priamo, aj nepriamo sa na neho aj odvolával. A Ježiš v jeho slovách mohol počuť a cítiť, že Zacheus poznal jeho posolstvo. Ján Krstiteľ vystúpil na púšti a celý Jeruzalem vychádzal k nemu. Ján Krstiteľ bol v mnohom radikálny kazateľ  aj tými známymi slovami: „Ajhľa, sekera je už priložená na korene stromov…“  To všetko bolo na púšti. A ešte aj mnoho iného. To bol tiež nový začiatok pre Boží ľud. Tam ohlasoval Krista, že po ňom prichádza mocnejší, ako je on sám a že nie je hoden rozviazať mu remienky na obuvi. Ján Krstiteľ je adventný kazateľ  –  je mu venovaná 3.  a  4. adventná nedeľa.

     Aj tí mnohí, čo vyšli na púšť v nádeji na nový začiatok – v čase pred Kristom, ale aj po ňom, ktorí vychádzajú aj dnes  –  často  zisťujú , že majú neraz  ťažké nohy a ešte oveľa  ťažšie srdcia. Boli len s batohom tých  najnutnejších vecí, ale srdcia mali plné ťažkých vecí, ktoré stále ťahali za sebou.  To ich často paralyzovalo, ako napr. Lótovu ženu.  Premenila sa na soľný stĺp, zmeravela, neschopná akéhokoľvek ďalšieho pohybu. Vo svojom srdci a v hlave totiž stále zostávala vo svojom gomorskom dme, či nejakej vile. A to sa tak často deje aj dnes.   Židia mali sviatok stánkov, keď spomínali na pobyt na púšti, bývali v stanoch, opustili svoj komfort a spomínali na svojich predkom, v akom nekomfortne žili, bývali ich predkovia. Takého sviatku a jeho slávenia sa zúčastnil aj sám Pána Ježiš Kristus, ako to čítame v Jánovom evanjeliu v 7. kapitole.

     Známy autor, Carlo Caretto často hovoril o púšti aj uprostred mesta a civilizácie. A pripomínal: „Púšť nespočíva v neprítomnosti ľudí, ale v prítomnosti Pána Boha.“  Niekedy sa na cestu nepotrebujeme vydať ani tak my, ako skôr veci, ktoré si ako guľu na nohe ťaháme za sebou.  A nemusia to byť nutne iba nehnuteľnosti, ale napr. aj nevyriešené vzťahy, neodpustené krivdy alebo otázniky budúcnosti, ktoré nás často prenasledujú. Púšť v srdci je naozaj dobrým miestom, na ktorom sa  tomu všetkému pozrieme priamo  do očí. A nič iné nás pri tom nebude vyrušovať. Spomínam si, ako pri návšteve partnerského zboru Almen v Holandsku nás naši hostitelia zaviedli na púšť, ktorá je v strede Holandska. A my sme sa narýchlo ocitli v nehostinnom prostredí toho púštneho prostredia. Aj to boal cenná skúsenosť. Stačil krátky pobyt, s úsmevom. 

   A nemôžeme zabudnúť, že aj Boží Syn po krste v rieke Jordán hneď odišiel na púšť. To bol jeho nový začiatok.  Tam Ho diabol trikrát pokúšal (Mt 4,1-11). Ježiš nad ním vyhral  –  povedali by sme kontumačne  –  3:0.  Prečo obstál?  Preto, lebo sa postavil  na stranu Božieho slova a preto vyhral!  Ak opustíme „pôdu“ a chotár Božieho slova, veľmi ľahko prehráme dnes. Mnohí hovoria, že aj tento svet sa podobá takejto púšti.  A na takejto púšti sa nám ponúkajú rôzne skratky. My ani nemusíme ísť na púšť, my na takej púšti neraz aj sme skutočne. Niektorí by najradšej zutekali z toho všetkého marazmu sveta. Pán nás potrebuje na tej púšti tohto sveta. Tá myšlienka je nám srdcu blízka: „Kde Ťa Pán Boh zasadil, tak tam máš kvitnúť.“ Tak kvitnime mocou Ducha Svätého a pretvárajme púšť, aby duchovne zakvitla.  To je naše poslanie, to je naša úloha. Nie sme v tom sami. Pán Boh nás posiela do toho sveta, aby sme boli soľou zeme a svetlom sveta. A aj my smieme niekomu pomôcť k novému začiatku. Aj v tomto advente. No nielen v ňom..

    Nech aj tento advent 2025  –  na konci kalendárneho roku 2025 a na začiatku toto nového liturgického, je pre náš šancou a príležitosťou na celkom nový začiatok  –  vo všetkom. A keď to nebude možno vo všetkom, tak aspoň v niečom konkrétnom – v tom najhlavnejšom – v našom osobnom vzťahu s Pánom. Nový advent je nový začiatok  –   v  našej osobnej túžbe po hlbšom vzťahu s Kristom. Nepotrebujeme na to ani odísť na púšť. A na púšti sveta prežívame prítomnosť nášho Pána.   Vzorom nám všetkým je  Zacheus  –  jeho túžba a celkové nasadenie: „Ako ešte viac môžem patriť Pánovi  –  na púšti tohto sveta?“ Táto otázka by nás mohla sprevádzať aj v tomto advente.  A dokonca by nás mohla do istej miery aj znepokojovať čím ďalej, tým viac..