Ajhľa, stojím pri dverách..

        Je tu nový cirkevný rok, ktorý začíname adventom. Je to opäť nový začiatok. O novom začiatku budeme uvažovať aj v tomto období. A opäť odznova. A opäť ten „kolotoč“ známych, aj menej známych príbehov na advent, Vianoce, pôst, Veľkú noc..  Budeme si opäť a nanovo pripomínať všetky tie deje a udalosti našej osobnej spásy a záchrany skrze nášho Pána Ježiša Krista. Potrebujeme si ich pripomínať, pretože ľudská zábudlivosť je takmer šokujúca. A to neplatí iba v náboženskej oblasti, ale aj tej spoločenskej, či politickej.  Aj z tohto dôvodu každý Žid, otec mal svojim deťom pripomínať všetky tie deje z ich histórie, pretože ľudská pamäť je naozaj veľmi krátka.  A bolo to počas práve Veľkej noci, keď si mali rozprávať príbehy o vyslobodí z domu otrockej služby, z Egypta. A my si tak smieme opakovať a pripomínať príbehy o našom vyslobodení z večného väzenia. Od D. Bonhoeffera pochádza myšlienka: „Väzenská cela je celkom dobrým prirovnaním pre adventnú situáciu. Človek dúfa, robí to i ono. A dvere sú zavreté! A môžu byť otvorené iba zvonku.“  

     A tento advent štartujeme posledným zo 7-ich zborov do Malej Ázie, dnešného Turecka. Je to ešte naša túžba spolu s manželkou sa tam dostať. Ak Pán dá, aj to bude. List do Laodikei je ten posledný  –  a my v  1. adventnú nedeľu začíname posledný zo 7-ich listov.  Bol to v mnohom veľmi  vlažný zbor. O tom budeme ešte čítať trochu neskôr.  A tu je hodno pripomenúť, že každý zo 7-ich listov predstavuje isté obdobie v cirkvi. Aj táto skutočnosť je v mnohom pozoruhodná!  Ten do Laodikei  – predstavuje čas   tesne  pred príchodom Pána Ježiša Krista na túto zem.  To je obdobie mnohej  vlažnosti. V takej vlažnosti sa bude nachádzať aj samotná cirkev. Kristova cirkev, ale  bez Krista! Tak to čítame aj v tých známych  znameniach Pánovho príchodu: „Neprávosť vyvrcholí, ochladne láska mnohých.“  (Mt 24,12) A to sa deje už dnes na pravidelnej báze. Neprávosť vrcholí, láska mnohých už ochladla. Je to smutné, je to skľučujúce, no taká je realita.   Cirkev akoby bola bez Krista. Všetko sa bude diať, ale žiaľ,  bez Krista. Cirkev robí sociálnu prácu, robí psychologické poradenstvo. Všetko je veľmi dôležité! Nič nepodceňujeme. Akoby sme zabudli na samotného Krista! Všetko tomu nasvedčuje, že cirkev bude  naozaj bez samotného Krista. Bude sa toto mnoho diať, bude mnoho aktivít  –  ale v nejakej prázdnote. Dáme si čiarku za to, že sa niekde niečoho zúčastníme, alebo si niečo „odfajkneme“.. A ideme ďalej, bez zmeny, bez pokánia, bez obrátenia. 

     Pri  štúdiu týchto listov tým siedmim zborom vychádzame z tej skutočnosti, že pri ich písaní mal Pán svoj zámer. Aký? Vychádzal z daných reálií. Tak tomu bolo v prípade každého zboru. Keď sa objavili v liste, všetci tomu mohli porozumieť a dobre všetko chápať. Keď vravel rybárom, vravel o sieti a o love. Petrovi povedal: „Neboj sa, odteraz ľudí budeš loviť.“ (Lk 5,1-11)  Tak tomu bolo v Laodikei. Čitatelia listu mohli všetkému veľmi ľahko a dobre porozumieť. Nič nebolo v skrytosti, alebo v inotaji.  Mesto bolo veľmi bohaté, ich rýchle zbohatnutie spočívalo v mineráloch, nerastnom bohatstve.  Dnes by sme to mohli pripodobniť bohatým náleziskám ropy. A tí na rope veľmi zbohatli. Poznáme mnohé lokácie, ktoré z ropného bohatstva žijú! V Laodikei to boli horniny a minerály. Na svoje bohatstvo  boli aj patrične pyšní a hrdí. Keď mesto postihlo zemetrasenie v roku 60, tak obyvatelia mesta odmietli pomoc z okolia, že si so všetkým hravo poradia  –  a sami. Aj takým spôsobom sa prejavuje pýcha, keď odmietnete pomoc. Nepotrebujú pomoc! Nepotrebujeme pomoc. Spoliehame sa na vlastné sily, na vlastnú múdrosť, na vlastné schopnosti, na naše myslenie, úsudky a rozhodnutia. Nám to niečo ozaj pripomína.  Budú im na to stačiť ich vlastné sily. Pred nedávnom som pochovával pani, ktorá bývala blízko pri kostole, no ani raz v ňom nebola. Stačilo urobiť zopár krokov. Neurobila tak, pretože vieru považovala za prejav slabosti, ako „podporné barličky.“ A nakoniec mala evanjelický pohreb, ktorý nebol iste pre ňu, ale pre pozostalých  –  pre ich podporu a sprevádzanie.

Mesto bolo známe aj výrobou očnej masti, ktorá sa vyrábala z tých  hornín a materiálov, ktoré sa spracovali, mleli a následne  vyvážali  sa do širokého okolia. Z Laodikei pochádzal veľmi známy lekár starého sveta Galen. V meste boli veľmi známe kúpele, do ktorých sa voda privádzala akvaduktom  z  Hierapolisu.  Toto mesto bolo známe kúpeľami. Keď však dorazila voda, bola už vlažná, cestou vychladla, teda bola vlažná. To je tá vlažnosť. Až priveľmi sa to podobalo na situáciu miestneho cirkevného zboru.  Nemali však ani  dobrú a kvalitnú pitnú vodu –  keď sa niekto z tej vody napil, tak vracal a dávil ešte tri dni. Všetko je v tomto liste. Laodikea bola známa ešte aj  čiernou vlnou! Mali tam čierne ovce! Keď sa ovce pásli, tak požierali trávu z minerálov, tak ich vlna bola čierna, nebolo ju potrebné farbiť. Tiež sa vyvážala do okolia a takmer do celého vtedajšieho sveta.  A mohli by sme pokračovať ďalej a ďalej v opise týchto reálií. A všetko to sa dostalo do toho listu. Čitatelia mohli všetkému veľmi dobre rozumieť. Pán Ježiš nič nezastieral. Veď On je pravda (J 14,6). On im to píše, lebo mu na nich záleží. Chce ich prebudiť, píše im list  –  tej miestnej cirkvi, ktorá akoby na Krista zabudla. Tak sa to opakovane deje aj dnes. Bohatstvo nám zastiera pohľad na Krista. Keď sme bohatí, tak si myslíme, že nepotrebujeme Krista a zachráni nás naše vlastné imanie, konto a bohatstvo. Opak je však pravdou.  Bola to ich hrdosť  –  na bohatstvo, na všetko. A Kristus sa z toho kdesi všetkého úplne vytratil.

     Aká je situácia dnes? Porovnajme si to spred 2.000 rokov, či to nie je v mnohom podobné! Mnoho analógii a podobností nachádzame aj v prítomnosti. Nie je priestor, aby sme sa tu všetkému venovali. Chceme však našu pozornosť sústrediť na záver listu. A v jeho závere máme  ten známy obraz, ktorý bude  v adventne často znieť. Je to taký obľúbený  adventný, aj vianočný motív: „Ajhľa, stojím pri dverách a klopem..“  Veľmi  často sa používa na misijnom poli pre získavanie neveriacich, či celkom ateistov.  On bol však primárne určený do cirkvi, do Laodikei  –  pre miestnych v cirkvi. Pán ich nechce zničiť, len im chce poukázať, že kresťanstvo prežívané v Laodikei mu nechutí, prepáčte  –  je mu z toho na vracanie, ako z tej vody, ktorá bola tak nekvalitná v tomto meste. My starší poznáme sódu bikarbónu, ktorá sa používala pri tráviacich ťažkostiach. A vždy zabrala a pomohla.  Tak teda, aké je to naše kresťanstvo? Aké by mohlo byť.. Aké je. Aké bolo v minulom cirkevnom roku?  Pána Ježiša sme vytesnili kdesi na okraj – pre bohatstvo a márnosti tohto sveta.  Nie vždy je v hlavnej línii nášho života. Niekedy je na „druhej koľaji“ nášho života. Ten, ktorý urobil pre nás všetko. Ten, ktorý pre nás zostúpil z neba, aby nás zachránil. Ten, ktorý dal svoj život ako výkupné za nás. Ten, ktorý toľko lásky investoval do nás. A mohli by sme pokračovať ďalej a ďalej.

    Pán Ježiš stojí pri dverách a klope: „Klop, klop, klop..“  Pán Ježiš klope na dvere našich sŕdc.  Je to advent, je to Jeho príchod. Svet už advent dávno preskočil, už má Vianoce minimálne mesiac. My len teraz začíname. My len teraz štartujeme. My sa pripravujeme  –  a počujeme to:  „Klop, klop, klop..“ Alebo inými slovami: „Ťuk, ťuk, ťuk..“  Počuješ? Ak áno, otvoríš. Ak to neprehlušia oné vianočné reklamy. Je to mocné klopanie, ak počuješ, tak otvoríš a budeš stolovať s Ježišom. Ako Zacheus, ako colník Lévi. A mnohí ďalší. Spolu za jedným stolom s Ježišom.  A nielen na Štedrý večer, so svojou rodinou. Pravidelne vždy, aj so svojou duchovnou rodinou. To je to ohňom „prepálené zlato“ podľa slov nášho listu.  To je to pravé duchovné bohatstvo!  Čo môže byť viac, ako mať také spoločenstvo s Pánom.  Je to bohatá ponuka pre advent. Je to ponuka duchovného bohatstva pre advent. V jednej reklame sú také priam hrozné slová: „Ponáhľame sa, aby sme sa na Vianoce mohli zastaviť.“  Tak na to sa budeme ponáhľať, aby sme sa mohli zastaviť ? Má to nejaký zmysel, to naháňanie a onen adventný kolotoč?  Má to logiku?

   Pán Ježiš Kristus  stojí pri dverách a klope. Je to slovo nie pre ľudí tohto sveta, ale primárne pre Jeho cirkev v tomto svete. Pre Laodikeu. Pre nás! Dnes sú z nej zrúcaniny. Ak dá Pán, možno ich raz uvidím. Spomínam si na Patmos 2024, kde som zažil tú úžasnú atmosféru tohto ostrova, z ktorého išiel list aj do  Laodikei. Pán nám posiela list dnes. Posiela ho aj do Vysokých Tatier.  Je to Jeho pošta pre Teba, ale ja pre mňa. Pre nás, pre všetkých..   Kľučka je však iba zvnútra. Také vysvetlenie a výklad  často  počujeme. Otvoríš dvere svojho srdca? Je tu nový advent, nové obdobie. Je možný reštart a veľmi vhodný čas ku tomu všetkému.