Zacheova  zvedavosť

Záver príbehu  – rekapitulácia

      Je to jedna z najprirodzenejších ľudských vlastností. Zvedavosť. Tá nás vlastne sprevádza počas celého nášho života, od narodenia, až po smrť.   Už malé dieťa skúma všetko vo svojom bezprostrednom  okolí. A má nekonečné otázky  –  a prečo je to tak?  Až niekedy sme už unavení z týchto mnohých otázok.  Čiže je to najprv detská zvedavosť, potom prichádza tá  – v mladosti, a pokračuje v rôznych obmenách a modifikáciách vlastne až do staroby. Taký človek na prahu smrti  je zvedavý na večnosť, ako to tam vyzerá. Takú zvedavosť mi potvrdili aj seniori, medzi ktorými sa pomerne často ocitám. A tu mi prichádza na myseľ ten známy biblický verš: „Ani oko nevídalo, ani ucho neslýchalo, ani na srdce človeka nevstúpilo, čo pripravil Boh tým, ktorí Ho milujú.“ (1 K 2,9)  A dokonca som sa dočítal, že  existujú dva druhy zvedavosti. To sa dočítate o tom na internete.  Na základe toho sa vedcom podarilo účastníkov výskumu rozdeliť do dvoch kategórií. Jednu z nich tvorili ľudia, ktorí v krátkom čase preskúmali široký záber tém a informácií. Preskakovali z témy na tému. Druhá kategória bola tvorená tzv. „lovcami“, ktorí sa počas výskumu sústredili na menej tém a skúmali ich viac do hĺbky. Vyhľadávanie týchto ľudí tvorilo pomyselnú líniu tvorenú navzájom súvisiacimi stránkami. A zvedaví ľudia sú spokojnejší. Tu by sme si mohli pomyslieť, že sú viac nepokojní, keďže ich stále niečo nové zaujíma, ale spokojnosť je v ich vnútri. Menej úzkostní. A vedci ďalej pátrajú , prečo je to tak.

      Zvedavosť môže byť iniciátorom mnohého, aj skutočného učeníctva a nasledovania Pána Ježiša Krista. Zvedavosť bola inšpiráciou skutočného vedeckého bádania a mnohého poznávania. Mnohé nové vynálezy boli podnietené a inšpirované zvedavosťou. Kde sa s ňou ešte stretávame? Doplňte si pomerne dlhý zoznam. Nedávno som čítal na stránkach Evanjelického posla, že zvedavosť stála aj za verejnými pitvami ľudského tela, ktoré sa konali v Holandsku  –  raz ročne – a to v zime.  A Rembrandt na túto tému  namaľoval aj obraz.  A aj Zacheus bol zvedavý na Ježiša! Keby nebol, nebol by vyliezol na divý figovník. Otázka, ktorú nám zaznamenal Lukáš, ako jediný, ktorý tento príbeh zapísal do evanjelia, tomu nasvedčuje. Vylietol na divý figovník, pretože ho to veľmi zaujímalo: „Ktorý to je?“  A my si vlastne pripomeňme, že tá zvedavosť je blízka aj hľadaniu pravdy. Zacheus nehľadá len spôsob, ako vidieť Ježiša, ale aj možnosti, ako vstúpiť do vzťahu s Kristom. A ešte si pripomeňme, že aj Herodes chcel vidieť Ježiša (Lk 9,9). A keď Ho už uvidel, tak sa veľmi zaradoval, pretože Ho chcel už dávno vidieť (Lk 23,11). Jeho túžba však bola iná, bola motivovaná zázrakom, ktorý chcel vidieť na počkanie. Keď ho nevidel, tak Ním vo svojom srdci  pohrdol. Tento panovník chcel vidieť Krista kvôli divom a zázrakom, arci-colník, či náčelník colníkov chcel  bližšie spoznať Krista. A môžeme si pripomenúť aj Nikodéma, ktorý prišiel k Ježišovi na nočný rozhovor, sprevádzala ho túžba dozvedieť sa ešte niečo viac o Ježišovi.  Z pašií poznáme príbeh o tom, ako grécki prozelyti prišli za Filipom a povedali mu: „Chceme vidieť Ježiša.“  (J 12,21) Možno aj to bola zvedavosť. Títo prišli do Jeruzalema ako pútnici na Veľkonočné sviatky. Takáto  priam autentická túžba stojí na začiatku každého jedinečného stretnutia s Kristom. A dnes možností, ako „vidieť“ Ježiša je neúrekom a požehnane. Každé otvorenie Božieho Slova, každé služby Božie, každá biblická hodina, každá modlitba.

    To by mohla byť aj celkom dobrá motivácia pre nás –  na konci cirkevného roka, pri začiatku nového  –  pátrať po ďalších Božích pokladoch. Ísť ešte viac do hĺbky. Niektorí preskakujú z témy, do témy – podľa onoho výskumu. Ako môžem ešte viac patriť Bohu?  Čo by som mohol ešte viac pre to urobiť, aby som ešte viac Mu patril  –  s mojimi myšlienkami, mojimi pohnútkami?  Tá prirodzená a v dobrom slova zmysle zvedavosť by mohla byť dobrým hnacím motorom. Náš príbeh (Lk 19,1-10)  neopisuje vrchol jeho náboženského života, ale vlastne úplný  začiatok. Začalo to zvedavosťou, tá ho vytiahla až na strom, potom z neho rýchlo aj zišiel. Začala sa celkom nové etapa jeho života.  Akú podobu má náš kresťanský život?  Áno, cirkevný rok je na vrchole, no môj život viery, lásky, nádeje ešte nie je celkom na vrchole. Ten pokračuje, ten prebieha v každom mojom a našom novom dni. Sme na ceste, sme ľuďmi tej cesty, ako sme to kedysi pred rokmi uvažovali v jednej téme.  Ak sme ak kresťania hľadači pokladov, či sme v Klube pátračov – čo som ešte neobjavil, aké duchovné pravdy na mňa ešte čakajú, aby som ich odkry?!  V novom cirkevnom roku budeme mať dostatok príležitosti k tomu, sa plne  v tomto aj realizovať. Možno aj zo zvedavosti..  Len aby sme boli takí, ako  Zacheus  –  nápadití a inovatívni  –  hľadali spôsob, ako prísť k pravde Božieho slova, ktoré sa zvestuje aj v spoločenstve.  Veď zvedavosť je prirodzenou ľudskou vlastnosťou. A to by sme mohli preniesť aj do duchovej oblasti.  A Zacheus prišiel k takej spokojnosti v živote, po ktorej ozaj veľmi túžil. A priviedla ho k tomu jeho zvedavosť. A našiel šťastie svojho života.  Od Alberta Schweiztera pochádza myšlienka, ktorá je v tejto oblasti motivačná: „Naozaj sú šťastní tí, ktorí hľadali cestu k službe iným  a túto cestu aj našli.“  Aj to ste si mohli prečítať na stránkach nášho periodika, že vo veku 30 rokov začal študovať medicínu, študoval ju osem rokov a potom odišiel s manželkou do Labaréne. Svetové univerzity sa o neho priam bili, bol uznávaným filozofom, teológom, dokonca aj hudobníkom. Takmer nikto tomu nerozumel, prečo sa rozhodol odísť do Afriky, kde svoju misiu úspešne konal celé jedno polstoročie.

    V istom zmysle takým hľadajúcim človekom bol Zacheus. To, čo hľadal, aj našiel. Avšak aj on sám preto niečo urobil.   Akú podobu by mohol mať jeho erb? Čo by sa do neho dostalo? Prirodzená zvedavosť je aj v tejto oblasti. Každého z nás niečo v tom príbehu oslovilo. Sľúbili sme si,  že na poslednom stretnutí si ho predstavíme – na biblickej hodine. A Samuel nám predstavil ilustráciu, ako by dnes mohlo vyzerať stretnutie Krista so Zacheom (ilustračné foto).  Veľmi oslovujúce a originálne – lešenie, Kristus v koženej bunde a nespokojný dav okolo – ten je stále.. (A pripravil nám aj pracovný materiál, ku ktorému sa určite vrátime). Som naozaj zvedavý, ako by vyzeralo moje logo, môj erb. A ten  Tvoj?

     Ježiš prišiel do Jericha a prechádzal cezeň a dobyl minimálne jedno ľudské srdce. Kedysi Jeho predchodca Józue (Iesus) dobyl mesto Jericho tak, že s archou,  teda truhlou zmluvy nedobytné mesto padlo. Józue vstúpil do mesta, ako víťaz!  To, čo sa dialo vtedy, po zabratí zasľúbenej krajiny bolo len tieňom budúcich vecí, ktoré sa mali stať v Kristu.  Ježiš ho neprichádza takto „dobyť“, ale prichádza, aby sa zmocnil ľudských sŕdc. Mnohí sú tam šomrajúci, len jeden jediný je otvorený pre všetko to, čo Kristus svojím príchodom do tohto mesta prináša.  Predstavme si tie mnohé mestá: „Jeruzalem, Jeruzalem“, ktoré mesto  nepoznalo času „navštívenia“.  Ježiš nad nim zaplakal (Lk 19,41-48). Alebo iné mesto: „Beda ti Chorazim, beda ti Betsaida.. A ty Kafarnaum budeš sa vari až do neba vyvyšovať? Zrútiš sa až do podsvetia.“ (Lk 10,13-15)  Aj Jericho k nim patrilo, len Zacheus bol tam pravdepodobne jedinou výnimkou. Napomenutie je tu jednoznačné –  nesmieme premeškať všetky tie chvíle, keď do nášho života vstupuje Kristus.  Kristus dobyl srdce Zachea, tak ako Józue v prítomnosti archy zmluvy dobyl Jericho. Rozpadli sa múry jeho srdca a do Jeho vnútra sa priam vrútila Božia moc, aj do jeho domu slovami Ježiša: „Dnes sa stalo spasenie tomuto domu.“

        Zacheus je mi v mnohom veľmi sympatický, bol v mnohom inovatívny, ako tí štyria priatelia z príbehu o ochrnutom človeku (Mk 2,1-12). Chceli pomôcť svojmu priateľovi, dom bol plný ľudí okolo Ježiša a oni preborili strechu a spustili svojho priateľa priamo pred Ježiša.  Prekážky na ceste za Ježišom sú a budú prichádzať aj ďalšie. Nedajme sa teda  odradiť. Náš duchovný život je  ako prekážkový beh. A Zacheus bol a stále zostáva inspirujúcim príkladom, ako sa nedať odradiť. A vytrvať na ceste za Pánom.  Ten, ktorý chcel Ježiša vidieť, nechcel byť zároveň  videný, je zrazu  samým Ježišom videný. Chcel mať patričný aj odstup z bezpečnej vzdialenosti z výšky stromu, tak ten sa šokujúco  dostal priamo do Ježišovej blízkosti.  Som vďačný, že som vás mohol sprevádzať, ako váš duchovný sprievodcom  celý jeden štvrťrok, celú jeseň. Verím, že nám to bolo na povzbudenie a ponaučenie: „Lebo  čokoľvek bolo napísané nám  na poučenie, bolo napísané aby sme skrze trpezlivosť a skrze útechu Písem mali nádej. A Boh trpezlivosti a útechy nech vám dá byť jednomyseľnými  medzi sebou podľa Ježiša Krista, aby ste jednou mysľou a jednými ústami oslavovali Boha a Otca nášho pána Ježiša Krista.“ (R 15,4-6)