Z výšky  –  do hĺbky XIII

    Ideme do finále cirkevného roka, aj do finále našich úvah o Zacheovi (Lk 19,1-10). Robil nám spoločnosť takmer tri mesiace. Žiadnej biblickej postave sme nevenovali toľko pozornosti, ako práve jemu. Dobre nám bolo v jeho spoločnosti. Bola to spoločnosť a spoločenstvo predovšetkým s naším Pánom, v ktorého blízkosti je vždy iba dobre. Tak to povedal Peter na vrchu premenenia. „Pane, dobre je nám tu.“ (Mt 17,1-9)  Dobre nám bolo a dobre nám padlo uvažovať nad jednou  stratenou existenciou. Povedali by sme – beznádejný prípad, ako to o mnohých neraz aj povieme.   Nemal dobré vyhliadky do budúcnosti, ako mnohí hriešnici tej doby, ktorých by sme dnes označili ako – notorickí hriešnici. Za takých ich aj mnohí považovali. V očiach ľudí títo ľudia nemali žiadnu šancu na záchranu, na spásu. Farizeji a zákonníci si mysleli, že oni spravujú tento „poklad spásy“ a nikto si z   neho nezaslúži ani tú najmenšiu čiastočku.   Zacheus bol  človek bez perspektívy, videné celkom zjednodušene a ľudsky. Nečestne sa dopracoval k veľkému majetku. Okradol mnohých a ukradol toho mnoho. Rozhodne nemal šancu na spasenie a večný život. A podľa myslenia ľudí, obyvateľov Jericha -nemal ani nárok na stretnutie s Ježišom.  Takéto ľudské uzávery sú veľmi nesprávne. To je dôkaz z tohto príbehu. Neraz takto uvažujeme aj my. A ako nemal vyhliadky na žiadny úspech, príbeh končí veľmi šokujúco a pre nás veľmi inšpirujúco.

     Čo sa to všetko s ním stalo? Zažil vnútornú konverziu.   To všetko robí tá Ježišova blízkosť. Tá robí divy. Tak to vyznal aj žalmista: „Ale mňa blaží Božia blízkosť.. “ (Ž 73,28)  Zacheus bude už čoskoro  bohatý v Bohu. Doteraz bol bohatý „iba“ pozemsky  – keď pozrel na človeka, možno si vždy pomyslel  aj na to –  o koľko tohto človeka môžem okradnúť?!  Každý, kto s ním prichádzal do kontaktu  bol objektom jeho krádeže –   koľko mu toho môžem zobrať?!  Na človeka sa pozeral len a len ako na objekt vlastného obohatenia.   Odteraz to bude vidieť celkom iným pohľadom a svojím milosrdným okom  –  ako môžem druhému pomôcť?  Zacheus, čo sa to s tebou stalo? To ako kde sa to všetko zobralo?  To všetko robí Ježišova blízkosť a prítomnosť  –  Ježišov  čas, ktorý mu venuje. Ale vieme, že ani tá prítomnosť nemá magické účinky a nepôsobí automaticky. Nedávno sme uvažovali nad Pilátom, aj ten pocítil Ježišovu blízkosť. Bol tak blízko pri Pravde  –  a nič! A tak blízko bol aj bohatý mládenec, ktorý mal ušľachtilé myslenie a mnohé otázky – ale v mojej reči a mojom „preklade“  odišiel od Ježiša so zvesenou hlavou.  Ale Zacheus si to všetko vychutnal, aj to mocné pozvanie: „Zacheus, zostúp rýchlo, lebo v tvojom dome musím dnes zostať.“  Musím  –  pripomeňme si  –  je nevyhnutné! Taká je Božia vôľa.

    Pán Ježiš dnes neprechádza cez mestá a obce tak, ako keď bol človekom. Tak, ako to máme zaznamenané v Novej zmluve. To neznamená, že by sa stretnutia s Pánom Ježišom nekonali. Naopak – duchovné obrátenia sú tu  už najmenej dvetisíc rokov. Mnohé a mnohé sa konajú každý deň. Koľko ľudí sa denne obráti k Bohu.  Pán Ježiš dnes prechádza mojím – aj  tvojím srdcom. A každý má šancu na obrátenie a návrat k Bohu. Pán Boh  nad nikým nezlomil palicu, ako to často robíme my.. Veď stále platí:  „Nalomenú trstinu nedolomí a tlejúci knôt neuhasí.“ (Mt 12,20) 

    Zachea, v závere nášho seriálu chceme porovnať s iným colníkom –  Lévim, jeho neskorším učeníkom Matúšom, autorom Matúšovho evanjelia (Mk 2,13-22). Pán Ježiš  prechádzal priamo cez colnicu, teda jeho pracovisko.  So Zacheom to bolo práve mimo jeho pracoviska. No tú colnicu mali spoločnú. Ježiš ho pozval ho k nasledovaniu: „A on vstal a nasledoval Ho.“  Zamkol colnicu, odovzdal kľúče  a šiel za  Ježišom.  Akoby  v tom príbehu pozvania naozaj niečo chýbalo. Je ťažké uveriť, že by hneď išiel,  bez akýchkoľvek pochybností. Muselo predsa tomu niečo predchádzať, či?  Napr. čas na rozhodovanie, prípadne čas na modlitbu  –  veď to poznáme  –  vravíme často, že to musíme premodliť.  Naozaj ten čas nepotreboval? Nedal  mu Ježiš čas na rozmyslenie? Alebo napr. naša úvaha:  „.. keby  tak o mesiac neskôr  prišiel?  To by sa mi asi aj  viac hodilo!“  A čo keď to bolo naozaj tak!  Skutočne zavrel svoju „búdku“, odovzdal kľúče a pozval Ježiša k sebe domov na večeru. Pozval aj priateľov, aby Ho spoznali tak, ako ho spoznal on sám  –  práve na tej colnici.  Stretla sa tam spoločnosť veľmi rôznorodých ľudí – teda hriešnikov, vyvrheľov, ľudí s pochybnou povesťou.  Takí, čo boli fascinovaní Ježišom a chceli Ho nasledovať. Tí, ktorých všetci považujú za zlých, sa chcú stať dobrí a tí, čo chcú byť v očiach  všetkých dobrí, hľadajú čosi  zlé aj ja Tom, ktorý jediný bol bez hriechu. A z tohto dôvodu sa na hostinu nedostali. Chcem teda  aj ja tak sedieť za stolom s Ježišom?  Volanie Pána a Jeho pozvanie je vcelku jednoduché a efektívne. Lévi odpovedal rýchlo a promtne. Aj ako Zacheus  –  boli akční v tom. Lévi aj Zacheus  –  colníci, veľká hriešnici. A Pán povie v dome Léviho: „Nepotrebujú lekára zdraví, ale chorí, neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.“  Volá nás, poď, nasleduj ma. Poď. Prečo odkladať, poď teraz. Môj návrat je blízko. Poď ku mne aj so svojimi hriechmi. Pozvanie aj pre nás.

    V dome Léviho je mnoho radosti. Ďakujeme za tú radosť v srdci. Pán Ježiš Kristus  je tu pre nás, pre hriešnikov. Neprišiel volať spravodlivých, ale hriešnikov. A dokazuje to aj Jeho rodokmeň. V Jeho rodokmeni sú štyri ženy s pochybnou povesťou (Támar, Rachab, Rut a Batšeba). Kto by takéto ženy chcel mať v rodokmeni?  Nám záleží na „dobrom“ a čistom rodokmeni. Takéto ženy by sme tam rozhodne nechceli mať. Pán Boh pozerá na ľudí inak, ako my. My pozeráme z výšky  –  neraz s opovržením. Pán Boh sa takto nikdy nepozerá zvrchu. On Zacheovi povedal, aby zostúpil dole  –  budú viesť rozhovor na tej istej úrovni  –  pohľadom z čí do očí  –  nie zvrchu. Boží pohľad je celkom iný. A nie tak dávno sme v zamyslení: „Počúvajte slovo Božie“  počuli  príbeh sudcu s názvom Jefte. Bolo to po usadení sa v zasľúbenej krajine, predtým, ako mali, alebo si vypýtali  Izraelci  prvého kráľa Saula. Jefte bol synom neviestky, preto ho všetci odvrhli, nemal právo dediť, pretože mal nečistý pôvod. A tak musel odísť a časom sa pridružili k nemu „naničhodníci“  –  povedané rečou Novej zmluvy  –  samí hriešnici. Situácia sa zmenila, keď Izrael napadli Amónci a tak  si spomenuli na Jefteho, pretože mal skúsenosti s bojom, velením a taktikou. Museli sa pokoriť a osloviť ho, aby bol ich vodcom. Predtým ním opovrhli, teraz žiadajú od neho pomoc.  Čítajte príbeh v knihe Sudcov v 11. kapitole.

   Vraciame sa k porovnaniu Léviho (Matúša) a Zachea. V obidvoch prípadoch ide o radosť. Zacheus ho prijal s radosťou. Radosť nájdeme  na mnohých stránkach Biblie, nájdeme ju aj v dome Léviho.   Jeho dom sa stal miestom radosti z nájdenia strateného syna Abrahámovho. Tak sme to počuli aj v dome Zacheovom. Platí to o ňom, platí to aj o Lévim. Radosť z nájdenia  –  je nám dosť blízka.   Radosť z nájdenia zažívame napr. aj na hubách, na ktoré  chodíme často s manželkou v jesennom čase.  Rozdelíme sa  napravo a naľavo a keď niekto niečo nájde, tak zvolá: „Mám!“  Aká je to radosť, vedia a poznajú ozaj  iba hubári! Radosť z dubáka, radosť z pekného úlovku.  A aká je radosť v nebi nad jedným hriešnikom, ktorý činí pokánie, ako nad  99 spravodlivými, ktorí nepotrebujú pokánia! (Lk 15,14)  Tútor prekypujúcu radosť „z nájdenia“  nájdeme predovšetkým v spomínanej  15. kapitole Lukášovho evanjelia. Tá kapitola je nám  veľmi známa a blízka, lebo obsahuje tri podobenstvá  –  o stratenej ovečke, o stratenom peniazi a o stratenom synovi. To je  spojujúci článok všetkých troch príbehov  – radosť   z nájdenia. Keď sa tieto tri „veci“  stratili, spôsobilo to prirodzene smútok. Aj keď nie je v nich priamo  spomenutý, dá sa priamo, či aj nepriamo vydedukovať. Tí, ktorí tieto veci stratili, ich úzkostlivo hľadali. Ako sa aj vy cítite, keď niečo hľadáte, čo ste stratili – napr. kľúče, okuliare, peňaženku, mobil atď atď.  Možno aj v depresii, smútku, obave, neistote. A čo nás zaplaví, keď to nájdete? No predsa radosť – vyskakujete priamo od radosti. Záleží to iste aj od povahy, jedni vyskakujú po povalu, iní tancujú, ďalší si iba pokojne vychutnávajú tento okamih, ktorý má pre nich cenu zlata. Po nájdení stratenej veci nastáva radosť. Pastier, žena a otec v podobenstvách 15. kapitoly  – všetci sa radovali. Slová pastiera sú o mnohej radosti: „Radujte sa so mnou, lebo som si našiel stratenú ovcu.“  Žena vyskakuje od radosti: „Radujte sa so mnou, lebo som našla groš, ktorý som stratila.“  Otec dokonca vystrojí onú veľkú hostinu  –  plnú radosti, na ktorej sa všetci radujú (okrem staršieho syna, ktorý sa na otca veľmi hnevá). Z týchto troch príbehov vidíme, že evanjeliová radosť je odpoveďou nájdenie strateného, na znovuzískanie toho, čo sa stratilo. A tak vlastne končí príbeh o Zacheovi: „Lebo Syn človeka prišiel hľadať a spasiť, čo bolo zahynulo.“

    Človek bez budúcnosti a bez perspektívy sa dostal priamo na výslnie Božie  –  dostal sa do Božej inverzie. To je to najviac, čo potrebujeme v živote  –  nájsť zmysel života, svoju hodnotu v Božích očiach. To zažil Zacheus  –  nezabudnime na neho, na jeho nápaditosť, inováciu, celkové nasadenie. A aj Léviho, ktorý akoby bez váhania vstal a šiel za Ježišom.  Tu pomaly končíme, ale o týždeň, pri poslednej biblickej hodine, si predstavíme logo Zachea..  Aj na to sa tešíme..