Z výšky – do hĺbky XII
Naše úvahy nad Zacheom postupne vrcholia. Nevyhli sme sa mu ani v nedeľu, v spojitosti s biblickým textom: „Poddajte sa teda Bohu, ale vzoprite sa diablovi a utečie od vás. Priblížte sa Bohu, a priblíži sa vám.“ (Jk 4,7-8) Tak urobil Zacheus v pravú chvíľu svojho života. Bolo to kľúčové rozhodnutie jeho života. Také, ktoré určite nikdy potom neoľutoval.. Mnohí sa mu vyhýbajú, odsúvajú na neskôr. Ete nie, ešte mám dosť času.. Kedy je ale tá práva chvíľa, okamih pravdy, keď už si nebudeme nič o sebe nahovárať a pozrieme sa pravde do očí? Pán Ježiš povedal Židom: „ Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ (J 8,32) Pravda je niekedy aj bolestivá, ale zároveň oslobodzujúca. A tá chvíľa pravdy pre Zachea nastala, keď Pán Ježiš prišiel do Jericha. Pravda zachraňuje, len vtedy, keď ju skutočne poznáme a tá nás vyslobodí zo zajatia všetkého možného. Je dôležité poznať pravdu o svete, v ktorom žijeme, poznať pravdu o sebe – a to bolo tak dôležité pre neho. No je dôležité poznať pravdu aj o Pánovi Ježišovi, ktorý je z toho všetkého chaosu a marazmu sveta vysloboditeľom a záchrancom. Z nášho celého príbehu je 9 verš je vyhlásením pravdy o Zacheovom živote. Nad tým veršom sme uvažovali minule, ale chceme sa k nemu ešte vrátiť. Bráni ho pred nespokojným zástupom. Im, reptajúcim je určené jeho slovo o spáse, ktorá prišla do jeho domu v tú pravú chvíľu. Je to vlastne Ježišova apologetická, teda obranná reč na jeho adresu. Podľa doslovného prekladu by táto veta mohla znieť aj takto: „Dnes sa stalo spasenie tomuto domu, keďže (vzhľadom na tú skutočnosť) aj Zacheus je synom Abrahámovým.“ Tým, ako zareagoval na Ježiša, na stretnutie s Ním, vzhľadom na jeho skutky, ktoré vykonal a následne aj konal – je synom Abrahámovým. Nie je outsiderom, vyvrheľom, ale svojimi aj ekonomickými praktikami dokázal svoju duchovnú príbuznosť k Abrahámovi. Nie preto, že z etnického hľadiska patrí k Bohom vyvolenému národu, ale uvádza do života Abrahámove očakávania. Je naozaj pravým Abrahámovým synom, aj podľa apelu Jána Krstiteľa, ktorý vyzýva boháčov, aby si nemysleli, že majú automaticky zabezpečenú spásu, len preto, že sú potomkovia Abraháma.
A tu sa ešte musíme vrátiť opäť k Jánovi Krstiteľovi a jeho vystúpeniu na púšti. Tak to zaznamenal Lukáš na začiatku 3. kapitoly: „Vreteničie plemä, kto vám ukázal, ako uniknúť budúcemu hnevu? Vydávajte preto ovocie hodné pokánia a ani sa nepokúste hovoriť si: Máme otca Abraháma! Lebo vravím vám, že Boh aj týchto kameňov môže vzbudiť Abrahámovi dietky.“ (3,7-14) Je to pomerne vážne slovo. My ho potrebujeme počuť. Koľkí sa bijú do pŕs, že sme luteráni (katolíci). V živote zabudneme na Pána Boha, ale keď príde smrť, tak povieme, ako som si to nedávno vypočul od dcéry, ktorá ide pochovať svoju matku: „Moja mama si zaslúži mať evanjelický pohreb, aj keď bola nepraktizujúca.“ Bijeme sa až často do pŕs.. A Ján Krstiteľ by to dnes veľmi prísne kritizoval: „.. ani sa len neodvážte takto zmýšľať a uvažovať. Boh môže aj z kameňov vzbudiť dietky Abrahámove..“ A my tých kameňov máme pomerne dosť. Naša tvrdá tatranská žula a kamenné a tvrdé srdcia všade navôkol. Proste ľuďmi nepohnete. My nie – ale Boh áno. Ako sa stane dietkami Abraháma? Predovšetkým cez skutky pokánia. A pripomeňme si, kto sa dostal do lona Abrahámovho? Bol to onen žobrák, ktorý ležal pred bránou boháča a psy lízali mu vredy – umrel a anjeli ho zaniesli do lona Abrahámovho (Lk 16,19-31). Kde skončil boháč? Kde skončia boháči tohto sveta? V pekle. Oni sa teraz majú dobre – oni si teraz všetky „dobré veci“ užívajú, my až potom..
Samotná identifikácia Zachea, ako syna Abrahámovho nie je vrcholom jeho nábožnosti, je len jej úplným začiatkom. Myslieť si, že rodinné príbuzenstvo nás zachráni, je veľmi pomýlené. Ján Krstiteľ zdôrazňuje potrebu osobnej premeny, pričom jej ovocie má byť a aj musí byť – konkrétne, viditeľné a markantné. Iste, to sme videli u Zachea, začal, ale je to zároveň celoživotná úloha, ktorá je pred ním. Je to celoživotný projekt. Nemožno sa spoliehať na krst, na to, že „niekto“ má v rodine evanjelického farára. Aj s tým sa pomerne často stretávam pri stretnutiach s mnohými evanjelikmi. Alebo mnohí povedia: „Moje deti majú všetko!“ Tým sa myslí krst, konfirmácia, sobáš v kostole atď atď. Čo je teda identifikátorom nábožnosti? Podľa odkazu Krstiteľa, predchodcu Pána Ježiša: je nevyhnutné vydávať ovocie hodné pokánia. A s tým je spojená aj premena zmýšľania. Nechať sa premeniť – na podobu Syna človeka. Aj Zacheus je synom Abrahámovým. On, ako syn Abraháma sa môže podobať na Syna človeka. A tu je tiež veľmi dôležité posolstvo – ak je syn, za čo ho prehlásil Kristus, znamená to veľmi dôležitú skutočnosť , že nie je sirota. Je to jedinečné pomenovanie, priam duchovne exkluzívne. Znamená to, že ak je syn, nie je sirota a má aj otca – v tomto prípade nebeského Otca. Aj z tohto dôvodu by sme mali vždy precítiť modlitbu Pánovu s úvodným oslovením: „Otče nás, ktorý si v nebesiach.. “ Modlitba – Otče náš, nás vždy vovádza do vzťahu s naším nebeským Otcom. Nie som teda duchovnou sirotou, ale synom či dcérou. Nech moje zmýšľanie nie je v mentalite siroty. Siroty sú odkázané na všetkých v okolí. Niektorí ľudia sa tak aj správajú v tej duchovnej oblasti. Sirota chce všetko od všetkých. Nemá otca, ktorý dáva, nemá ani matku – nemá rodičov a je celkom opustený. Spomeňme si slová nášho Pána na rozlúčku, keď svojím učeníkom povedal. „Neopustím vás ako siroty, ale prídem k vám.“ (J 14,18) Syn má skúsenosť s Otcom, ktorý dáva, ktorý sa stará – a v tých najhorších časoch sa tiež postará. Každý syn dorastá v otca. Je to proces premeny. Aj Zacheus je predsa synom premeny.
Ježiš prišiel hľadať a zachrániť stratené. Boh sa veľmi teší, keď sa k nemu vracajú tí „nesprávni“.. Lukáš Ježiša zobrazuje nielen ako ohlasovateľa Božieho kráľovstva: „Musím zvestovať kráľovstvo aj iným mestám, lebo to je mojím poslaním.“ (Lk 4,43) No nielen to, ale Lukáš Ho predstavuje ako hľadajúceho Boha, ktorý hľadá každú stratenú ovečku. Ježišove slová adresované Zacheovi sú pojmami, ktoré terminologicky prepájajú Zacheov príbeh s proroctvom proroka Ezechiela, ktorého si teraz čítame na pokračovanie v Tesnej bráne. Sú to pojmy ako: stratiť a znovu nájsť. Ide o teologický most do Starej zmluvy skrze Zachea. Tak si pripomeňme tieto slová: „Stratené vyhľadám, porozháňané zavrátim, poranené obviažem a choré posilním.. Ale tučné a silné vyhubím, a budem ich pásť, ako sa patrí.. Preto ja hľa budem rozsudzovať medzi tučnými ovcami a medzi chudými ovcami, pretože bokom i plecom odtláčate a svojimi rohami odstrkávate všetky slabé kusy dotiaľ, kým ich nepovyháňate. “ (Ez 34,16.20-21) Pojmy stratiť a znovu nájsť sú základnými pojmami Lukášovho teologického myslenia a dominujú v 15. kapitole – o stratenej ovečke, groši a o stratenom synovi. Lukášova teológia prebrala tieto slová od Ezechiela a pridala k nim slovo – zachrániť. V duchu naplnenia Ezechielovho proroctva je Zacheus vyobrazený ako – ovečka odstrčená, plecami silných odtisnutá, klaná rohami. To reálne zažil Zacheus. Je vytlačený celkom na periférii, nie z vlastného rozhodnutia, nie z vlastnej iniciatívy, ale z dôvodu spoločenského tlaku. Kristus, ako dobrý pastier túto ovečku prinavracia do stáda. Vytvára jej priestor, aby mohla byť prijatá a začlenená. To je tak potrebná Božia neha, s ktorou pristupuje k slabým ovečkám a akejkoľvek oblasti života pre nedostatok zelených pasienkov.
To je teda úloha – začleňovať naspäť do stáda Božieho. Nie vyčleňovať, ale začleniť do Pánovej prítomnosti. Nie vyhadzovať von! Aj na našej politickej scéne nie v tak dávnej minulosti boli vyhrážky istému poslancovi, že ho vylúčia z rímsko-katolíckej cirkvi. Koľké ovečky nemal dostatok paše, zostali nepovšimnuté, hladné, zoslabnuté, či až podvyživené. A často aj smädné, lebo nemohli piť vodu, ktorú sme my zamútili. Zacheus už nie je viac vyvrheľ, ale začlenený do stáda Božieho ľudu. Napriek mnohému nesúhlasu jeho nespokojného okolia. S príbehom o Zacheovi sme mali hlbokú skúsenosť s Bohom, ktorý začleňuje. Nech aj nás to privedie k podobnému zmýšľaniu a postoju. Zacheus bude vždy našou skúškou správnosti. Haleluja Amen