Večnosť začína už na zemi
Sú za nami dve pamiatky – Pamiatka reformácie a Pamiatka zosnulých. Dnes, 2. novembra je ten deň, v ktorý na nich o niečo intenzívnejšie spomíname. No nielen dnes. V tomto roku táto spomienka pripadla na dnešnú 20. nedeľu po sv. Trojici. Pamiatka reformácie je však je v tieni tej druhej. A iste aj neprávom. Vráťme sa na okamih aspoň na chvíľu k tej prvej pamiatke. Stalo sa tak v posledný októbrový deň, pred sviatkom Všetkých svätých. Živo si predstavujem, ten predvečer reformácie, 30.október – čo všetko sa muselo odohrávať vnútri nášho reformátora! Po biblickej hodine vo štvrtok večer som tak trochu nad tým intenzívne premýšľal. Aj Zacheus, nad ktorým sme spoločne premýšľali , prešiel tiež osobnou reformáciou. Možno aj on nad tým všetkým uvažoval: „Mám vystúpiť na ten strom, nemám vystúpiť? Čo mám vlastne robiť? Mám to urobiť, mám to nechať tak? Mám radšej zostať dole?“ A možno to tak nejako prežíval aj náš reformátor Martin Luther. To rozhodnutie sa rodilo pomerne ťažko, možno aj ľahko. Ako práve u Zachea, ktorý predpokladám, rýchlo a spontánne vyliezol na figovník. Všetko si to tak živo predstavujem, keď si spomínam aj rok na rok 1993, ktoré pamätné miesta som osobne navštívil. Iste, bolo to už veľmi dávno, ale niektoré momentky mi v srdci zostali a utkveli mi. Napr. dvere zámockého kostola, univerzita, kde prednášal, dub, kde Luther spálil tzv. „Pápežskú bullu“ , ktorým aktom sa oficiálne rozišiel sa s rímsko-katolíckou cirkvou. Či priamo aj tzv. Lutherstube (Lutherova miestnosť) – kde Luther prednášal atď atď. A nakoniec aj samotný zámocký kostol, kde sú obidvaja pochovaní veľa seba. Luther, keď sa dlho, alebo pomerne rýchlo odhodlal k samotnému aktu, tak sa rozhodol pre odbornú diskusii medzi vtedajšími intelektuálmi, pretože tieto tézy boli uverejnené v latinskom jazyku. Už vieme, prečo sa veľmi rýchlo rozšírili v osvete. Luther videl, že cirkev sa vzdialila od pravdy a že ľudia potrebujú znova nájsť cestu k Bohu. Nebál sa postaviť vtedajším mocným, jeho čin bol symbolom odvahy a viery. Ukazuje, že aj jeden človek dokáže zmeniť svet, ak sa opiera o pravdu. Nebola to vzbura z hnevu, ale volaním po čistote evanjelia, po návrate k evanjeliu. To nie je len dávna história, ale je to pripomienka našej osobnej zodpovednosti – aby sme aj my hľadali pravdu. Obzvlášť a najmä dnes. Aj dnešný svet má svoje tzv. „predreformačné večery“, keď treba nadobudnúť stratenú odvahu, aby znovu zasvietilo svetlo viery a spravodlivosti. Pán Ježiš povedal: „Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ (J 8,32)
Od Pamiatky reformácie poďme k Pamiatke zosnulých. Dve pamiatky. Ktorá je nám bližšia? Ktorej venujeme viac pozornosti? Bolo pre mňa veľmi príjemné a aj potešiteľné, keď mi prázdninujúci hostia, teda najmä asi rodičia telefonovali, kedy a kde sú služby Božie na Pamiatku reformácie v našom zbore. Z domácich členov tak nikto neurobil. Aj takáto je realita súčasnosti. Pre hroby si nevieme nájsť čas na to podstatné. Boli ste na cintoríne, ešte pôjdeme, pôjdete. Všetko sa dá stihnúť – a hlavne do najdôležitejšie! Iste, radi, vďačne a s láskou spomíname na tých, ktorí nás tak veľmi veľa milovali. Sú už na druhom brehu. Už sa s nimi stretneme len tam, v tej novej dimenzii a realite. Pri jednej ceste do Chorvátska k Jadranu nás predbehlo pohrebné auto s nápisom: „Vječný život.“ U nás sa tak asi ani jedna pohrebná služba nevolá, a určte by aj mohla, keď sme taká kresťanská krajina. Tak sme, alebo nie sme? A otázka je – kedy vlastne začína večný život? Klasický pohľad je, že až po smrti. Ale to je jeden veľký omyl a nedorozumenie. Určite oveľa skôr. Začína už tu na tejto zemi. Túto vetu sme a ste už určite počuli. Myslím, že nie jeden krát. A určite ani nie naposledy. Večnosť nezačína až po smrti, večnosť začína už – tu a teraz. Pozvanie je pre nás, pre vás, v dnešnú prvú novembrovú nedeľu, aby sme si do istej miery aj poopravili svoj vlastný názor na túto zásadnú a dôležitú vec.
Október vystriedal november – so všetkým, čo tento mesiac prináša. Je to téma aj duševného zdravia, ktorá aktuálna téma je dnes na stole. Nielen u dospelých, ale aj u detí. Krátke dni, dlhé večery, stavy depresií z nedostatku svetla a aj slnka. Nemali sme doteraz babie leto, očakávame, či príde aspoň náznakovo v novembri. Pamätám si, ako som bol pred pár rokmi na Martina na skvelej túre za krásneho počasia. Ale už aj tento víkend je akoby predchuťou tohto dlho vytúženého leta. Jeseň vie byť krásna, ale vie byť aj v mnohom nepríjemná a depresívna, obzvlášť november. A do týchto začínajúcich dní novembra, zatiaľ plných slnka – prichádza Pamiatka zosnulých s jedinečným počasím, ktoré praje všetkým návštevníkom cintorínov. Nie vždy je práve takéto počasie, tak ďakujeme!
V Biblii máme mnoho veršov o večnosti. Tak napr.: „Ani oko nevídalo, ani ucho neslýchalo ani na srdce človeka nevstúpilo, čo pripravil Boh tým, ktorí Ho milujú.“ (1 K 2,5) Alebo: „Vieme totiž, že keď sa stánok nášho pozemského príbytku aj zborí, máme dom od Boha.. večný v nebesiach.“ (2 K 5,1) A mnohé ďalšie. Niektoré verše navodzujú situáciu a poznanie, že večnosť začína až po smrti. V Ježišovej Arcipastierskej modlitbe však nachádzame niečo celkom iné. sa Pán Ježiš sa modlí k svojmu nebeskému Otcovi a vyznáva: „.. a to je večný život, aby poznali Teba, jediného pravého Boha a ktorého si poslal Ježiša Krista.“ (J 17,3) Predtým čítame, že Otec odovzdal Synovi život. A Syn ten život ponúka nám. Ako tá štafeta. A my vieme, že existuje taký biblický verš: „Kto má Syna, má život, kto nemá Syna, nemá života v sebe.“ (1 J 5,12) Ježiš je sám život – život pozemský, život duchovný, život nebeský. V Ježišovi je všetko! Úplne všetko.. V Ňom sú ukryté všetky poklady múdrosti a známosti, podľa vyznania ap. Pavla (Kol 2,1-3). Bodka – nič nie je potrebné pridávať – je to zrozumiteľné a pochopiteľné. Večný život – je poznať nebeského Otca a Toho, ktorého nám v plnosti časov poslal na našu záchranu. Ján vyznáva: „Lebo neposlal Boh Syna na svet, aby ho odsúdil, ale aby ho zachránil.“ (J 3,17) Je to pochopiteľné, nič zložité, žiadna komplikovaná teológia – a predsa večný život odsúvame na neskôr. A vôbec nemáme často chuť sa touto témou zaoberať – všetko odsúvame na neskôr. Čo môžeme – všetko presunieme. Až sa z toho stala diagnóza dnešných moderných čias, tzv. prokrastinácia.. Máme čas – máme čas. Máme ozaj ešte čas? Sme si tak istí, že ho máme ešte také kvantum. A to, čo odkladáme na dôchodok, budeme v ňom aj skutočne realizovať? Dostali sme to priamo na papieri, ako v nejakej zmluve?
Predstavte si nasledovnú situáciu, ktorú sme už všetci určite zažili – prídete na lekárske vyšetrenie. A podrobíte sa nejakému špeciálnemu odbornému vyšetreniu. Čakáte na výsledky. Sám si na to všetko spomínam, ako tomu bolo aj v mojom prípade počas leta 2022. Tomu čakaniu niet konca kraja.. Strácame trpezlivosť. Blíži sa termín. Ten deň už nastal.. Tie výsledky prídu a pán doktor nás pozve na konzultáciu.. Tušíme, že je to vážne.. Sú lekári, ktorí povedia priamo pravdu – bez okolkov. Pravdu poznať je vždy najlepšie. Pán Ježiš povedal: „Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ (J 8,32) Aj mne pani doktorka povedala: „Máte nádor, ale nie každý nádor je zhubný!“ Povedala to priamo, bez okolkov! Iste, nebolo to v danej chvíli pre mňa príjemné. A lekár nám často povie: „Žiaľ, prišli ste neskoro, žiaľ, už sa nedá s tým nič robiť.. Kde ste boli doteraz? Mohli ste prísť už skôr..“ atď atď Vety takého typu veľmi dobre poznáme. Kde sme? Kde sa nachádzame. Kde sme boli doteraz, že sme si mysleli, že večný život je až po smrti? Ako uvažujeme? Ako rozmýšľame? Večný život je ozaj až po smrti? Veď náš život je zázrak. My sme sa tu z ničoho nič zjavili. Na tomto svete nie sme našou vlastnou zásluhou. Ničím sme k tomu neprispeli, že sme sa narodili či ako muž, či ako žena. Nikoho sme neovplyvňovali, u nikoho sme nelobovali. Nedá sa to! Nič sme preto nemohli urobiť, aby sme mohli ovplyvniť náš príchod. Ale niečo sa predsa dá! A čo to je? To, čo môžeme my sami urobiť s naším životom je to, čo Bohu môžeme dať, ako dar. To je ako s tou myšlienkou: „Náš čas je darom od Pána Boha a čo my s tým časom urobíme, je náš dar Pánu Bohu.“
Ešte nie je neskoro. Ešte stále sa to dá! Nikdy nie je neskoro. Pokiaľ sme ešte tu, nie je neskoro začať žiť skutočný večný život už tu v tejto časnosti – isteže mocou Ducha Svätého! Pokiaľ žijeme, môžeme sa rozhodnúť – tu a teraz. Aj na týchto nedeľných službách Božích. Už to konečne neodkladajme na neskôr, na lepšie a priaznivejšie časy. Nechcem byť pesimista, ale neviem, či bude niekedy vhodnejšia doba pre večný život, ako práve teraz… Tu a teraz…